agorkou.
Pôvodom Košičanka Gabika Dzúriková má espritu a húževnatosti na rozdávanie. Dobrou náladou sršala aj počas rozhovoru, ktorý sme nahrali medzi Vianocami. Je to jedna z tých mála chvíľ, ktoré trávi doma na východe Slovenska. Hoci už viac ako 15 rokov žije v Bratislave, typický východniarský temperament z nej doslova prýšti. Priznáva všal, že sa ho mnohí snažili skrotiť. Nepodarilo sa im to. Našťastie.
Domov do Košíc sa dostanete iba raz za čas. Stihnete navštíviť aj kamarátov?
- Samozrejme. Mám tu stabilnú partiu, s ktorou sa vždy v lete a v zime stretávam na 'poradách'. Ako hovorí jeden kamarát - sme takí kvartálni kamaráti. Vždy si však na seba nájdeme čas, zájdeme do nášho obľúbeného podniku, kde si posedíme, zaspomíname a preberieme všetko dôležité, čo sme v uplynulom kvartáli robili.
Akú mladosť ste prežili v Košiciach?
- Krásnu. Ale viete, čo je zaujímavé? Že hoci som tu prežila celé detstvo i mladosť, chodila som tu až do maturity do škôl a zažila som tu neuveriteľne veľa krásnych chvíľ, najviac spomienok mám na dni strávené na dedine u babky v Slovinkách. Vždy sme sa z prírody vracali s dobitými kolenami, čelami, ale veľmi šťastné a ľutovali sme mestské deti, ktoré si pred blokom museli rozložiť deku a na nej sa hrať.
Milovali ste dedinu, no zakotvili ste v ešte väčšom meste.
- Je to určené najmä prácou, ktorú robím. No pravidelne sa chodievam 'venčiť' na Liptov. Pri každej možnej príležitosti sa tam chodím nadýchať čerstvého vzduchu, vychutnať si ticho, alebo aj užiť dobrú partiu, ak mám spoločnosť.
Pamätáte si, kedy ste prepadli herectvu?
- Od malička som chcela byť herečkou. Tak ako ostatné deti som aj ja, samozrejme, chvíľu koketovala i s inými povolaniami - napr. že budem učiteľka alebo speváčka. Ale herectvo ma nikdy neopustilo.
Muselo byť teda veľkým sklamaním, keď vás neprijali na konzervatórium.
- Obrovským! Až na VŠMU som si uvedomila, ako dobre sa vlastne stalo. Som totiž zástancom toho, že aj herec by mal byť vzdelaný - čím v žiadnom prípade nechcem zhadzovať úroveň konzervatórií! Nehovoriac o tom, že v štrnástich rokoch ešte človek nemôže s absolútnym presvedčením vedieť, čo chce v živote robiť.
Ozaj, z akého dôvodu vás neprijali na konzervatórium?
- Vraj nie som herecký typ.
Čo to znamená?
- To by som aj ja veľmi rada vedela, pretože je neskutočné, ako môže toto niekto povedať. O to väčšie zadosťučinenie pre mňa bolo, keď som sa dostala na vysokú školu.
Ešte šťastie, že vás ten nezdar od herectva neodradil.
- Počas gymnázia som chodila do dramatického krúžku, stále som sa herectvu venovala a mala som veľkú chuť skúsiť to ešte raz. No na prijímačky na VŠMU som šla s malou dušičkou. Je hrozné, ako vedia niektorí ľudia v komisiách či porotách tých na druhej strane zotrieť namiesto toho, aby ich podporili a motivovali. Mnohým to skutočne vezme nielen sebavedomie, ale aj chuť. Prijímačky a skúšky môžu byť hroznou traumou.
Herec býva obzvlášť často hodnotený, kritizovaný...
- Áno, pri každej práci, pri každom verejnom vystúpení sme pod drobnohľadom. No patrí to k našej profesii - bez toho to jednoducho nejde. Buď sa s tým, že sa naňho druhí neustále dívajú, kritizujú ho a hodnotia, človek zmieri, alebo nie, a vtedy to musí nechať. Koľkokrát sa mi stalo, že som šla ako divák do divadla a vypočula som si hodnotenie kolegyne: 'Pozri na ňu, ako pribrala, ako vyzerá...' A to sú iba laické komentáre. Potom sú tu ešte kritici. Človek sa skrátka kritizovaniu svojej osoby a práce nevyhne.
Ovplyvňuje vás vedomie, že vás okolie kritizuje, v tom, ako sa správate?
- Ak sa bavíme o práci, tak ani nie, pretože svoju prácu robím vždy s maximálnym úsilím.
A v civilnom živote?
- Samozrejme, keď sa niekam vyberiem, cítim pohľady ľudí, viacerí ma aj zastavia. S tým treba rátať. Koľkokrát by som tak rada dvihla ruku a zakričala si, ale už to tak často ako kedysi nerobím. Občas mi ešte ruka vyletí, ale dosť to regulujem. Keď to totiž urobí niekto iný, je to v poriadku, ale akonáhle to urobí verejne známa osoba, hneď si ľudia naokolo šuškajú: 'Pozri, ako chce na seba upútať.'
Dávate si pozor aj na to, ako vyzeráte, kým opustíte svoj byt?
