Za jednu z najvýznamnejších považovali tú, že mesto bolo bezpečné pre nich aj pre ich cenný tovar, pretože bolo opevnené murovanými hradbami. Výhodná bola pre nich aj platba za tovar drahými kovmi alebo cudzími mincami, ktoré nemuseli meniť za košické mince, razené tamojšou kráľovskou komorou, ktorých osobitný kurz je doložený už r. 1307.

Cudzí kupci prichádzali do Košíc aj kvôli serióznosti košických právnych aktov i peňazomencov (zmenárnikov), pretože sa nesprávali ako úžerníci. Uzatvárali zmluvy pred mestskou radou, prichádzali aj kvôli denným trhom. Kupecké záujmy ich viedli ku kúpe kupeckej komory alebo domu. Ich vlastníctvom mal cudzí kupec zabezpečený stály predaj tovaru a jeho prechodné uskladnenie. V Košiciach si kupovali tiež záhrady, vinice, aj iné nehnuteľnosti.

Rozvoj od 13.storočia

V stredoveku sa zaraďovali stredoeurópske mestá medzi veľkomestá podľa vtedy platných atribútov a tie Košice spĺňali (písali sme o nich v článku „Stredovekým mestom sa nestali Košice iba počtom obyvateľov" 10. 2. 2011). Vieme, že pojem veľkomesta sa stáročiami menil. Menilo sa aj toto prirodzené centrum východného Slovenska, ktoré sa rozvíjalo na brehu Hornádu od 13. storočia. Veľmi skoro zaujalo popredné miesto medzi uhorskými mestami, stalo sa druhým hlavným mestom Uhorska. Bolo uhorskou metropolou medzi Krakovom a Budínom, ťažilo z obchodných spojení obidvoch miest a dodávalo na tento trh rôzne suroviny, potraviny, víno, remeselnícke a iné výrobky.

Šťastné obdobia sa striedali s nevďačnými, podľa toho, aké boli panovnícke záujmy a ako Európa menila svoju tvár. Košičania mali aj v dávnej minulosti okrem budovania zahraničných obchodných kontaktov i veľkorysú koncepciu výstavby, veď napr. koncom 14. alebo začiatkom 15.storočia začali budovať gotickú katedrálu, Dóm sv. Alžbety, skoro takú veľkolepú ako vo Viedni, Prahe, Krakove. Jej výstavbu podporoval aj Žigmund Luxemburský, i Matej Korvín. Niekdajším staviteľom sa v 14. - 15. storočí ani neprisnilo, aké starosti narobia tým budúcim o niekoľko storočí, keď okolo nej prejdú denne desiatky tisíc ľudí, aby na ňu deštruktívne nepôsobil zub času, otrasy z mestskej dopravy. Boli to veľkí majstri a v dobe najväčšej stavebnej aktivity r. 1500 mali Košice asi vyše 8 600 obyvateľov.

Samé dobré správy

K dobrej povesti Košíc prispievali okrem rázu mesta, medzinárodných kontaktov aj remeslá. Svedčí o tom napr. posolstvo moskovského veľkokniežaťa Ivana III. Vasiljeviča uhorskému kráľovi Matejovi Korvínovi v roku 1488. Veľkoknieža poznalo prácu zlatníckych majstrov, ktorá bola známa aj inde v zahraničí, lebo pochádzala z hlavného centra stredovekého zlatníctva a strieborníctva, z Košíc. Posolstvom okrem iného veľkoknieža žiadalo: „...nech pošle nám takých majstrov, ktorí poznajú rudu zlatú aj striebornú, majstrov strieborníkov, ktorí vedia spraviť veľké aj malé strieborné sudy". Košice mali skvelých majstrov delolejárov a kráľovský dvor v Budíne si jednak požičiaval od Košičanov delá a jednak pozýval majstrov do Budína, aby ich tam vyrobili.

V cestopise o Košiciach jeho autor Evlia Čelebi, ktorý spoznal Košice ako spisovateľ aj ako člen tureckého posolstva v roku 1660 - so zaviazanými očami ho priviedli ku generálnemu kapitánovi Košíc - napísal o ich nádhere, veľkosti a bohatstve, o tom, že sú nedobytnou baštou. O päť rokov neskoršie vyšla vo Frankfurte nad Mohanom kniha „Ortelius Redivius", kde autor píše o Košiciach ako o hlavnom meste celej východnej provincie, o sídle centrálnych úradov aj o generálnom kapitánovi. Vymenoval, komu a čomu má právo rozkazovať: hraniciam, župám, hradom, pevnostiam, šľachte a sídlam šľachty, v ktorých je cisárske vojsko.

