Zažil lesk najvyššej smotánky, jácht i kasín, no po vôni úspechu nasledoval 12-ročný zákaz hrať. Dnes sa Ivan Palúch okrem spomínania na dych vyrážajúce okamihy svojho života venuje i aktívnemu herectvu, ktoré je spolu s rodinou zmyslom jeho života.

Len málokto má toľko atraktívnych možností spomínať, ako práve tento herec. Odpovedať na otázky verejnosti a médií, aké to bolo, keď pracoval a priatelil sa s Annie Girardot, prvýkrát uvidel Sophiu Loren a hral ruletu s Omarom Sharifom, ho však vraj vôbec neotravuje. „Väčšinou si už stále niečo vymyslím a poviem niečo iné," smeje sa sympatický pán, ktorý toho za svoj pracovný život zažil neúrekom.

Na čo však má najkrajšie spomienky, to vlastne ani pomenovať nedokáže. „Je ich totiž obrovské množstvo. Mám za sebou vyše 140 filmov, takže si to asi viete predstaviť. Hoci by som občas prijal aj ľahší žáner, režiséri na mňa majú jednoznačný úzus. Keď treba hrať ťažké veci, volajú mňa. Napríklad keď som robil film s Annie Girardot, išlo o prepis Dostojevského Zlých duchov s názvom Čoskoro bude koniec sveta. Scenár napísal fantastický francúzsky režisér a scenárista Lelouch a transponoval to do súčasnosti. Tam sme si teda práce užili, aj Anička, aj ja," familiárne spomína na slávnu herečku.

Annie ho volá "Ív"

Na ich neuveriteľné zoznámenie nikdy nezabudne. „Prišiel som do Belehradu okolo ôsmej ráno, fotili ma, obliekali do kostýmu pastiera svíň a produkcia telefonovala, že Annie už je na letisku. Kým ju však dotrepali, od únavy som zaspal v šatni. Zobudil som sa na to, ako ma niekto nežne škrabká. Otvorím oči a vidím nad sebou nádhernú tvár, tie očiská veľké, hlboké ako more. Niečo neskutočné. A tie zúbky a úsmev a všetko..." ospevuje hereckú legendu, ktorá ho od prvého dňa až dodnes oslovuje "Ív".

Ich spoločné natáčanie trvalo takmer rok a veľmi sa zblížili. „Učila ma po francúzsky, ale nezapamätal som si nič. Som asi štepený proti francúzštine. O to viac, keď vám niečo rozpráva taká nádherná ženská, sústrediť sa je ťažké," smeje sa. Keď sa ona pokúšala komunikovať v angličtine, nerozumela vraj ani sama sebe. „Tak sa medzi nami vytvorilo čosi z taliančiny, španielčiny, nemčiny a čo ja viem čoho. Niečo ako esperanto. Výborne sme si rozumeli, ale ani Boh nám nerozumel. Bolo to veľmi príjemné."

Naposledy sa videli pred štyrmi rokmi na filmovom festivale pre deti a mládež v Zlíne. Prechádzali sa tam za ručičky. „Francúzsky veľvyslanec a česká vláda pre nás robili večeru v štátnom zámočku nad Zlínom, sedeli sme tam a ona tradične veľa fajčila. Za večer stihne aj 40 tuhých 'žitánok'. Keď sme sa lúčili, dohováral som jej, hoci je o osem rokov staršia: 'Anička, nefajči toľko.' A ona že: 'Ív, keby som prestala, to by bol môj koniec.'" Na jeho otázku, ako sa jej teraz žije, keď Renato Salvatore zomrel, povedala: "Smutno mi je, žijem úplne sama. Len s dcérou, vnučkou a služobníctvom..."

