Porcelán či počet družičiek pri svojich svadobných predstavách rozhodne nikdy neriešila, no k svadbám má pozitívny vzťah. Sama síce ešte netuší, ako to bude v jej prípade, no "tortové" šaty si vo svoj deň D rozhodne neoblečie a predstava svadby bez rodiny a priateľov jej dvakrát nevonia. Na svojej polovičke si váži úprimnosť a čestnosť a vraví, že by si sama zaslúžila Nobelovu cenu za nevýbušnosť.
Keďže podľa tých, ktorí vás až tak nepoznajú, nepatríte medzi ľudí, ktorí na svadbách plačú, ako je to s vami naozaj? Dojímajú vás takéto momenty alebo sa skôr smejete na básničkách, ktoré sa v rámci obradu zvyknú recitovať?
- Myslím si, že nie som uzavretá a svoje emócie dávam najavo tam, kde je to vhodné. Akurát si to ľudia mýlia, pretože podľa mnohých dávajú emócie naozaj najavo už len tí, čo sú hysterickí. V poriadku teda podľa nich je, keď sa niekto hystericky smeje na niečom, čo je maximálne tak päťpercentne vtipné a plače vtedy, keď sa mu rozleje čo i len pohár s vodou... Ľudia si dnes mýlia emócie s hystériou. Toto mi nehrozí. Ale napríklad na svadbách bývam dojatá. Celkovo ma dokáže dojať kadečo. Emócie si viem dosť užiť, akurát tým neobťažujem okolie.
Čo sa týka svadby, niekedy majú dievčatká už od detstva vytvorený akýsi itinerár, kde majú presne zaznamenaný počet družičiek a druh porcelánu... Hrozilo vám to niekedy?
- Už niekoľkokrát som si predstavovala svoju svadbu a je to pre mňa veľmi pekný moment. Myslím si, že svadba je nejakým dôkazom pre ostatných, že preberáte zodpovednosť za istý vzťah a za nejakú lásku a že to teda nie je len tak. Mám totiž pocit, že dnes je najväčším trendom mať čosi ako slobodu, avšak v podstate ľudí, ktorí si myslia, že ju majú, najviac obmedzuje ich neschopnosť prevziať zodpovednosť. Takže sa vlastne všetkého len boja, a to nie je veľmi slobodný pocit. Som preto človek, ktorý uznáva svadbu. Uznávam však aj ľudí, ktorí fungujú bez svadby a možno to bude aj môj prípad. Človek nikdy nevie. Nikdy som však nemala predstavu, aké by som mala mať šaty a už vôbec som neuvažovala nad porcelánom.
Ani teraz nemáte predstavu čo sa týka šiat? Klasické "tortové" to zrejme nebudú...
- To veru určite nie. Mne sa páčia jednoduché a niečím zaujímavé. Veľmi fandím rôznym mladým módnym návrhárom a myslím si, že dokážu naozaj priniesť výnimočnú predstavu, ktorá by mi ani nenapadla... Som rada, keď mi poradia ľudia, ktorí tomu rozumejú. Nerozumiem celkom tým, čo pretláčajú svoj názor v oblastiach, v ktorých sa vôbec nevyznajú. Napríklad čo sa týka oblečenia, líčenia, česania... Potom to aj tak vyzerá. Ja by som si v tomto rozhodne nechala poradiť.
Viete si predstaviť mať spontánnu svadbu v zahraničí alebo potrebujete mať v deň D pri sebe rodinu a priateľov?
- Už som si v mojom živote zvykla na všeličo, takže si viem predstaviť asi čokoľvek. (Smiech.) Čokoľvek sa môže udiať a nastať, ale som skôr tradičný typ a myslím si, že je na tom niečo pekné, keď sú na svadbe všetky tetky a babky a je to také viacgeneračné. Lebo aj život by mal byť taký. Nie, že dnes tu budú žúrovať mladí a zajtra to nejako vydržíme aj so starými, lebo s nimi je nuda. Mám to rada prepletené.
A ako je to u vás s romantickými filmami? Dokážu vás dojať a poplačete si pri nich niekedy?
- Jasné. Ako zvyknem hovorievať, niekedy plačem, aj keď počujem zvučku v telefóne. Klasické ťahy amerických filmov na bežného diváka na mňa teda tiež stopercentne platia.
Ste aj náladová?
