ovenský minister zahraničných vecí. Spolu s ním súčasne aj celé kolégium šéfov európskych diplomacií, ktoré včera zasadalo a sformulovalo akési „vodové" stanovisko. Ale tiež USA i iní demokrati sveta.
Schizoidné polohy sú to preto, lebo to, čo spustila tuniská „jazmínová revolúcia", ruka v ruke s rozšírením sociálnych sietí, nie je ani pol srandy. „Nepostaviť sa na žiadnu stranu" v situácii, keď sa zdvihne odpor voči autokratovi s krvavými rukami, ktorý tridsať rokov dusil každý prejav slobody, je neobhájiteľná veta z úst demokrata. Veru, pán Dzurinda.
Avšak, avšak... Egyptský režim, povstaním proti ktorému sú svetové médiá plné už týždeň, je kľúčovým garantom stability na Blízkom východe, a teda aj globálnej, keďže tento región je nálož s dynamitom. A prezident Mubarak, odstúpenie ktorého dnes žiada káhirská ulica, je vzhľadom na význam krajiny ako lídra arabského sveta taká podstatná figúra na šachovnici tejto rovnováhy, že predstava jeho pádu vyvoláva najtemnejšie prízraky. Na blízkovýchodný status quo, ktorý strážia diktátori, si demokratický Západ zvykol ako na podmienku vlastného pokoja a prosperity. Ako na najmenšie zlo, keďže je dôvodný predpoklad, že mocenské alternatívy, ktoré by mohli vzísť z vôle tunajších národov disponujúcich plnými politickými právami, by boli ešte horšie. Netreba chodiť ďaleko, len do Perzie a sčítať a odčítať dopady iránskej revolúcie.
Bolo by teda lacné ísť v stopách kanálu Al Jazeera a smiať sa napr. USA (Obamovi), že na jednej strane „exportuje demokraciu" pechotou i vzdušnými silami (Irak, Afganistan), a na druhej sa zdráha z plného hrdla podporiť oprávnené túžby egyptského ľudu po slobode a demokracii vychádzajúce „zdola"... Pričom netreba ani vysielať vojská... Väčšina analytikov (pozri finančná kríza!!!) absolútne nemá tušenia, čo sa deje a čo môže nasledovať. Väčšinová mienka z think-tankov a rôznych expertov na „Middle East Studies" (a pod.) po Tunisku bola, že v Egypte sa nič podobné nemôže zopakovať, lebo Mubarak má úplne pod kontrolou tajnú políciu i armádu. No...
Ak sa spoľahneme na inštitút Stratfor (nič múdrejšieho autor nevymyslí), tak z tohto bodu sú štyri scenáre: Popri udržaní sa Mubarakovho režimu trebárs aj bez Mubaraka za nejakou fasádou, ktorú narafičí armáda, sú to aj ozajstné slobodné voľby s nástupom demokrata, napr. Baradeja. Tretia možnosť sú tiež voľby a z nich islamistická vláda, a štvrtá úplný chaos, do ktorého sa Egypt prepadne či bez volieb, alebo aj po nich, ak skončia nejakým nejasným výsledkom. Šéf Stratforu dodáva, že keby mal on tipovať, tak by stavil na Mubarakov režim bez Mubaraka, ale nie vlastné peniaze... Tak. Dodávať, že trojka a štvorka môžu otočiť celý svet hore nohami, veľmi netreba, napísali to už v The Economist. Európska únia i Dzurinda v nej sú dosť veľkí pokrytci, ale tentoraz ich vynechajme a na dereš neťahajme. Nech sa egyptský ľud nehnevá, ale s presvedčením je vo veľkom konflikte pud sebazáchovy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
