Jeho syn Ladislav sa za záchranu detí a vzácneho obrazu z plameňov dočkal ocenenia aj na kráľovskom dvore a natrvalo tak ozdobil meno Šášovský vavrínmi hrdinstva.
Skalné bralá nad údolím Hrona neďaleko Žiaru nad Hronom boli oddávna ideálnym miestom pre majestátne orly, ale aj pre strážcov strategickej lokality. Najmä, keď bolo treba bohaté banské mestá na strednom Slovensku chrániť pred "záujemcami" o ich majetok.
Orol či šašo?
Spory sa vedú o pôvod pomenovania jedného z kedysi najvýznamnejších hradov v hronskom údolí - Šášov. Jedna z legiend tvrdí, že meno dostal po orloch. V maďarčine totiž orol znie sas a podčiarkuje, že hrad postavili na Orlej skale.
Ďalšia legenda však hovorí o nevídanom hrdinstve dvorného šaša zvolenského hradného pána. Ten sa na jednej z poľovačiek ponevieral so šašom Ladislavom severnými úpätiami Štiavnických vrchov. Bol namrzený, nič neulovil. V lovení bola úspešnejšia obrovská medvedica, ktorá sa pánovi zo Zvolena zahryzla do chrbta. Šašo Ladislav ho bránil sekerou a agresívneho maca zneškodnil úderom do hlavy. Dojatý šľachtic sľúbil, že na tom mieste hrdinovi postaví hrad. Povolal z neďalekej Banskej Štiavnice chýrnych murárov, a tí zakrátko postavili na Orlej skale masívny hrad, ktorý dodnes nesie na pamiatku záchrancovej profesie názov Šášov.
Poľovníckym tradíciám pánov Šášovského hradu za svoj vznik vraj vďačí aj slávne banské mesto Kremnica. Pri poľovačke sa Šášovčania dostali až na vrch Jarabica. Jedna z ulovených jarabičiek mala v hrvoli plno zlatých zrniek. Páni šli za stopami drahého kovu hore potokom, našli výdatnú zlatú lokalitu a vznikla tu prvá malá osada. Z nej sa v roku 1328 vďaka kráľovským privilégiám stala ctihodná Kremnica.
Smelo do plameňov
Syn odvážneho šaša zo Zvolena Ladislav zdedil po oteckovi nielen hrad, ale aj statočnosť. Pod hradom vyrástla osada, dnešné Šášovské Podhradie. Keď sa raz mladý pán kochal panorámou malebného Tekova, spozoroval, že v osade pod ním je požiar. Nezaváhal. Zbehol nadol a z jedného z horiacich domov v poslednej chvíli zachránil plačúce deti. Keď miestny farár videl mládencovu odvahu, požiadal ho, aby z horiaceho kostola zachránil aj vzácny obraz. Ladislav vbehol do chrámu, schytil obraz, ale cestu von vrátami mu už hatali plamene. Vynašiel sa a unikol cez okno.
O jeho hrdinskej záchrannej akcii sa dozvedeli i na peštianskom kráľovskom dvore a priamo tam ocenili jeho statočnosť. To všetko sa udialo pred rokom 1253, pretože prvá písomná zmienka o hrade Šášov z tohto roku už ako vlastníkov pevnosti udáva ostrihomského arcibiskupa Štefana de Vancha a jeho bratov Petra a Vincenta.
Po nich sa majitelia Šášova, respektíve jeho kasteláni, striedali v rýchlom slede. Popri manželke kráľa Žigmunda ho spravovali napríklad Dóczyovci, Bečejovci, Lipptayovci a v roku 1447 tu začas prebýval dokonca i Jan Jiskra z Brandýsa.
Mŕtvi v podzemí
Ani hradu Šášov nechýba povesť o tajnej podzemnej chodbe, ktorá viedla až do obce Ladomerská Vieska. Mnohých zachránila. Keď ju však pri úteku použili pán ladomerského kaštieľa s manželkou a dieťaťom, už nikdy neuzreli svetlo. Dodnes sú vraj zasypaní v zavalenej cestičke.
Nie všetci "návštevníci" mali s hradom Šášov dobré úmysly. Platí to najmä o kurucoch, ktorí v roku 1677 Šášov vyplienili tak, že sa z toho už nikdy nespamätal a postupne sa zmenil na smutné ruiny. Až do minulého storočia, keď sa skupina nadšencov začala usilovať o záchranu a aspoň čiastočnú obnovu hradu Šášov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
