Pri synovi Danielovi zmäkla tak, že keď o ňom hovorí, je zasnívaná a ani po takmer dvoch rokoch akoby nedokázala uveriť, že práve ona prežíva túto krásnu mamičkovskú rozprávku. Nedávno sa vrátila späť do práce, vystupuje, spieva, pripravuje sa na divadelnú premiéru, no zo všetkého najradšej sa vracia domov do Brna ku svojmu partnerovi a synovi.
Ako sa máte?
- Posledné roky sa mám naozaj krásne. Pretože som si konečne založila rodinu, o ktorej som strašne dlho snívala. Nedávno ma istá moderátorka uviedla na pódium slovami: Najlepší počin speváčky Ilony Csákovej sa stal v roku 2009, keď porodila svojho syna Daniela. S tým nejde inak, len súhlasiť. Ale mám sa teraz aj veľmi pracovne, povedala by som, že až hekticky, lebo spievam, pracujem a zároveň nacvičujem novú rolu v pripravovanom muzikáli Kat Mydlář. Medzitým dochádzam z Prahy do Brna, lebo som sa odsťahovala, takže neustále pendlujem po tankodróme D1.
Takže ste dosť vyťažená – ide to dokopy zvládať rolu matky a speváčky zároveň?
- To je to. Že ja chcem byť stopercentná matka aj stopercentný profesionál vo svojej robote, ale to sa zrejme nedá... Odráža sa to na mojich energetických zdrojoch a potenciáloch, ktoré slabnú. Keď skončí celá tá plesová mašinéria, tak si trošku odpočiniem a budem si užívať rodinu.
Kdesi som čítala, že chcete vyriešiť dochádzanie a kúpiť si nejaké prechodné bývanie aj v Prahe. Už sa to zrealizovalo?
- Teraz si riešime hlavne bývanie v Brne, rodnom meste môjho muža. Ja som totiž odišla za ním, lebo aj maminka mi stále hovorila, že mám ísť za hlasom svojho srdca a tak som šla. Ale len o dvesto kilometrov, to nie je zas až tak veľa... Zatiaľ tá Praha nie je naša priorita, nie je to najdôležitejšie.
Prioritou je pochopiteľne syn Danielko. Spomeniete si ešte na časy, keď ste boli bez neho? Hovorí sa, že dieťa dá žene zmysel života, platí to aj u vás?
- Samozrejme. Prehodnotila som svoj rebríček hodnôt a vôbec pohľad na seba, na svoj život. Už to nie je len o mne, je to o nás, o mojom mužovi a dieťati, a tiež o ľuďoch, ktorí odrazu patria do mojej rodiny.
Vždy ste boli známa ako nespútaná a temperamentná speváčka, zvykli ste si na takýto rodinný život?
- Otázkou je, či vediem klasický rodinný život. Ale myslím, že aj áno, aj keď... Nie je to nič výnimočné, byť speváčkou – naozaj by som to prirovnala skôr k manažérskemu povolaniu. Dnes je to v móde, že ženy pracujú dokedy to ide, kým neporodia a vracajú sa veľmi skoro do roboty. Moja profesia je súčasťou viacerých prác – robím si manažérku, neustále jednám s ľuďmi, oscilujem a pendlujem hore dole, ale na druhej strane sa strašne rada vraciam domov.
Aký je váš syn Danielko?
- Každá mamička povie o svojom dieťati, že je najlepšie, najúžasnejšie, najrozkošnejšie a najkrajšie. Samozrejme, taký je môj syn. Je šikovný a rýchlo rastie... Hlavne je to ale človiečik zrodený z lásky, a to je podstatné.
To ste povedali pekne. Ako to u vás doma vyzerá, spievate mu?
- Spievam neustále a napríklad teraz, keď boli Vianoce, ma to veľmi tešilo. Milujem ich atmosféru. Naposledy som ich milovala, keď som bola dieťa, potom ako staršiu ma prestali zaujímať, lebo podľa môjho názoru patrili len deťom. Teraz, keď mám dieťa, je všetko opäť tu. To kúzlo, mystickosť, Ježiško, darčeky, ako tá dušička a očičká naivne veria, že to ten Ježiško prinesie tie darčeky, čo si mu napísal a dal za okienko. Danielko ešte nemá taký veľký rozum, pozeral na tie ozdôbky a bol z nich nadšený. Budúci rok už bude mať dva roky, tak to už zas bude iné. On je môj malý Ježiško, 90-centimetrový, 14-kilový megadarček, nič viac som nepotrebovala a ani si neželala. No ale späť k spievaniu – spievam doma často a preto, lebo keď som s ním, plesá mi srdce a je mi do spevu. On už začína tancovať, sem tam sa pri mojom speve tak vrtí.
