A to preto, lebo cca desať percent absolventov, ktorí sa po zavedení takzvanej dobrovoľnosti vstupu hlásili do systému, nie je jednoducho dosť, aby ho "uživilo".
Pri pohľade na Maďarsko, kde po Orbánovom atómovom útoku zostalo vo fondoch 3,6 percenta sporiteľov, a tie predsa ohlasujú pokračovanie činnosti (po nevyhnutných fúziách), tvrdenie o zániku azda nevyzerá nepriestrelne. Avšak o totálnom zdecimovaní, o čom sme aj my dávno hovorili, pochýb niet. Ten obraz zániku pomalým "vymieraním" je zrozumiteľnejší a prístupnejší ľuďom, ktorí môžu mať problém napr. s predstavou, prečo je napr. odmeňovanie správcov na základe polročných výsledkov až také veľké absurdum. I to zaviedol Fico.
Iste, je možné namietnuť, že správcovským spoločnostiam nikto nezakázal, aby kedykoľvek spustili kampaň a zvýšili skóre vstupujúcich. To je fakt. Zostaňme pri tom, že domnienka, prečo tak neurobili už doteraz, nie je pre DSS príliš lichotivá. Zásadnejšie je povedať, že by to mal byť štát, komu v prvom rade záleží na tom, aby bolo v sporení čím viac ľudí.
Dôvodom, prečo by politici mali hnať (najmä) mladých bičom do sporenia, a to nielen do druhého piliera, ale i tretieho a ďalších foriem dlhodobých investícií, je, samozrejme, "pyramídová" podstata prerozdeľovania z priebežného piliera. Dôchodky sú vôbec najväčším bremenom verejných financií, pričom tendencia bude už len progresívna. To je, môžete povedať, už stará pesnička. Na Slovensku ju ale treba spievať stále dokola, lebo politici z populistických pohnútok nechcú povedať, že druhý pilier nie je nič iného než odštátnenie časti zabezpečenia v starobe tak, aby vyviazali verejné financie zo záväzkov, čo ľuďom, ktorí platia odvody, dnes sľubujú, ale zajtra nebudú vedieť splniť.
Nutnosť priamej reči, zmeny rétoriky je akútna. Dôchodková reforma v zmysle diverzifikácie príjmov v neaktívnom veku nie je, filozoficky, nič iné, než kódovaný odkaz voličom, že štát bude schopný garantovať iba základnú solidaritu, a nad to životnú úroveň si budú musieť zaistiť sami. Zatajovať to ľuďom je zbabelé a nesprávne. Iste, pravičiar verný fundamentom môže povedať, že na účel osvietenia by bolo stokrát lepšie nechať tých 9 percent odvodov ľuďom, než ich povinne odkláňať do fondov. Ktoré napokon, viď Orbán, tiež nie sú žiadnou istotou. Jasné. Avšak taký radikálny krok by koncept "sociálneho štátu" už nezniesol, pričom z hláv politikov nikto nevybije obavu, že kritické množstvo ľudí zvýšenie príjmu neinvestuje, ale vloží do okamžitej spotreby (prepije).
Ak vynecháme Nečasa v Česku, ktorý práve navrhol (len ako jednu z verzií reformy) de facto odrezanie (oslobodenie) živnostníkov od priebežného systému, k takému dačomu sa ešte neodvážil nikto. Čo sa týka Radičovej a spol., problematický je paradox, že kým pripravujú reformy (nevedno či dobré, či zlé), rétoricky stále šíria ilúziu, že reformy sú o zvyšovaní "kvality života". Nie. Sú zápasom o držku, o holú udržateľnosť systému.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
