Hoci jej mnohí hovorili, že na herečku je veľmi malá, vykročila na umeleckú dráhu a vyrástla z nej neprehliadnuteľná osobnosť. Herecky aj ľudsky.

Chcela byť mníškou

Rodáčka z Prahy chcela byť mníškou, ale jej temperament sa s prísnymi pravidlami kláštornej školy veľmi rýchlo rozišiel. Vieru však zo svojho života nikdy nevylúčila. Dokonca ani v čase, keď bola veľkým priaznivcom socialistického hnutia. "Čím som staršia, tým viac viem, že za každý zlý skutok sme potrestaní a zároveň nesmieme počítať s tým, že budeme za dobrý skutok odmenení. Preto si už dávam veľké bacha. Týka sa to všetkého - nežiarliť, nezávidieť. Možností, ako ich tam hore rozčúliť, je veľa," povedala v jednom z rozhovorov sympatická herečka, ktorá po tom, čo odišla z kláštornej školy, uspela na hereckom oddelení konzervatória. To sa v priebehu jej štúdia zmenilo na DAMU.

So skupinou spolužiakov začínala v roku 1950 v královohradeckom Klicperovom divadle. Už po roku ju však pozvali na vinohradskú scénu. Zvládla aj tvrdé začiatky, najmä v čase armádneho divadla (tak v 50. rokoch premenovali Divadlo na Vinohradoch), ktorému typovo nevyhovovala. Časom sa však stala jednou z najznámejších členiek súboru.

"Začínala som s chlapčenskými rolami, pretože na bojové hrdinky som bola príliš ironická. Raz za mnou prišiel režisér Aleš Podhorský. Povedal, že pripravuje maďarskú vojenskú hru Dni hnevu a potrebuje do hlavnej postavy malého chlapca. Vraj či by som to neskúsila. Tak sa začala moja slávna chlapčenská éra zavŕšená tým, že som v rozhlase nahovorila Toma Sawyeara či Huckleberryho Finna."

Neskôr ju však čakalo mnoho postáv kráľovien - zahrala si Kleopatru, kráľovnú Kristínu, Alžbetu Anglickú. "Pritom sa stále cítim byť viac tým chlapcom," hovorí Jirásková.

"Je to hrozné, veď som trpaslík"

Celý život jej prekážalo, že je taká maličká. "Je to hrozné, veď som trpaslík. Vždy som túžila po dlhých nohách. Ale viete, čo mi pomáhalo? Že je môj život veľmi spojený s prácou. Ľudia vždy, keď ma videli živú, prekvapene vraveli: ´Vy ste taká malinká? Na javisku ani vo filme to nie je vidieť. A čo je pre umelkyňu najdôležitejšie? Že je ma ako herečku vidieť!"

Jej veľkým hereckým vzorom bola Greta Garbo. "Istý čas som veľmi túžila byť ako ona. Neviem, kde som na tú blbosť prišla. Ona bola vysoká, štíhla, krásna Švédka a ja malý zaguľatený trpaslík."

"Vyniknúť môžete len vedľa skvelého herca"

Jiřina Jirásková je už 60 rokov verná jednej jedinej scéne - Vinohradskému divadlu. "Vzal ma tam Jiří Frejka, vtedajší riaditeľ a môj pedagóg na DAMU. Zachytila som len kúsok jeho éry. Moje prvé kolegyne Dana Medřická a Merinka Rosůlková mi hneď navrhli tykanie a na prvé predstavenie mi doniesli darček. Vyčistenú zajačiu labku, akou sa predtým herečky pudrovali. Rovnako ústretovo som sa potom snažila správať k mladším kolegyniam.

Keď prišla Jana Hlaváčová, mnoho ľudí mi vravelo: ´Ale ona je rovnaký typ ako vy, prečo ste ju tam pustili?´ Ja som odpovedala: ´Ale hrá výborne!´ Len blbec má pocit, že keď hrá s niekým, kto je slabší, vynikne. Opak je pravdou. Vyniknúť môžete len vedľa skvelého herca."

