Ideálny objekt na fotografiu mu zvyšuje tep a rozbúcha srdce. Tento pocit sa podľa neho nedá ničím nahradiť, a to bez ohľadu na skutočnosť, že nefotí akty, ale staré popraskané omietky stien a odpad rôzneho druhu.

Najväčšou odmenou pre "Berca" Cisára je, keď sa ľuďom páči jeho tvorba. "Teší ma, že sa s ňou niekto stotožní a uzná môj štýl," prezrádza fotograf, ktorého prekvapivo neinšpirujú len pôvabné ženy alebo krásy prírody. Gro jeho tvorby pozostáva zo zachytenia zaujímavých múrov, popraskaných omietok, zhrdzavených plechov, plotov, nefunkčných potrubí či okien. "Idem po ulici a náhle mi padne zrak na nejakú stenu, ktorá mi vyrazí dych. Keď vidím takúto vec, až sa mi zrýchli tep a rozbúcha srdce v akomsi nedefinovateľnom vzrušení. Je to, akoby som pred sebou videl nádherný obraz. Fotografujem len to, čo vo mne kdesi hlboko zarezonuje."

Rád medituje

Ako vraví, tvorba je preňho hrou. "Užívam si to. Na fotografie sa už dívam trošku inak, keďže s nimi prichádzam do styku profesionálne vyše tridsať rokov. Človek si vykultivuje nejaké to videnie. Hovoria o mne, že sa moja tvorba pohybuje medzi realitou, magickým poetizmom a štrukturálnou abstrakciou. Kdesi v takomto trojuholníku. Sám si však svoje práce neviem zaradiť. Je to asi taká moja fotografická reflexia na moderné maliarstvo."

Ženy jeho života sú výtvarníčky

Inšpiráciu teda nachádza aj v galériách, ktoré navštevuje často a veľmi rád. Aj najdôležitejšie ženy jeho života sú, ako inak, výtvarníčky. "Je to tak v prípade mojej exmanželky, aj mojej súčasnej priateľky (Emília Závacká - pozn. red.), s ktorou už máme za sebou množstvo spoločných výstav doma i v zahraničí a teší nás, že majú úspech," vraví fotograf.

Okrem vášne pre výtvarné a fotografické umenie ho zaujíma aj joga, meditácie a rozličné transcendentálne záležitosti. "Joga je však spôsob života v určitom odriekaní, dosiahnutie hlbokého duchovného stavu, no pri našom spôsobe života, keď človeka v robote sekírujú a zo všetkého má len nervy, sa to nedá. V reštaurácii majú len mäso a ja som vegetarián...," smeje sa zakladateľ fotoklubu NOVA.

Väčšinu svojho voľného času venuje synovi na vozíčku. "V lete chodievame často von na prechádzky, do parku okolo fontány... Hudba hrá, ja si vezmem knihu a čítam, on pozoruje ľudí."

Štúdium na FAMU nevyšlo

Práve syn, ktorý má dnes už 36 rokov, bol pred rokmi hlavným objektom jeho fotografií. V tom čase však fotografoval aj prírodné krásy. "Onoho času som sa chystal aj na FAMU, avšak, bohužiaľ, syn ochorel, tak som si povedal, že to odložím a uvidí sa. Nikdy však už k tomu nedošlo. Pritom som sa tým zapodieval naozaj vážne, študoval som teóriu moderného maliarstva, fotografie i estetiky, teóriu znaku a podobne. Nakoniec som teda nešiel študovať, ale cez to všetko mám rád aj maliarstvo a celý môj život je prepojený s fotografiou.

Keďže jeho exmanželka pôsobila ako pedagóg na ZUŠ Kováčska, kým ešte boli bezdetní, trávili víkendy tvorivo. "Chodievali sme si tam kresliť, ja som najčastejšie robil s pastelom a uhľom rôzne kompozície... Dnes však už nemaľujem, nemám ani kde a úplne stačí, keď sa tomu venuje priateľka. Keď maľuje, podvedome sa ňou inšpirujem a dokonca sme dospeli do štádia, že často pri pohľade na moje nové fotky vravieva, že som jej zobral vietor z plachiet a že som ju predbehol (úsmev)."

Nechce sa opakovať

Nedávno mal výstavu svojich fotografií z ostatných siedmich rokov v súkromnej galérii VEBA na Komenského ulici. Uvažuje o tom, že to bola posledná výstava. "Stojí to aj veľa peňazí, každý príde, že aké pekné a pýta sa, čo to znamená. To ma vždy vytočí. V umení netreba vždy hľadať racionálny obsah, ani racionálne analyzovať fotografiu. Mala by pôsobiť a vyvolávať emócie, rovnako ako hudba. Obrazy a fotografie môžu mať racionálnu zložku obsahu, ale aj nemusia. Chcem skončiť, lebo donekonečna tvoriť niečo nové sa nedá a človek sa už potom začne opakovať, čo je veľmi zlé. Mal by som prejsť na niečo iné, čo by nadväzovalo na moju tvorbu, no na to treba dozrieť."

Fotografie v Hongkongu

Pôvodne vyštudoval elektrotechnickú priemyslovku, zamestnal sa v Hutných stavbách a neskôr vo VSŽ. Keďže si však na jednej z fotografických súťaží zodpovední všimli jeho talent, ponúkli mu prácu profesionálneho fotografa vo vtedajšom Krajskom osvetovom stredisku na oddelení propagácie. "Dali mi ten istý plat, tak som si povedal, že to vyskúšam a začal som sa foteniu venovať profesionálne."

V rámci práce fotografoval rôzne prehliadky, súťaže a festivaly. "Človek však do toho dával stále viac, než od neho požadovali. Im stačil dokument. Keď som niečo pekné zachytil, tak sa to použilo maximálne tak v albumoch alebo v katalógoch. Dve snímky však boli použité na cédečká ku Dvořákovým Slovenským tancom až v Hongkongu," dodáva fotograf, ktorý v súčasnosti pôsobí v Slovenskom technickom múzeu.

Ako vraví, jeho vlastná tvorba sa postupom času začala čoraz viac vymykať dobovým požiadavkám. "Prestal som dávať veci na súťaže. Nie som totiž zberateľom medailí a ocenení, pre mňa tvorba nie je o tom."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.