Fenomenálny bubeník hrával s viacerými svetovými muzikantmi po celom svete. Keď zasadne za bicie, viete, že neurobí jedinú chybu a jeho hra bude geniálna. Vo svojom muzikantskom fachu je skutočný odborník a špička, vo svojom osobnom živote sa však zatiaľ hľadá. Prekonal už všelijaké obdobia, v ktorých mu pomohli aj odborníci. Dnes si udržiava rovnováhu thajským boxom, zdravou životosprávou a snaží sa myslieť pozitívne. Neuveriteľný fešák. Martin Valihora.
V Košiciach ste sa nedávno predstavili s novým hudobným projektom Retro ACT Experience. Na východe mal veľmi úspešnú premiéru. Predstavte ho trochu.
- Trio som založil ja a prizval som si doň basgitaristu Oskara Rózsu a klávesáka Eugena Vizváryho. Hráme prevažne prebraté skladby, no máme aj vlastné. Projekt vznikol preto, že sme chceli. Mám strašne rád veci, ktoré boli. Vyrastal som na hudbe 70., 80. rokov, groove, funk a džez. Našiel som ľudí, ktorí to milujú tiež, ktorých to baví, s ktorými mám niečo spoločné. Zatiaľ to šľape.
O Eugenovi a Oskarovi ste sa vyjadrili, že sú najlepší muzikanti, akých poznáte...
- Určite si za tým stojím. Tí dvaja vedia robiť veci kvalitne. Osobne sa chcem spájať s niekým, kto ma posúva ďalej a obohacuje ma a s kým môžem vytvoriť výsledok s tou najväčšou váhou. Preto sa snažím oslovovať a pozývať muzikantov, ktorí sú dobrí. Tí dvaja sú najlepší muzikanti v najširšom okolí.
Stretávate sa aj mimo pódia?
- Jasné, sme kamaráti. Hráme v rôznych projektoch. Patria do môjho okruhu ľudí, s ktorými sme zohratí, čo počuť na pódiu. Najpodstatnejšie je to, aby kapela bola zohratá ako jeden organizmus. Tento projekt je v zárodku, začíname do toho dávať aj niečo vlastné. V tom duchu hráme a zatiaľ je to fajn.
Na košický koncert prišli ľudia, ktorí boli ochotní stáť po bokoch Thálie, len aby vás videli hrať. Aký je to pocit, byť taký chcený?
- Bol to neuveriteľný koncert. Nehral som v Thálii už dlhšie. Bol som nadšený a šťastný - počul som, že teraz sa na takéto koncerty nechodí, že vraj je kríza, že vraj nie je záujem. Trúfli sme si na to a vyšlo to.
Počas hrania ste doslova nasávali litre vody. Je váš výkon na pódiu porovnateľný napríklad s hodinou telesnej výchovy?
- Aj to. Súvisí to však s mojím hobby, ktoré mám. Potrebujem dopĺňať tekutiny, ktoré som v priebehu dňa niekde vypotil.
O aké hobby presne ide?
- Venujem sa rôznym športom. Jedným z nich je jazda na motorke. Mám vlastnú motorku, ktorá je najrýchlejšia, aká sa vyrába - Suzuky Hayabusa. Je to môj miláčik. Zbožňujem sadnúť na ňu a ísť strašne dlho, ďaleko a rýchlo. Najradšej chodím na výlety, ktoré nemajú konca. Vyberieme sa s kamarátmi, máme na to týždeň a slobodne pobeháme, kde sa dá. Minulý rok sme boli, tento rok sa mi nepodarilo. No a potom sa venujem chlapským kontaktným športom, ako je napríklad thajský box.
Ako dlho už boxujete? Podľa mohutnosti vašich svalov by som tipovala dlhšiu etapu.
- Je to už tretí rok... Pri boxe spravidla každému napadne, že ide len o tvrdosť a nedajbože násilie. Tento šport ma však ovplyvňuje mnohými smermi.
Čo to znamená pre vás?
- Pre mňa je to systematické cvičenie aj trénovanie kondičky. Po tridsiatke sa už človek zaoberá kilami navyše a cíti, že to už s postavou nie je to, čo bývalo. Box je niečo ako chlapský aerobik.
Prečistíte si ním aj hlavu?
- Úplne perfektne. Najväčšie problémy, ktoré mám, keď mám rôzne depresie z toho, že ako to je a už neviem kam a čo ďalej a vôbec... Cvičenie pomáha, vybijem sa, je to relax.
Trpíte ozajstnými depresiami, alebo tomu len tak hovoríte?
- Keď mám na mojej hlave veľa vecí, som za niečo veľmi zodpovedný, prípadne niečo nevychádza, ako chcem, zvládam to ťažšie. Nežijem usporiadaný a vyrovnaný život, skôr bojujem na všetkých frontoch.
Súkromných či pracovných?
- Aj aj. Vo všetkom bojujem.