Pre svoje postoje dostala dištanc

Po výraznej ére však herečka niekoľko rokov iba prihrávala ostatným. Bol to trest za rok 1968, vystúpenie z KSČ a svoje zásadové postoje. "Po vojne som bola komunizmom opojená. Celý národ doň vkladal veľkú nádej. Jiří Vala, Zdeněk Řehoř, Rudla Deyl, Jiřina Švorcová boli moji spolužiaci, žili sme blízko seba ako rodina. Na Vinohradoch nás spájal repertoár, ktorý sme hrali: Fadějevova Mladá garda, Uljana Gromová, Oleg Koševoj. Tí ľudia boli pre nás hrdinovia. V Čechách sme takú statočnosť nemali šancu zažiť. Ľudia, ktorí bojovali, ktorí sa nebáli ísť na smrť... Aj keď som už vtedy mala mať rozum, naozaj ma ani neskôr nenapadlo, že by som sa mala od komunistického hnutia odtrhnúť."

Napokon však zo strany vystúpila a v roku 1969 nadšene moderovala televízny program Jizvy, jiskry, jistoty. "Bola som šťastná, že sa niekto pustil do obrodného procesu, čo by som si sama netrúfla ani náhodou. Hlavná dramaturgička programu Zdena Josková sa mi potom roky ospravedlňovala, že mi zničila život. Ale opak bol pravdou. Je to doba, na ktorú som vo svojom živote najviac pyšná. Mohla som robiť zmysluplné rozhovory s Vlastou Chramostovou, Františkom Pavlíčkom, vtedajším ministrom kultúry Janom Kopeckým. Moderovanie ma bavilo. Potom som za trest nesmela ísť 13 rokov ani na kameru, ani na obrazovku."

Zákaz natáčania sa pre ňu uvoľnil až začiatkom 80. rokov vďaka Zdeňkovi Podskalskému, ktorý trval na jej obsadení vo Filme Krstiny, rovnako ako Karel Kachyňa v snímke Sestričky.

Brodský ju nechal tesne pred svadbou

Jiřina Jirásková mala v živote tri veľké lásky - kolegov Jiřího Pleskota a Vlastimila Brodského, najdôležitejší však bol režisér Zdeněk Podskalský, s ktorým žila 27 rokov do jeho smrti.

Brodský ju vraj nechal tesne pred svadbou: "Povedal mi: ´Miluješ Pleskota. Všetko, čo sa páči jemu, páči sa aj tebe, to je pekná hlúposť, aby sme sa brali.´ Napokon sme až do smrti ostali priateľmi."

Jej prvým manželom sa teda stal J. Pleskot. Ich vzťah však vydržal iba dva roky. "Mala som 23 a robila som riadne blbosti. Tie, čo obvykle robia muži," spresnila herečka, ktorej milostný život bol v mladosti turbulentný. Jiřine Švorcovej napríklad prebrala Jiřího Valu. "Chodili spolu, Vala mi dvoril, mne sa tiež páčil a bolo to," priznáva herečka. "Ale o tieto veci veľmi nejde. Mňa sa často herecké kolegyne pýtali: ´A ty si myslíš, že ti je Podskalský verný? A ja na to: ´Mne je to úplne jedno. Viem, že by ma nikdy neopustil, ja jeho tiež nie. To je dôležité.´"

O Podskalskom hovorí dodnes ako o mimoriadnom partnerovi. Keď v roku 1993 zomrel, žiaden nový vzťah nenadviazala. "To sa nedalo. Hoci by som vtedy nebola musela ani veľmi hľadať. Ale keď máte to šťastie žiť s vynikajúcimi mužmi, na ktorých vám nič neprekážalo a boli vo všetkých stránkach vzoroví, viac už nepátrate. Takých by som už tak či tak nikdy nikde nenašla."

