Sú rýchlejšie ako sokol, ktorý sa strmhlav vrhá na svoju korisť.
Asi desaťcentimetrový kolibrík dokáže za sekundu prekonať asi 385-násobok dĺžky svojho tela. To znamená, že za sekundu dokáže preletieť až 27 metrov. Niektorí tvrdia, že je rýchlejší ako stíhačky, keď ich piloti použijú prídavné spaľovanie. Pri rýchlosti asi 90 kilometrov za hodinu tak tento vtáčik dosahuje preťaženie asi 10 g. Bojoví piloti by pri takomto preťažení stratili vedomie.
Vie letieť všetkými smermi, aj dozadu, a dokáže sa udržať vo vzduchu na jednom mieste. Jeho superrýchle krídla vydávajú pri lete zvuk podobný hmyzu. Tento vzdušný akrobat je skutočným klbkom svalov. Za sekundu je schopný mávnuť krídlami až 60-krát, najnovšie sa hovorí až o 90 kmitoch. Niektoré druhy pritom pri každoročnej migrácii z Aljašky do Mexika prekonajú až 3 500 kilometrov. Pre tento výkon potrebujú obrovské množstvo energie, ktorú čerpajú z nektáru zbieraného z kvetov.
Keď chce tento drobček urobiť na samičku dojem, je schopný vyvinúť rýchlosť až 80 km/h. Keby nadobudol rozmer obyčajného auta - 4 metre, dosiahol by rýchlosť až 2 093 km/h, teda dvojnásobok rýchlosti zvuku. Ak porovnáme počet vlastných dĺžok, o ktoré sa kolibrík alebo stíhačka dokážu premiestniť za sekundu, kolibrík merajúci len 10 cm sa dokáže za sekundu premiestniť o 383 svojich dĺžok, zatiaľ čo raketoplán o 207. K dosiahnutiu takého mimoriadneho výkonu kolibrík zamáva tisíckrát krídlami a spáli svoje pohonné hmoty - nektár z kvetov asi 400-krát rýchlejšie ako človek. Keby mal človek taký rýchly metabolizmus, zahrial by svoje telo tak, že by sa upiekol za živa.
Najskvostnejšie sfarbenie
Kolibríky žijú iba na americkom kontinente. Farby nie sú dôsledkom pigmentu, ale štruktúrou špeciálnych buniek v hornej vrstve peria. Majú vôbec naskvostnejšie sfarbenie, ktoré sa im ešte za letu mení. Spôsobuje to lom svetla na zvláštnych priehľadných bunkách peria, uložených na čiernom pigmente. V perí sa im ligocú akoby na zlatom podklade smaragdové, rubínové a topásové farby.
Sú to vtáky s ozajstným vznášavým letom. Koncom krídel totiž za letu opisujú ležatú osmičku, a pritom tak rýchlo kmitajú krídlami, že ľudské oko tento pohyb nie je schopné zachytiť. Vidíme len akoby cez hmlistú clonu na jednom mieste sa vznášajúce tielko kolibríka a počujeme jemný bzukot, spôsobený rýchlym kmitaním krídel. Priemerná rýchlosť letu je 70 km/h, srdce pumpuje cez deň 500 - 1 200 úderov za minútu, v noci 50 - 180. Denne obletí až 5 000 kvetov. Kolibríčie vajíčka sú najmenšie na svete. Jeho perie sa nikdy nezapráši prachom, lebo sa celý život nespustí na zem.
Kolibríky tvoria osobitnú čeľaď kvetomilných krátkonožcov s dlhým zobákom a vyplaziteľným cicavým jazykom. Poznáme ich 320 druhov. Najpočetnejšie sú v tropických oblastiach Strednej a Južnej Ameriky, Mexika, ale niektoré druhy sú rozšírené od Aljašky až po Ohňovú zem a od nížinných dažďových pralesov až po náhorné plošiny Ánd.
Neprestajne preletujú z kvetu na kvet. Pri takej veľkej pohyblivosti je výmena látok veľmi intenzívna. Spotrebujú denne dva razy toľko potravy, ako samy vážia. Môžu žiť len tam, kde je dostatok kvetov, teda v tropických krajoch. V lete sa však niektoré druhy vyskytnú aj na území Spojených štátov a v Kanade. Živia sa nielen nektárom, ale aj hmyzom, ktorý sa v hojnom počte skrýva v kvetoch. Zobák kolibríkov je svojrázne stavaný a prispôsobený na cicanie nektáru z kvetu i na vyberanie hmyzu.
Hniezdo, často veľké len ako škrupinka vlašského orecha, si splieta samička z pavučín, machu, lišajníkov a iného rastlinného materiálu. Pripevňuje ho na konáriky alebo aj na konce listov. Znáša len dve drobné vajíčka a mládatá kŕmi vývržkami z hrvoľa. Všetku činnosť uskutočňuje kolibrík za letu, lebo má také krátke nohy, že môže sedieť len na krátkych konárikoch a nemôže skákať ani behať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