Čo vám okrem boxu pomáha?
- Snažím sa myslieť na to, že tie problémy sú realita a ja si nimi musím jednoducho prejsť. Buď sa zastavím, alebo idem ďalej. Vždy sa dá ísť ďalej. Prežil som v živote všeličo, takže si myslím, že to zvládnem. Pracujem na tom.
V reštaurácii, kde robíme rozhovor, ste si objednali samé zdravé jedlá. Je to súčasť vášho životného štýlu?
- Som úplný abstinent vo všetkom. Nepijem alkohol, čierny čaj, kofeín, nefajčím, neberiem drogy... Milujem však jedlo a mám rád nezdravé jedlá - mäsové, krkovičky, držky, bravčové, kačice, hody, husy, guláš - úplne najviac. Ale sú obdobia, keď potrebujem jesť zdravo, a teraz je jedno z nich.
Vy tým pádom nemáte vôbec žiadne neresti?
- Len to jedlo. Toto sú však len okrajové veci. Horšie sú osobnostné nedostatky. Človek, ktorý pije alebo fajčí, môže byť stále perfektný. Horší sú tí, ktorí sú čistí a nedá sa s nimi vydržať. Kvalitu osobnosti nezaručuje to, či žijem zdravo, alebo nie. Ale veľmi to navzájom súvisí. Väčšina tých, ktorí žijú zdravo, prehovárajú aj na duchovnú rovnováhu.
Ako sa staráte o svoje duchovno vy?
- V niečom som veľmi striktný a veľmi sa o svoju dušu starám, niečo zanedbávam. Niečo mi uniká, niečo mi na sebe prekáža, niečo mám na sebe aj rád... možno...
Možno?
- Som dosť vystavovaný konfrontácii samého so sebou vo svojej mysli. Premýšľam nad všetkým. Určite sú ľudia, ktorí si povedia, že je so mnou ťažko. Keď veci vychádzajú a daria sa, je to fajn. Keď som v strese a ide o niečo väčšie a spoločné, tak vtedy reagujem rôznymi spôsobmi. Neustále hľadám úprimnosť a ľudí, ktorým môžem veriť.
Darí sa vám to?
- Veľakrát som sa sklamal. Zistil som, že tak, ako to beriem ja, to opačná strana neberie a ja žijem v omyle...
Hovoríte o svojej bývalej partnerke Alexandre Orviskej, s ktorou máte dcéru?
- Nie. Hovorím o všetkých, o priateľoch, známych. Ale zas stretol som sa aj s krásnymi ľuďmi. Väčšinou tí, ktorí sú nevýrazní a skrytí, sú takí.
Máte teraz človeka, ktorému môžete dôverovať vo všetkom?
- Samozrejme. Sú v mojom okolí ľudia, ktorým môžem povedať o všetkom. A vážim si to.
Niekedy sa ľudia s podobnými myšlienkami nedokážu vyrovnať sami. Skúšali ste niekedy vyhľadať pomoc psychológa?
- Veľakrát. V živote som prežil veľa vecí, ktoré si vyžadovali odbornú pomoc a v súčasnosti rád zájdem za psychológom vo vzťahových otázkach, hlavne voči dieťaťu. Rodičia zvyknú robiť chyby a ja by som ich chcel robiť čo najmenej. Som otvorený každej rade a odbornému pohľadu na vec. Posúvajú ma na smer, ktorý je správny. Chcem dať môjmu dieťaťu to, čo naozaj potrebuje. Lebo niekedy robíme to, že mu dávame to, čo si myslíme my, že potrebuje.
Ako teraz vychádzate s Viktóriou?
- Krásne. Milujem ju. Chcem s ňou byť čo najviac. Niežeby som predtým s ňou nebol. Vždy som sa snažil byť v jej prítomnosti a byť jej oporou. Keď s ňou nie som deň, veľmi mi chýba. Snažím sa byť dennodenným otcom, dávať jej všetku svoju pozornosť a lásku. Veľmi mi na nej záleží a snažím sa ju viesť k tomu, aby sa vedela správať k sebe, k ľuďom, aby pomaličky začala chápať veci okolo tak, aby si sama neubližovala alebo neubližovala okoliu. Aby skrátka hľadala svoje šťastie.
Má 3,5 roka, myslíte, že tomu rozumie?
- Určite. Je veľký omyl, keď si rodičia myslia, že ich dieťa ešte nič nechápe. Tieto veci by sa mali budovať v ranom detstve. Už odmalička potrebuje byť dieťa vedené k tomu, aby chápalo, že najpodstatnejšia je láska a čas. Dieťa potrebuje lásku a čas rodiča a potom to môže ísť ďalej.
A ako ste na tom po rozchode s Alexandrou Orviskou, moderátorkou Promi novín TV Joj?
- Snažíme sa vychádzať čo najlepšie a dať našej dcérke čo najviac.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
