Stavať domy vo vnútornom meste z uvedeného stavebného materiálu a nie z dreva bola stratégia mestskej rady v 15. storočí, ktorá nútila mešťanov používať kameň, prípadne tehly kvôli odolávaniu stavieb ohňu.
Stratégia mesta
Naopak, na používaní dreva na stavbu domov za mestskými hradbami, v predmestiach, huštákoch, trvala mestská rada aj počas hospodárskeho rozmachu mesta v 15. storočí. K tomuto rozhodnutiu ju viedlo presvedčenie, že v prípade vojenského napadnutia a obliehania Košíc by mohlo dať mesto v záujme obrany tieto drevené huštácke budovy zdemolovať bez väčších strát, aby v nich nepriateľ nemal oporný bod. Keby boli kamenné, ich búranie by bolo časovo aj finančne náročné. Mesto si chcelo takto zabezpečiť čím lepšiu obranyschopnosť.
Je pravda, že požiare vznikali i vo vnútornom meste v období mieru, a to na strechách už murovaných budov, ktoré sa stavali na rozhraní 13.-14.storočia popri drevených prízemných i poschodových. Ešte pred koncom štrnásteho storočia zachvátil mesto veľký požiar, po ktorom obnovenie poškodených budov i výstavba nových sa dokončili v ďalšom, pätnástom storočí. Vtedy zhorel aj farský kostol, ktorý bol zasvätený sv. Alžbete a jeho nová výstavba nebola dokončená ani v roku 1402. Ďalší požiar, ktorý zničil veľkú časť mesta, bol v roku 1406. Pri požiari radnice v roku 1357 sa zničili listiny, ktoré sa nedajú v dejinách nahradiť a ich absencia, to sú už otázniky pre budúce generácie bádateľov.
Daňové súpisy
Roky 1479-1487 boli pre Košice rokmi ich hospodárskeho rozmachu, vrátane stavebného rozvoja, žiaľ, posledného pred vojnovým pustošením. Podľa výkazu zdanených domov a daňovníkov v Košiciach uvádza historik O. R. Halaga ich počty vo viacerých obdobiach. K roku 1480 ich malo mesto v múroch 439 a za múrmi v huštákoch 567 (spolu 1006).
Podľa daňových súpisov, ktoré prof. Halaga preskúmal v mestskom archíve, sa nedá presne určiť počet domov ani daňovníkov. Hovorí: "Domček, ktorého vlastník nedosahoval zdaňované minimum alebo utrpel živelnú pohromu, potom mestským funkcionárom, richtárom, nemusel byť do neho pojatý. Nepojímali sa do súpisov ani mestské, cirkevné a kráľovské budovy, keďže sa nezdaňovali alebo nemali zdaňovaných nájomníkov. Čo sa týka počtu obyvateľov, keď vychádzame z počtu daňovníkov, pripočítame k počtu majiteľov ešte nájomníkov, a tak mestu k roku 1480 môžeme bez premrštenia odhadnúť počet blízky desiatim tisícom obyvateľov," hovorí prof. Halaga. „Mesto s takým počtom obyvateľov bolo na vtedajšie časy vyhraneným veľkomestom v strednej Európe."
Náhrady vojnových škôd
K normám doby patrilo, že po živelných pohromách, požiaroch, vojnových pustošeniach a vojenských stratách panovník ako-tak škody reštituoval. Vnútorné mesto Košice, jeho veľakrát zničené predmestské osady, čakali náročné opravy. Preto panovník odpúšťal dane, tridsiatky, daroval značné množstvá soli, peniaze, prípadne majetok donáciou. Napr. za víťazstvo v bitke pri Košiciach (na Rozhanovskom poli) ešte v roku 1312, kde zohrali rozhodujúcu úlohu košickí mešťania, ktorí prišli na pomoc Karolovi Róbertovi, okrem náhrady škody spôsobenej obliehaním Košíc vojskom Matúša Čáka pred bitkou, dostali od Karola Róberta veľmi významné odškodné - potvrdenie ich dovtedy dosiahnutých mestských výsad.
Jednoročné bombardovanie
V rokoch 1490-1491 obliehali Košice poľsko-litovské vojská poľského kráľa Jána Alberta, brata uhorského kráľa Vladislava Jagelovského. Bratská láska mu zrejme neprekážala v jeho ašpirácii aj na uhorskú korunu, a preto s vojskom vpadol na východné Slovensko. V roku 1490 obsadil Sabinov a v roku 1491 bola na hrade Brekov pripravená vojenská posádka na jeho prípadnú obranu proti Jánovi Albertovi.
Po vtrhnutí vojsk Jána Alberta do Košíc tieto do vnútorného mesta v hradbách neprenikli vďaka dôkladnému opevneniu a bojovej zdatnosti mešťanov, preto sa kráľ, rozhodnutý dobyť Košice za každú cenu, rozhodol pre útok trhavinami, vrhanými na mesto bombardovacími mechanizmami. Jedno i druhé dal priviezť do Košíc z poľského Gdańska a aj z iných miest, a takto bombardoval Košice jeden rok.
Zničené sakrálne budovy
Košičania mesto ubránili, uhorskému panovníkovi Vladislavovi Jagelovskému tým zachránili kráľovskú korunu pred jej uchvátením jeho bratom Jánom Albertom, no bombardovanie malo katastrofálne dôsledky. Huštáky boli úplne spustošené, z čoho sa nespamätali ani po dvadsiatich rokoch, v meste bolo okrem meštianskych domov zničených aj veľa sakrálnych stavieb, kostoly, kláštory. Košice neutrpeli ujmu iba napadnutím poľským kráľom, ale aj bojmi vojsk Jána Zápoľského a Ferdinanda Habsburského pred košickými hradbami v rokoch 1528, 1536.
Hoci kráľ Vladislav Jagelovský odškodnil Košice deviatimi tisícmi zlatých, nepodarilo sa ich obnovou a novou výstavbou dosiahnuť predchádzajúci počet domov, aký bol pred vojnovým konfliktom. Veľa domov bolo opustených. V roku 1522 bolo vo vnútorných Košiciach 522 domov.
Po vzostupe opäť pád
Košice stratili počas uvedených udalostí svoje priority vo východoslovenskej provincii, ktorej boli centrom, rovnako i v medzinárodnom obchode. Vojnové udalosti uzavreli mesto pred svetom a ich dôsledky spôsobili hospodárske straty mestu i jednotlivcom. Strata významného postavenia Košíc v medzinárodnom obchode bola navyše spôsobená aj zmenami trás obchodných ciest, prímorskými spojmi na nové, objavené svetadiely. Košice - jedno z centier medzinárodného obchodu sa zmenili na Košice - obrannú baštu Potisia.
Až po smrti Jána Zápoľského v roku 1540 začali Košice obnovovať svoje stratené pozície vo východoslovenskej provincii, kde mali vedúce miesto, i v medzinárodnom, európskom obchode. Opäť dosiahli vzostup, no nie nadlho, zase ich postihla katastrofa. Trinásteho apríla 1556 takmer celé mesto podľahlo požiaru - Dóm sv. Alžbety, kostol sv. Michala, zvony, radnica, mestské brány, hradobné veže, celé ulice v južnej aj západnej časti mesta. Požiar zničil najkrajšie budovy, zostalo 128 menej významných domov. Ľudia prišli o všetko, hrozilo, že mnohí opustia mesto. Panovník oslobodil Košice od daní na osem rokov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
