nemohol želať.
Včerajšia rada z tohto miesta, aby s Matovičom skúsili normálnu diskusiu, prišla po funuse, to treba priznať. Aj keď on tvrdí, že núkal koaličnej rade hlasy troch "obyčajných ľudí" (mimo seba), čo by malo stačiť, aby pretlačili vlastný nezmysel. Nie je jasné, na čom to uviazlo, avšak pat (nie mat!), do ktorého bol vmanévrovaný slovenský "antizákon", bude kontaminovať vzduch na SR všeobecne, a vo vládnom spolku obzvlášť. Bugár, ktorému najviac beží o "deficoizáciu" občianstva, koalíciu nerozbije, na to je príliš prešibaný a vedomý si vlastných väzieb i slabostí. "Odvetné opatrenie", teda blokáda zopár koaličných zákonov, je legitímne znamenie výstrahy, ale dlho nevydrží. (Svedčí o tom napokon aj úspešne zvládnutá voľba novej riaditeľky RTVS...) Fungovať ako prívesok, hračka nálad zopár dobrodruhov Bugár tiež nemôže. Zmysel svojej strany totiž nemôže zredukovať na účasť nominantov v štátnych podnikoch, musí ho obhájiť (najmä proti SMK) aj nejako inak. Z legitimity kroku pritom neuberá, že ak špeciálne on bude veľa kričať o porušovaní dohôd, môže sa stať aj to, že niekto sa vytasí s definitívnym dôkazom, že kto "zlyhal" pri voľbe prokurátora... No.
Serióznejšou hrozbou než Most sa javí vyhnanie Matoviča z klubu SaS. Mimo toho, že sa uľavilo Sulíkovi, nie je jasné, na čo je toto gesto dobré. Nevraviac o politickej hanebnosti, lebo akokoľvek je Matovič pomýlený v kauze občianstva či aj inde, odlišný názor sám osebe nie je argument poslať ho do exilu. Ani vtedy nie, ak hovoríme, že schopnosť kompromisu je základná cnosť, bez ktorej kolektív ako poslanecký klub či koalícia nefunguje. Matovič to možno nevie, možno vie a hrá na seba, a možno naozaj mal až výhradu svedomia, čo sa musí rešpektovať. Teraz mu ale dali pečiatku a slávnostný certifikát, že v hre na neriadenú strelu sa nemusí už ani obmedzovať. Toto budú ľutovať.
Ak pridáme Ďurkovského, vyhnanca z KDH (legitímne dôvody) a anonymov, ktorí nechceli prokurátora Čentéša, tak koaličná rada včera podvečer mala o čom premýšľať. Vládnutie sa zdá čoraz zložitejšie a treba povedať, že spolok Dzurinda II, ktorého duch tvorbou nezávislých povstáva zo záhrobia, vyzeral v tejto fáze svojej existencie (cca máj 2003) omnoho integrovanejšie. Uvidíme.
Vec, ktorá je nezrozumiteľná úplne, sa volá Radovan Procházka. Problém nie je v tom, že vyhlásil koaličnú verziu "antizákona" za pablud, čím aj je. Dokonca ani v tom, že ak má neprekonateľnú výhradu svedomia, tak (raz za rok, povedzme) nezahlasoval "koalične". Záhadou ale je, ako jeden z minima ľudí v parlamente, ktorý je evidentne spôsobilý rozlišovať podstatné od nepodstatného, nedokáže uvidieť, že jediný obsah, o ktorý v tejto dementnej kauze beží, je zniesť ju zo sveta v akomkoľvek tvare, ktorý nastoľuje pokoj v menšine a mier pod olivami.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