Trinásť rokov sa oňho stará krásna Idka

Ivan Palúch sa na svoj terajší život tiež rozhodne nemôže sťažovať. „Mám troch synov a krásnu kočku... Nie som sám, zaplaťpánboh. Pani Idka sa o mňa stará," chváli svoju manželku. Nič lepšie, ako to, že si ju vybral za ženu, sa mu vraj v živote nestalo. „Od začiatku bola fantastická. Milá, krásna, zlatá, a čo ja viem aká. Pán Boh sa nado mnou prvýkrát zmiloval, pretože sme 13. rok spolu a je to geniálne."

Bradavky Sophie Loren mu skoro oči vybili

Jeho život bol pritom neustále plný spoločnosti krásnych žien. Keď prvýkrát zočil naživo nezabudnuteľnú Sophiu Loren, dodnes si nevie pomôcť a spomenie si na jednu konkrétnu časť jej tela. „Nenosili sa vtedy podprsenky. Bradavky mala ako palce na nohách. Skoro mi oči vybili. A malý Ponti, jej muž, producent, jej bol pod pazuchu. Ale krásna bola. Joj, Bože, to bola kosť."

Známych ľudí prešli jeho životom stovky. S niektorými len hral, s inými sa priatelil. „Momentálne mi napadá napríklad sir David Warner, ktorý je teraz Olivierovým nástupcom. Orson Welles bol mojím priateľom a počas natáčania filmu s Aničkou som s ním chodil v Belehrade na večere."

Producenti mu v kasíne strkali stodolárovky

Úspech a sláva so sebou automaticky prinášajú i istý druh bohémstva. I. Palúch však chcel najprv vedieť, čo si konkrétne pod pojmom bohémstvo predstavujeme. Keď sme spomenuli jachty, kasína a ženy, s úsmevom pritakáva.

„Ono tak veľa toho zase až nebolo. Samozrejme, na festivale v Cannes, kde som mal v roku 1969 ako jediný tri filmy, okolo nás chodilo množstvo krásnych dievčat a niektoré boli aj oblečené. (Smiech.) Ale na to sme nemali bohviekoľko času, lebo nás tam čakali samé povinnosti. Bol som priamym hosťom jury, čiže to boli samé stretnutia s novinármi, veľvyslancami, taký obed, hentaký obed, milionársky klub a čo ja viem čo. Napríklad až po dvoch týždňoch som zistil, kde sa v spálni dáva hlasnejšie rádio. Jedna z mojich povinností bola aj tá, že som musel byť prítomný v herni, kde sa hrá ruleta a bakarat. Takéto hry ma pritom vôbec nebavia. Producenti však za mnou chodili a strkali mi do vreciek smokingu stodolárovky, aby som nerobil hanbu... Bolo to celkom fajn obdobie." S Omarom Sharifom si napríklad pri rulete vymenil motýlik. "Keď som sa vrátil do Československa, prišlo vytriezvenie. Hneď mi na letisku roztrhli pas. Normalizácia."

Dvanásť rokov nemal na chlieb

Od roku 1974 mal absolútny zákaz akokoľvek sa herecky prezentovať celých 12 rokov. Zahrať si mohol nanajvýš tak v komparze. „Zvládal som to strašne. To sa nedá ani popísať. Doslova a do písmena som nemal za čo kúpiť dvom synom chlieb. Ani na byt som nemal. Bolo to hrozné. Medzi cigánov ma nezobrali ani rozhŕňať štrk v panelárni, ani na nič iné manuálne."

Rovnako ako on boli na tom napríklad Dominik Tatarka a v Prahe Iva Janžurová. „Našťastie som mal kamaráta, spisovateľa Laca Balleka, ktorý bol v tom čase šéfom Slovenského literárneho fondu. On nám potajomky dával zákazky. Tatarka napríklad napísal 10 strán budúceho románu a ja prvé dejstvo nejakej hry a on nás za to tri mesiace živil, kým sme to nedokončili."

Až v roku 1986 ho potom vzali do divadla vo Zvolene. "Mikuláš Onufrák bol vtedy umeleckým šéfom divadla a nejako to u komunistov presadil."