- To si zase nemyslím. Náladovosť je totiž podľa mňa len vecou sebadisciplíny a príde mi to ako dosť egoistická vlastnosť. Čo s tým majú ostatní, že sa mne menia nálady? Takže sa snažím nebyť. Skôr si myslím, že keď mením nálady, je to preto, lebo už dlhodobo vo mne niečo vrie a v podstate sa to snažím len nejako potláčať a potom to niekde vypadne. Takže to nie je len preto, že by som bola rozmarná vo svojich náladách.
Ale, samozrejme, ťažké obdobia niektoré ľudské reakcie ospravedlňujú.
Čo sa týka riešenia konfliktov vo vzťahu, vtedy človek reaguje emotívne a neubráni sa vždy slzám. Viete to riešiť bez plaču?
- Práveže som veľmi nekonfliktný typ a človek, ktorý chce hneď všetko urovnať a rozumne si vydiskutovať. Snažím sa nájsť kompromis a ísť v ústrety tomu druhému. Nemám rada hádky, ktoré sa zmenia na súťaž, kto je debil a kto vinník, kto má koľko bodov a kto vyhral. Jednoducho sa len chcem zmieriť. A niekedy, keď druhá strana napriek tomu ešte stále viac do mňa zabŕda a ešte stále tam cítim nevôľu nájsť konsenzus a vidím len túžbu hádať sa, tak sa rozplačem. Vtedy už som zúfalá. Pre mňa je plač v podstate akoby nejaký 'odstresovátor'. My ženy to skrátka máme tak a niektorí muži to vnímajú ako citové vydieranie. Pre mňa je však plač konečná stanica, keď už naozaj neviem, čo robiť.
Viete sa dlho hnevať? Asi nie, keď sa hneď chcete udobrovať...
- Naozaj nie. Neviem sa dlho hnevať. Sú ľudia, ktorým sa na základe nejakej veci prejaví ich pravý charakter a potom ich viem mať dlhodobo v kategórii, že ich nemusím zbytočne stretávať. To však nie je hnev, len zaradenie...
S Peťom Modrovským ste spolu dva roky. Prišli ste na to, čím ho viete zaručene vytočiť?
- (Úsmev.) Zistila som, že on sa v podstate dokáže niekedy vytočiť celkom prekvapivo na hocičom. Často ani neviem, čo to bolo. Sú však zase situácie, kde by sa iní určite vytočili a v ktorých on dokáže byť úplne pokojný a vie ich brať s humorom. Takže uňho človek nikdy nevie, ako to vypáli.
Zistili ste o ňom počas vzťahu niečo také, čo vás prekvapilo?
- Myslím, že ani nie. On je totiž mimoriadne otvorený človek. Nehrá chrumkavého vtedy, keď vtáčka lapajú, a to si na ňom veľmi vážim. Nikdy mi nehovorí miernejšie verzie toho, ako trávil bezo mňa čas a kde dokedy bol, ako to chlapi zvyčajne robievajú, lebo sa boja. On mi povie veci, čo sa až niekedy čudujem, že mi to oznamuje. Je veľmi úprimný a férový, a preto si myslím, že ma na ňom nič, v negatívnom zmysle slova, neprekvapilo.
Bolo ťažké zvyknúť si na takúto úprimnosť?
- Na to sa zvyká oveľa ľahšie ako na pocit, že vám niekto nehovorí pravdu.
Meno Adela vraj vo všeobecnosti označuje ženu, ktorá je výbušná ako sopka. Ako to s vami teda je?
- Fíha. Myslím, že nie som výbušná. Teda okrem situácie za volantom alebo keď si udriem malíček na nohe. (Smiech.) Práveže keď vidím niektoré iné ženy, tak si hovorím, že by som mala dostať Nobelovu cenu za nás všetky, ktoré riešime veci pokojne.
Veľmi ma pobavilo, keď ste niekde v rámci sumarizácie 30-ky spomenuli, že ste v desiatich búrali pivničnú stenu. Ako je to s vašou manuálnou zručnosťou dnes?
- Nemám ju vlastne kde prejavovať a riešiť, keďže doma vykonávam len také štandardné veci typu umyť riad alebo uložiť nejaké veci... Avšak Peťo je zase mimoriadne manuálne zručný. Všetko primontuje, navŕta, vyrieši... Od elektriny, cez vodovodné potrubia, búracie práce... Videla som, ako upravoval tanečnú cez leto. Je schopný urobiť doslova všetko, lebo odmalička takto fungoval, a keď niečo potrebujem, tak to skrátka urobí on.
Zvládli by ste však napríklad vymaľovať izbu?