Knihy, písomné správy o Košiciach, rozprávanie kupcov inšpirovali viacerých zahraničných umelcov k výtvarnému stvárneniu tohto mesta, aj keď v ňom nikdy neboli. Obdivujeme ich mnohé veduty, ktoré sa dodnes zachovali.

Remeslá pre domáci a zahraničný trh

V stredovekých Košiciach - i v neskoršom období - ako v centre obchodu a remesiel existovali výnosné odvetvia podnikania, špecifikácia výroby v rámci cechov, vývozu aj dovozu, tiež obchodné spoločnosti. Zápisy súdu vypovedajú o tom, ktoré remeslá vyrábali a v ktorých zamestnaniach pracovali pre domáci trh, ktoré pre zahraničný trh. V 14. storočí sa s výrobkami kováčov, obuvníkov, krajčírov počítalo pre export. Špecializácia a špecifikácia v 14.-15. storočí v Košiciach sa týkala viac ako dvesto povolaní. Štúdiom košických mestských Aktov súdu z rokov 1373 - 1405 ju zostavil podľa počtu zápisov, ktoré v nej boli, nedávno zosnulý historik prof. O. R. Halaga. V jeho knihe Počiatky Košíc a vznik metropoly je presný počet zápisov z tejto najstaršej mestskej knihy, i to, koľko sa v ktorej špecializácii pracovalo pre košický regionálny trh a koľko pre export.

Pre domáci, košický trh pracovali krčmári, pekári, kúpeľníci, držkári, tehliari, obchodníci s kapustou, hydinou, vajciami a inými potravinami. Pre diaľkový obchod boli napr. také špecializácie ako rybár, haringár, mäsiar, koniar, kupec, strihač súkna, furman, prepravca, honec dobytka. Vyvážali sa výrobky nožiarov, remenárov, opaskárov, povrazníkov, taškárov, olejárov, zlatníkov, výrobcov brnení, koželuhov, voziarov, sedlárov a to do Pruska a odtiaľ ďalej.

Mäsiar ako obchodník s dobytkom

Názvy niektorých uvedených špecializácií a remeselníkov nevystihujú ich pravý obsah. Tak napríklad mäsiar v zozname špecializácií v Halagovej knihe nebol mäsiarom, ktorého povolanie spočívalo v sekaní mäsa, aby ho predával zákazníkom, bol to podnikateľ aj diaľkový kupec, skladoval vo veľkých množstvách aj volské kože. Organizoval výkup dobytka, ktorý potom hnali na miesto predaja honci. Dojednával tiež obchody na našich i zahraničných trhoch. Mäso sa v Košiciach sekalo a predávalo na prenajatej „lávke" na trhu alebo na Mäsiarskej ulici, ktorá sa tak volá dodnes.

Označenie povolania „rybár" tiež prislúchalo niekomu inému, ako tomu, kto chytal v rieke ryby. Bol to tiež podnikateľ, ktorý ryby vykupoval, dohliadal na ich čistenie, nakladanie a solenie do sudov, vyvážal ich a dovážal za ne iný tovar. Špecializácia strihač súkna bol stredoveký pojem pre obchod s látkami v malom, bolo to odstrihovanie z kruhu súkna alebo plátna v malom množstve pre osobnú potrebu zákazníka a jeho rodiny a meranie na vtedajšiu dĺžkovú mieru - na lakte.

Mlyny mali tiež iné určenie, ako iba na mletie obilia. Boli to všetky mlyny, teda zariadenia, poháňané vodou, ako drviče rudy, na výrobu drôtu, plechu, kutie železa, tepanie cínu, mlyn pracoval aj ako píla. V Košiciach slúžil v 14. storočí aj tkáčom, ktorí ho využívali ako valchovací mlyn na vodný pohon. Ak si chcel dať poddaný v tom období zomlieť obilie na múku, bol povinný mlieť v mlyne svojho zemepána. Slobodne sa mohol rozhodnúť až po zavedení urbárskych reforiem Márie Terézie. Mlyny budovali pri riekach a potokoch a často museli pre ich prevádzku postaviť hate a náhony. Mlynská ulica v Košiciach i v meste zaužívané pomenovanie „mlynský náhon" je pamiatkou na niekdajší mlyn.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.