Pomerne dlhý čas sa venoval pedagogickej činnosti a v Banskej Bystrici založil Fakultu dramatických umení na Akadémii umení. „Zavolal som Jozefa Adamoviča, on svoju manželku Božidaru Turzonovovú, profesorku, ktorá robila dekanku, z Prahy odborníkov... Všetko som to obsadil a potom ma vyhodili. Že vraj nemám vysokú školu. To je však len banskobystrická špecialita, lebo v Prahe na akadémii učí veľa pedagógov, čo nemajú titul, ale sú napríklad v Národnom divadle..."

Neskôr ešte učil na konzervatóriu v Topoľčanoch, avšak napokon to vzdal. „Nechcú sa totiž učiť. Nie sú schopní naučiť sa tri strany textu za pol roka. O talentoch sa tam vôbec nedá hovoriť."

V detstve pásol kravy

Miluje hory, veď je rodený Donovalčan. "Tomu vďačím, že som mal zamlada neuveriteľnú kondičku." Teraz je jeho veľkým koníčkom, že si musí rozcvičovať nohu, lebo mu operovali bedrový kĺb. Opäť môže aj veľa čítať. „Dostal som fantastickú vec, čítačku, pretože mám šeroslepotu. Vložím si do nej text a hore to má obrazovku, na ktorej si môžem konečne po desiatich rokoch prečítať, čo chcem. Lenže už opäť nebudem mať čas, lebo ma čaká množstvo práce," netají radosť ešte stále vyťažený herec.

Do pripravovaného filmu ho obsadila režisérka Marianna Čengelová Solčanská, ktorá režírovala i Lietajúceho Cypriána, kde si tiež zahral. "Malo by sa začať pracovať začiatkom marca a vraj tam na sto percent musím hrať, pretože som jej slniečko," teší sa I. Palúch. "Aj v Prahe by som mal niečo robiť a volali mi nedávno z ČT1, že so mnou chcú natočiť reláciu 13. komnata," dodáva na záver.

Princ Bajaja. Aj vďaka tejto rozprávke sa nezmazateľne zapísal do povedomia divákov. Foto: archív

Profil Ivana Palúcha

Narodil sa vo Zvolene 20. júna 1940. V roku 1969 bol hosťom medzinárodného filmového festivalu vo francúzskom Cannes, kde premietali tri filmy, v ktorých účinkoval. Boli to Čoskoro bude koniec sveta, Michael Kohlhaas a Markéta Lazarová. Juhoslovanský film Čoskoro bude koniec sveta, v ktorom hral s Annie Girardotovou, získal Striebornú palmu. Ako jediný herec bývalého Československa kráčal po tamojšom červenom koberci.

Na 16. ročníku Medzinárodného filmového festivalu Artfilm prevzal ocenenie Hercova misia a na Moste slávy v Trenčianskych Tepliciach pripevnil 4. júla 2008 bronzovú tabuľku so svojím menom.

Na svojom konte má vyše 140 filmov.

Vybraná filmografia

1962: Tam za lesem, 1965: Markéta Lazarová, 1968: Michael Kohlhaas, 1968: Niet inej cesty, 1968: Čoskoro bude koniec sveta, 1969: Zabitá neděle, 1971: Princ Bajaja, 1972: Javor a Juliana, 1972: Vlak do stanice Nebe, 1973: Očovské pastorále, 1975: Pacho, hybský zbojník, 1977: Dvere dokorán, 1979: Smrť šitá na mieru, 1980: Ja milujem, ty miluješ, 1981: Nevera po slovensky, 1981: Noční jazdci, 1985: Iná láska, 1985: Perinbaba, 1988: Vlakári, 1989: Cesta na jihozápad, 1997: Nejasná zpráva o konci světa, 2000: Krajinka, 2006: Ábelov čierny pes, 2009: Nedodržaný sľub, 2010: Legenda o lietajúcom Cypriánovi.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.