- Ale asi áno. Tiež som pomáhala vymaľovať tanečnú, to by som teda vedela. Určite by som sa však do toho nepustila sama, ako je to schopná moja mama. Ona sa zrazu zblázni, preloží nábytok do stredu izby, zakryje igelitom a vymaľuje.
Vy ste však zase tvorivý typ, ktorý má blízko k výtvarnému umeniu. Máte napríklad doma interiér vyzdobený svojimi obrázkami?
- No nie som v tom zase až nejako mimoriadne aktívna. Som napríklad rada, keď mi niekto môže zariadiť izby a ja mám svätý pokoj. Vôbec sa mi to totiž nechce riešiť. Dokonca aj Peťo ma teraz dokopal k tomu, aby som si zmenila jednu izbu. Vraj bola provizórna. Mne sa nikdy nechce, ale teraz som už aj rada, že som sa do toho pustila. Na stenách mám nejaké svoje výtvory, ktoré som dala našim, a tí mi ich teraz vrátili naspäť, aby som si mala čo zavesiť.
Na tvorivom pobyte v Toskánsku ste nevytvorili nič nové?
- Bol to skôr tréning. Nebolo to o tom, že teraz človek vytvorí dve veľdiela, ktoré si doma vyvesí. Celkom sa mi však páčia veci, ktoré som vytvorila, ale sú to asi štyri obrazy kategórie skíc a tréningov, ale nič viac.
Mama však urobila takú milú vec, že mi jednu takúto krajinku obrezala a krajšiu časť mi zarámovala a dala pod stromček. Teraz to u mňa teda visí, nie je to však žiadne veľdielo.
Začiatky sú ťažké v každej oblasti, obzvlášť potom v mediálnej. V Markíze ste začínali v sedemnástich. Pamätáte sa na svoju prvú úlohu a stres, ktorý ju sprevádzal?
- Robila som dokrútky pre Teleráno a poslali ma točiť na autobusovú stanicu, lebo sa menili ceny lístkov alebo čo. Poslali ma tam narýchlo a musela som dávať plus-mínus fundované otázky o medzimestskej autobusovej doprave, ktorá ma teda v sedemnástich naozaj nezaujímala. Navyše mi povedali, že nie je čas na strižňu, takže to mám natočiť tak, aby sa to nemuselo strihať. Keď si to teraz spätne uvedomujem, bol to absolútny nezmysel. Dali to urobiť niekomu, kto v živote nič podobné nerobil a dodnes sa čudujem, prečo. Bol to stres.
Koľko ešte potom trval?
- U mňa stres z nových vecí trvá dlho. Vtedy určite aspoň dva mesiace.
Nových vecí však máte v práci veľa. Vždy ste teda v strese?
- Až také zlé to zase nie je. Robiť štvrtýkrát SuperStar nie je niečo nové a rovnako je to s Let´s Dance. Pri opakovaniach už stres nie je. A pre moderátora nie je ani rozdiel medzi Let´s Dance a SuperStar. Takže to bolo osem projektov, kde len prvý bol stresujúci. Teraz je stresom tolkšou a trvalo mi istý čas, aby som sa našla a uvoľnila. Stres bol aj pri prvých vysielaniach v rádiu, aj v relácii 7 s.r.o. Úvody sú u mňa vždy o tom, že sa aspoň dva mesiace stresujem.
Hneváte sa na seba niekedy za chybu, ktorej sa v rámci práce dopustíte? Napríklad, keď máte vo Fun rádiu hosťa, ktorého sa opýtate omylom čosi úplne od veci?
- Ani ma to nejako extrémne netrápi. Skôr sa vtedy hnevám na toho, kto mi robí rešerše a niečo zlé mi napíše. Je to totiž o tom, že sa na to človek spolieha... Občas sa to stane. Zase na druhej strane si myslím, že aj to sú momenty, ktoré ľudí zaujmú. Lebo vtedy si povedia áno, nevedela. Nevidím v tom nejaký problém, teda pokiaľ celý rozhovor nie je o tom, že som mimo a niečo motám...
A čo tolkšou? Dá sa povedať, že ste sa v nej našli napriek tomu, že to nejde až tak ľahko a ohlasy sú i negatívne i pozitívne?
- Tak teraz sú už dobré... Je to o tom, že keď médiá stále dookola omieľajú slabú sledovanosť a neviem čo, tak tomu ľudia veria. Ale to, že posledné dva mesiace bijeme konkurenciu so slušným rozdielom, to už nikto nenapíše. Takže teraz sú už väčšinou ohlasy pozitívne, čo som rada. Zo začiatku neboli, čo som aj chápala a ani ja som nebola spokojná. Ani teraz nie som definitívne spokojná, ale konečne som zase rozbehla niečo nové. Lebo keby som išla robiť piatykrát SuperStar, sama seba by som sa spytovala, načo mi to je. Takže som rada, že som sa musela zase pustiť do nejakého boja a myslím, že sme v ňom obstáli a zotrvali a že ešte to máme kam posúvať. Ale či som sa v tom našla, to neviem.
