"Vráťte mi obidve lyžice!" kričí z neho úpenlivá prosba. "To aké lyžice myslíš?" opáčila som. "Také krásne, oblé a najmä veľké," vysvetľoval s nádejou v hlase, že o nich niečo viem.
Ono, v našej redakčnej kuchynke sa pár lyžíc vždy nájde. Žiadna však nie je tá jeho. Aj keď mu každú chvíľu nejakú ukazujeme. No ale, ako máme pri takom chabom opise a bez jej fotografie my ostatní vedieť, že sme šľohli práve tú jeho?
Prekutrala som svoj stôl, či som ich náhodou nečorkla. Pravda totiž je, že ja som žiadnu lyžicu do redakcie nikdy nepriniesla. Ale jem s nimi pomaly každý deň. Nikde nič. Kukám doma vo svojej kuchyni, či som si ju náhodou nepribalila dakedy k riadu od obeda. Ty kokso, našla som jednu, čo mi do súpravy nijak nepasovala. Oblial ma studený pot. Potajomky som ju šupla medzi ostatné do redakčnej kuchynky. Pred pár týždňami. A on furt nič. Minule som mu ju aj ukázala, keď už hodne dlho rotovala medzi kolegami, či nie je náhodou jeho. Nie, veru nie. Jeho zúfalstvo trvá ďalej. Ale ja mám svedomie čisté, cha, chaa...
Jeho zúfalstvu však plne rozumiem. Mne náš redakčný bermudský trojuholník zhltol pohár na kávu. Mala som rovnaký, ako moja polovička. Raz s ním odkráčal do miestnosti, ktorá sa bežne nevyužíva. Odvtedy ho nikto nevidel. Myslím ten pohár.
Tak som si z domu doniesla dva prekrásne čajové hrnčeky, darček od svokry. O pár dní som jeden našla s odlomeným uškom. Druhý začal voľne rotovať v kolektíve. Tak som ten jeden s odbitým uškom hodila do koša a druhý vzala domov. A doniesla som klasické reklamné, čo pribaľujú ku káve zadarmo. A tie už nerotujú.
Výkaz ziskov a strát však mám vyvážený, pretože kým na jednej strane prichádzam o poháre, na strane druhej kradnem zapaľovače. Ale úmysel mi nikto nedokáže. Mám poľahčujúcu okolnosť. Je v tom totiž len a len nedbanlivosť. To dá rozum, že nie moja. Môže za to totiž môj drahý. Ako vždy.
Ako to funguje? Môj drahý si odo mňa vypýta zapaľovač, keď ide na cigu. Ja mu ho dám. Ide na ďalšiu, pýta si ďalší. Vraj nevie, kde je ten prvý. Tak mu dám druhý. Aj ten furt dakde zapotroší a tak mu dám posledný. Zmizne aj ten. Takže ja si musím požičať oheň od kolegov a automaticky si ho strkám do vrecka. Keď ma neustrážia, zmiznem s ním aj domov. Naďabím naň, až keď sa doma vyzliekam. A potom zažívam trapasy pri vracaní. Ale to nič. Ukladám do skrine rifle môjho drahého a z jeho vydutých vrecák sa sypú všetky tie naše údajne stratené zapaľovače... Veď nehovorím, že som v tom úplne nevinne?
Ale späť k pohárom a lyžičkám. V redakcii ich máme plno, furt rotovali a rotovať budú, však na to tam sú. Problém je v našich citových väzbách. Všetky poháre sú len poháre, všetky lyžičky sú len lyžičky, ale ten jeden pohár od svokry a tá jedna lyžička, ktorou sa najlepšie naberá polievočka, to sú tie drobné poklady, na ktoré sa jednoducho nesiaha...
Autor: Klaudia J. Mojšová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
