Len sa nadýchne a vychŕli trebárs toto: "No jaká som ja nasratá. Odkedy som sa vydala a bývam na konečnej, chodil k nám z času na čas taký ujo, že brúsi nože, nožničky. Poznala som ho, lebo som raz bola u mamy, keď zazvonil a mama mu dala čosi nabrúsiť. Poprosil si stoličku, nech sa mu robí pohodlne, kábel dať do elekriny, bo mal takú elektrickú brúsku, nabrúsil alebo skôr potupil, ale ok, popýtal si nenormálne peniaze a išiel svoju dražku. Tak zazvonil o pár dní u mňa, reku, že keď už nemám čo brúsiť, či mu nedám dačo zjesť, bo on je bezdomovec a tri dni už nejedol. No nevyzeral, ale ok, vzala som domácu klobásu, kus chleba a zabalila mu to. A zas išiel svoju drahu. A tak stále raz za rok, polrok zazvonil, furt som nemala čo brúsiť a potupiť si viem aj sama, a furt či mu nedám dačo zjesť. Tak vždy som mu dala...."
So slzami na krajíčku a dramatickým tónom v hlase takmer bez nádychu pokračuje ďalej: "A dnes ma dojal a už s ním kamoška nebudem. Zazvonil. Že šak ja ho už poznám, šak reku jak by nie, keď si tu bol pred dvomi týždňami a pred tým tiež pred dvomi... Ja že nemám čo brúsiť, tak reku či by som mu euro nejaké nedala. Ja že drobné som dala včera mužovi na Katolícke noviny, že mám iba 20-eurovku, tak sa tváril, že šak nie je problém, že vezme aj 20-eurovku. Tak ja reku, že to by asi bolo trošku veľa. Tak že či by som mu nezabalila niečo na cestu. Konrétne dve-tri konzervy, bo v nocľahárni im jedlo neposkytujú. Chápeš? Normálne nadiktoval koľko a čoho. Tak som vzala dve májky, jednu fazuľu v omáčke, domáci jablkový džem a zaváranú kápiu, zabalila mu to a dala a on ti pokračoval, že či by som mu neuvarila čaj. Ale taký s citrónom, že aby sa zahrial, že on to tu vypije. Ja že ok, nech počká, že mu to dám do fľaše, nech má na cestu a nemusí tu pred dverami chlípať. A ešte ma zastavil, že dačo na prekusnutie k tomu čaju nech mu pripravím. A keď dostal rožok s takou šunkou z konzervy, veľmi chutnou a podotýkam v servítke zabalený, tá servítka ešte bude mať významnú rolu na mojom rozčúlení, preto ju spomínam, čaj vo fľaši, s citrónom a cukrom, tak ešte dačo od hlavy, dajaký paralen... Tak som našla ibufein, aj dajaký paralen a dala mu to."
To však ešte stále nebol koniec jej rozprávaniu. "Usadil sa mi ti pred dverami a začal raňajkovať. A bodka na záver, ked odišiel, pred dverami okrem kopy odrobiniek, čo je ok, som našla tú servítku, čo som mu zabalila ten rožok ako slušnému človeku, odhodená bola pred dverami a fľaša od čaju na schodisku. Poslednýkrát som mu dačo dala! Aby som ja ešte po ňom zametala a zberala odpadky... No, povedz mi na to dačo. Za dobrotu na žobrotu..."
P.S.: Nielen preto ju milujem. Stane sa, že občas zavolá a nakŕmi aj mňa. Je najfantastickejšou kuchárkou na svete. Naposledy ma pozvala na plnenú papriku a omáčka bola rajom na zemi. A nedávno som mala meniny, dokonca sa ponúkla, že mi spraví catering na oslavu... Ešte si spomínam na narodeninové raňajky a ako bonus zabalená torta do práce. Ach jáj, Janka, jednoducho si úžasom na tejto planéte!
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