Zo smútku ju dostala práca

Zo smútku nad stratou životného partnera ju vraj dostala práca. "Šéfovala som vinohradskému divadlo, musela som pracovať. Nedalo sa nič robiť. V divadle mi všetci pomáhali. Vlastne ako vždy, keď som v úzkych."

Jiřina Jirásková sa netají tým, že ju až do smrti bude trápiť, že nemá potomkov. "Je to o to horšie, že to bolo moje rozhodnutie. Myslela som si, že rodiť do bývalej doby je riziko, že by som nedokázala deti správne vychovať. Ale príklady mojich priateľov ma presvedčili, že som sa mýlila. O to je to horšie," vraví nezlomná herečka.

Za rok a pol absolvovala päť ťažkých operácií, napriek tomu dnes opäť stojí na javisku a neodoprie si ani svoje obľúbené cigaretky a koňak. "K narodeninám by som si priala zdravie. Alebo by som aspoň chcela, aby mi zdravotný stav dovolil pracovať. Po všetkých tých operáciách existujem už totiž len vďaka práci," povedala pred pár dňami istému českému denníku herečka. "Nedávno som čítala Immanuela Kanta, ktorý vyhlásil, že keď má človek veľké trápenie a nepríjemnosti, ostávajú mu tri možnosti. Po prvé nádej - ale pri vážnej chorobe, akú som mala, nádeje veľmi niet. Po druhé spánok - a ja veľmi ťažko zaspávam. Po tretie smiech - srandu si robím celý život. Aspoň jedna z troch vecí mi funguje."

Zmysel pre humor zdedila po mamičke

Zmysel pre humor a slovné prestrelky vraj zdedila po mamičke. "Bola rozkošná. Keď som mala zdravotné problémy, často som si spomenula na jej heslo: ´Som slepá, hluchá a chromá, ale, zaplaťpánboh, zdravá. Myslím, že takýto pohľad by mal mať na svoju starobu každý."

Herečka je už niekoľko rokov veľvyslankyňou dobrej vôle detského fondu UNICEF i patrónkou nadácie kostnej drene. "Nemám deti, takže ak môžem pre niekoho niečo urobiť, teší ma to. Nadácia kostnej drene je inštitúcia, ktorú si veľmi ctím a obdivujem ju, pretože to nie je ľahké rozhodnutie darovať dreň. Výsledky sú pritom veľmi pozitívne, a keď sa každoročne zúčastňujem oceňovania darcov, sú to úžasné momenty. Ja už, bohužiaľ, kostnú dreň darovať nemôžem, to môžu len živí ľudia a ja som už tesne pred kremáciou," nezaprie zmysel pre humor J. Jirásková.

Jej silným súperom v slovných prestrelkách bol vraj Miloš Kopecký. "Ten vravieval, že mi dvorí, pretože som vnučka Aloisa Jiráska. Vraj by moje tantiémy neboli na zahodenie. Keď potom zistil, že to tak nie je, bolo mu už blbé vzťah ku mne meniť," spomína na jednu z ich spoločných príhod herečka, ktorá s rovnakým šarmom zahrá barónku i otrhanú babu.

Česi ju milujú ako babu Kekulovú

Veľký divácky úspech si získala ako babi, vidiecka zdravotná sestra, v Kachyňových Sestričkách či ako Kekulová v seriáli Poisťovňa šťastia. "V nejakom obchoďáku bol na nástenke inzerát - hľadáme pani na upratovanie v domácnosti. A za tým v zátvorke - niečo ako pani Kekulová. Pochopíte to? Čo som sa nahrala intelektuálok, ale nikdy ma národ nemiloval tak, ako keď som baba Kekulová!" dodáva šarmantná herečka, ktorej popularitu priniesli v 60. rokoch film Evalda Schorma "Každý den odvahu", postavy v Podskalského komédiách (Světáci či Ďábelské líbanky). Objavila sa aj v trilógii Zdeňka Trošku Slunce, seno... Upútala i v úlohe primárky Venclovskej v Kachyňovom filme Fany.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.