Cez sviatky zvykne mnoho žien pribrať. Vy ste známa tým, že ste doteraz neustále bojovali s kadejakými diétami, no zdá sa, že túto tyraniu už máte za sebou. Ste štíhla ako laň...
- To sú mimikry! Iba mimikry!
Takže stále chudnete?
- U mňa to bolo s diétovaním na vrchole po pôrode. Vtedy sa mi to podarilo, potom prišli tie zákerné sviatky a opäť sa čosi prilepilo späť. Mám tendenciu myslieť si, že keď som v pracovnom strese a frmole, že si môžem potom na Vianoce dopriať rezne alebo kapustnicu. Takže som len jedla, spala, jedla, spala a spievala koledy a teraz to všetko zhadzujem.
A ako na to idete?
- Mám tie stresy a naháňačky, ale samozrejme sa obmedzujem v jedle, čo je najzásadnejšie. Jem často a málo. Z jedálnička som vynechala uhľohydráty. Jem veľa zeleniny v akomkoľvek stave, ovocie a bielkoviny. Varené mäso, nízkotučné biele jogurty a syry. Na to, čo jem, si musím dávať pozor celý život. Takisto využívam Vacuum shape – to je taký program, kde pol hodiny idete na páse, nastavia vám rôzne programy na báze podtlaku. Prekrvujú sa svaly a krv sa lepšie dostane k tukovým bunkám, ktoré sú hlboko, nie na povrchu. A lepšie sa tak spaľujú.
Ste so svojou postavou v zásade spokojná?
- Nie som vôbec spokojná, ale moja duša je spokojná a to je základ.
Trvalo dlho, kým ste došli k takejto spokojnosti?
- Pár rokov. Predtým, než som stretla môjho muža, bol môj život akčný a pestrý. Bola to jedna veľká škola, ktorá mala veľa ročníkov. Prežila som si sklamanie, pády i čas, keď som šla nahor a nechávala si zase narásť krídla. To všetko malo jeden dôvod – spelo to ku tomu dňu D. Teraz žijem novú etapu života.
Svojmu priateľovi Radkovi Vonešovi hovoríte "muž" - kedy bude svadba?
- Dôjde aj na ňu, no teraz nie je najdôležitejšia na svete. Radi by sme spolu mali ešte jedno dieťatko, ale to bude až vtedy, keď to povie ten hore.
Čo vás teda najbližšie čaká?
- Ako som už spomínala, premiéra Kata Mydlářa 24. februára v divadle Broadway v Prahe. Pripravujem aj nejaké veci, uvidím, či z toho bude CD a dala som dohromady kapelu, s ktorou hráme prierez mojej tvorby. Nevynechám ani pár koncertov s kapelou Laura a její tigři.
S ňou ste strávili sedem rokov života, ako si na ne spomínate?
- Začínala som s nimi v šestnástich a dostala som naozaj tvrdú výuku. Znamenalo to neodvrávať, poslúchať a rýchlo sa zžiť s komunitou tigrov. Zažila som s nimi neuveriteľné veci, veľa sme spolu cestovali, čo bolo skvelé – vtedy za boľševika sme chodili hrávať do Francúzska a do NSR, boli sme dokonca aj v severnej Kórei. To človeka vyškolí, strašne rada na to spomínam. Bol to môj začiatok, rozbeh a katapultáž pre moju budúcu sólovú dráhu. Všetko ostatné, negatívne, nie je potrebné udržiavať v pamäti... Rada sa s tými ľuďmi vídam, napokon, preto s nimi koncertujem dodnes, aj keď len príležitostne.
Vycestovať sa nechystáte?
- Určite nie. Neobľubujem lietanie, mám s tým fakt veľký problém a teraz, keď mám malého, tak to je už mega problém, zbaliť sa je hrôza...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