Ste bojovníčka?
- Ale áno. Jednoducho, keď sa už do niečoho pustím a mám pocit, že to nie je len tak, a že to má nejaký zmysel, tak to nechcem vzdať len tak, lebo päť ľudí povie, že je to nanič. Hoci si aj sama môžem myslieť, že je to nanič. A čo teraz? Vykašlem sa na to? Musím zotrvať. Človek nemá čo stratiť. Tak by ma zrušili, no čo by sa už také stalo.
Na svojich respondentov ste veľmi milá, nesnažíte sa byť zádrapčivá či kontroverzná, nejdete po nejakej kvázi kauze v ich živote. Nikam sa ich nesnažíte dotlačiť a sú to skôr príjemné rozhovory v kamarátskom duchu. Neuvažovali ste posunúť to do tvrdšej roviny?
- Všetci mi hovoria, že by som mala byť ako Kraus. Nie je mi to však blízke. A keď spomeniem akúkoľvek zahraničnú tolkšou, či už Jon Stewart, alebo Jay Leno, oni vedú príjemné rozhovory a nikto do nikoho nerýpe. Len preto, že u nás ľudia videli Krausa, tak majú pocit, že sa to má takto robiť. Karel Šíp tiež nerýpe do svojich hostí. Mne osobne to nie je prirodzené, ani si nemyslím, že je to nutné, a že by som mala za každú cenu niečo odhaľovať. A hlavne, potom by ku mne ľudia nechceli chodiť.
Sú hostia, ktorých by ste veľmi chceli vo svojej šou?
- Práveže ani neviem. O nikom totiž dopredu neviem, či to bude dobrý respondent. Nik by si asi extrémne neželal mať za hosťa Thomasa Puskailera a pritom to bol jeden z mojich najlepších respondentov. A možno všetci by chceli mať Mareka Hamšíka, no on nie je práve najzhovorčivejší... Neexistuje teda žiadne kritérium.
Režisér Jan Svěrák vás však napríklad takpovediac balil. Nedostalo vás to do úzkych?
- Mňa práveže veľmi baví, keď rozhovor chytí nejakú paralelnú hru. Keď sa niečo ďalšie deje. Buď, že je tam ´šialený´ Saudek, pri ktorom si musím dávať pozor, kedy vstane a odíde, alebo je tam Kurnikovová, ktorú musím celý čas riešiť vo dvoch rečiach a zároveň ju sledovať, lebo mi všetci vravia, že len čo spomeniem Iglesiasa, tak sa urazí. Mám rada, keď ešte vo vzduchu visí niečo vedľajšie a dáva to výsledku druhú príchuť. Akoby šlo o nejaké korenie. Takže ani balenie mi neprekážalo, lebo viem, že sa na mňa ten človek nevrhne a neublíži mi... Skôr mi prekáža, keď je hosť nevrlý alebo má apriori pocit, že sa musí brániť, a že každá otázka je nejaký útok. Paranoidní hostia sú najhorší.
Tolkšou je už dosť vysoký míľnik. Ťažko povedať, čo je ešte niekde nad...
- Neviem. Nikdy som nejako extrémne nesnívala o ničom, čo sa práce týka. Dokonca ani o tolkšou. Vždy som sa toho skôr bála, ale vedela som, že už musím skúsiť niečo iné. Lebo potom by som sa zase bála, že sa mentálne zabrzdím pri osemdesiatej SuperStar. Bol to teda nejaký pocit povinnosti voči sebe posunúť sa ďalej. A viac neviem, čo bude. Ešte uvidím. Možno sa teraz jednoducho budem snažiť udržať ju a robiť to čo najlepšie. Lebo to, že teraz to má sledovanosť neznamená, že ju bude mať aj o dva mesiace. A keby to nevyšlo, tak sa uvidí. Nechám sa prekvapiť. A celkovo by som tento formát nepreceňovala. Ľudia si nejako navykli, že mať vlastnú tolkšou je niečo úžasné, a že to chce mať každý. Ja však len tak nejako vediem rozhovory a robím ľuďom 25 minút istej pravidelnosti pred spaním. Rozhodne by som to neheroizovala.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
