Kým na internetových diskusiách metastázujú nezmysly, dokladujúce negramotnosť publika, ktoré si politikov vyberá, samotní politici zámerne hrajú na struny nevedomosti a dezorientácie v otázkach ekonomiky. Alebo sú sami trúby. Toto skončiť dobre nemôže.
Zaoberať sa obsahom reakcie, s ktorou vybehol proti Radičovej-Simon-Miškovovi expremiér, je pod ľudskú dôstojnosť. Fico sa mýli vo všetkom, ale nie je jeho chybou, že na Slovensku je možné sa nezosmiešniť s „argumentom", že jedno percento zvýšenia DPH má vplyv na rast spotrebiteľských cien. To je problém slovenského školstva. Zosmiešnila sa však len Radičová (a dvaja ministri). A za plošnú kritiku, ktorou ju vypískali i niektorí inak ekonomicky analfabetní pozorovatelia, si môže len a len sama. Po prvé, ak má v najbližšom okolí niekoho, kto nespadol celkom z čerešne (Baťo), prečo sa aspoň nespýta? Nejde „iba" o to, že rozdávanie intervenčných zásob je hlúposť sama osebe, ale presne aj tú o predvídateľnosť reakcií. V prvom rade Fica, ktorý z podstaty svojej pozície striehne na takéto vysoké loptičky, aby smečoval v priamom prenose na TA3. Ale, po druhé, aj očakávané echo novinárov a analytikov. To čo je za vládnutie, kde sa nezdvihne aspoň ten Mikloš, aby povedal, že z toho bude hanba, vysmejú sa nám všetci, od odborov až po konzervatívny inštitút? Že minister financií možno nevedel, čo premiérka chystá? Však práve – čo je to za vládnutie??
Samozrejme, že nič hrozné sa nestalo. Voľby na tom neprehrajú ani nevyhrajú, a štátne hmotné rezervy nezruinujú. Je v povahe demokracie, že politici vymýšľajú do bludu, čo všetko by rozdali, aby sa vlichotili voličom. Zásadná je však už otázka miery. Nejde o konkrétny sľub, ale politici by mali, aspoň veľmi nahrubo, vnímať hranicu, za ktorou sa zdanlivo ľúbezný a neškodný nápad môže obrátiť proti nim samotným. A nielen v zmysle (iba) výsmechu.
Horšie je nabudenie očakávaní, ktoré voči sebe vyvolávajú. Všetky prognózy hovoria, že svet a Slovensko v ňom čakajú roky zdražovania, spôsobené príčinami, s ktorými nemôžeme nič urobiť. Zároveň sme súčasťou (perifériou) najbohatšieho regiónu zemegule. Päť miliárd ľudí na svete by bolo šťastných, keby mohli žiť (byť) na Slovensku „v hmotnej núdzi". Časť prosperity je však vytvorená na dlh a neschopnosť (niektorých) ho splácať, najužšie súvisiaca so stratou konkurencieschopnosti, je jadrom systémovej krízy. A to je konfigurácia, v ktorej je vytváranie obrazu, že na Slovensku treba rozdávať múku a makaróny zadarmo, surrealistická politika. A kontraproduktívna, keďže takáto „rodičovská" demokracia, kde sa volič upláca aj napriek hrozbe, že budúcnosť nekompromisne obnaží prázdnotu sľubovania (všeobecného, nie múky zadarmo), vedie k infantilizácii dospelých ľudí. Tých istých, od ktorých sa očakáva základná racionalita voľby. Čo bude, až sa zástupy čakateľov na „zvyšovanie kvality života" začnú na vlastnej koži presviedčať, že časť sociálneho blahobytu je požičaná, nadišiel čas splácania, a ich údelom bude znižovanie životnej úrovne?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