- Ďakujem Bohu za postavu Magorky, pretože tam ma nelíčili, takže si už môžem bez mejkapu vyjsť aj na ulicu. Bolo milé, ako sa ma jeden taxikár opýtal: 'Pani Dzúriková, čo vám dávali na tvár, veď v tom seriáli ste vyzerali...' A ja som mu skočila do reči: 'To bola realita, zvykajte si.' Bol z toho dosť v šoku. Charakterom, ktorý som hrala, sa črty, samozrejme, trošku zdeformovali, ale inak, ľudia, takto vyzerám...
Už roky žijete v hlavnom meste, no východniarsky temperament z vás doslova srší.
- Ten sa, chvalabohu, nezaprie. Neverili by ste, ale keď sa kdekoľvek na Slovensku zídu dvaja východniari, zaručene sa nájdu. Máme na seba ňuch.
Koľkokrát som už počula: 'To ste celí vy, východniari.' Čo si myslíte, že sa za touto vetou skrýva? Čo nám vkladajú ako typickú vlastnosť do povahy?
- Zaručene temperament. Netvrdím, že musíme všade bliakať, ale je o nás známe, že máme v tom najlepšom slova zmysle 'gule'. To nám trošku závidia.
"Máme gule" znamená čo? Že sme dravší a pracovitejší?
- To je prirodzené. Oddávna platí, že keď príde niekto z malého mestečka do veľkého mestečka, musí trikrát toľko dokazovať, že si tú prácu zaslúži. No vôbec to nemusí byť na škodu veci, pretože je to veľká motivácia, ktorá ženie človeka dopredu. Nie je totiž nič horšie, ako keď sa človek s niečím uspokojí.
Museli ste svoj temperament po príchode do Bratislavy začať krotiť?
- Áno a až neskôr som zistila, že to nebolo dobré. Cítila som veľké tlaky, aby som sa upokojila, stlmila. Vnímala som to ako veľkú krivdu, ktorá sa páchala na mojom človiečikovi. Napokon som si uvedomila, aké bolo dobré, že som sa nenechala ušliapať ľuďmi, ktorí to robili len preto, že som vyčnievala. Ak si totiž človek nechá vziať vlastnosť, ktorá ho určuje, stane sa len schránkou, ktorá spĺňa požiadavky iných ľudí, a to je veľmi zlé.
Keď ste skončili vysokú školu, takmer nič sa na Slovensku netočilo. Patrili ste teda zrejme k tým, ktorých potešilo, keď prišla éra televíznych seriálov.
- Myslím, že všetci sme sa nesmierne potešili! Ja som totiž 10 rokov hrala v Národnom divadle, ale nikto ma nepoznal. Všetci sme preto s láskou a šťastím privítali seriály, cez ktoré nás mohli diváci odrazu vnímať celkom inak.
Takmer denne vás mohli odrazu sledovať aj vaši rodičia, ktorí žijú v Košiciach...
- Mnohí dovtedy ani nevedeli, že majú dcéru herečku. Zviditeľnila sa teda celá naša rodina... Naši to celkom sledujú. Teraz si už síce vyberajú, lebo im to už trošku zovšednelo, ale na začiatku pozerali všetko.
Zmenili vám seriály život?
- Iba v tom, že ma ľudia spoznávajú na ulici.
Vnímate to pozitívne?
- Nie vždy. Najmä, keď mám chuť sa niekam stratiť. Vtedy však skrátka nevyliezam. No inak je to veľmi príjemné, pretože sa stretávam s prevažne pozitívnymi reakciami.
Aký ste mali rok 2010?
- Výborný. Mala som krásnu prácu v divadle, v televízii. Tak som zvedavá, čo mi prinesie rok 2011.
Stačia vám pracovné úspechy na to, aby bol rok dobrý?
- Motám sa prevažne okolo práce, pretože tým, že nemám rodinu a deti, je toto môj život. Našťastie mám dvoch úžasných synovcov, takže oni mi zatiaľ suplujú vlastnú rodinu. No nie je to tak, že by mi práca stačila a nahrádzala súkromie. Ak by sa mi v súkromí nedarilo, mohla by som mať sebakrajšiu prácu, šťastná by som nebola. Dobrá práca je len čerešnička na torte.
Ste zamilovaná?
- Ja som stále do niekoho zamilovaná. Mám veľmi rada ľudí, podchvíľou ma niekto očarí. Ale ak narážate na ten bulvár, tak jasné, som šťastne zamilovaná...
Škoda, že z písmeniek nebude cítiť váš sarkazmus v hlase...
- Albert je môj dvesto kamarát. Bolo veľmi milé, ako nás dotyčný novinár videl už ako manželov, s detičkami. Bodaj by mal pravdu...
Ale asi nie s Albertom. Alebo?
- Ale nie s Albertom. Sme naozaj dlhoroční výborní kamaráti. Všetkých našich kamarátov táto informácia dobre pobavila.
Vôbec vás to nenaštvalo?
- Obaja sme slobodní, takže táto informácia nikomu neublížila. Mrzí ma však, keď sa ubližuje ľuďom, deťom, rodinám. Lebo fotkou vytrhnutou z kontextu sa dajú tak zamútiť vody...
Veľa vzťahov sa pre mediálny tlak aj rozpadlo.
- Je mnoho ľudí, ktorí takýto tlak nezvládajú a nie je im čo vyčítať.
Krachol už kvôli tomu aj nejaký váš vzťah?
- Áno. Preto som presvedčená, že ak je niečo pekné, treba to utajiť a ofukovať si to v súkromí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
