Oficiálnou príčinou tragédie bola zrážka s balónom nesúcim propagandistické letáky Rádia Slobodná Európa. Táto verzia však býva často spochybňovaná. Obete pomáhal znášať z neprístupného terénu aj dnes už 84-ročný Štefan Babej. I po toľkých rokoch si dokáže vybaviť ich tváre.

Dakota letela z Bratislavy do Košíc. Tamojšie letisko pre zlé počasie neprijímalo, preto dostal pilot Vladimír Dráb (40) pokyn pristáť v Poprade. Silný vietor však pri riadenom zostupe zaniesol lietadlo asi 38 kilometrov na východ, nad dedinu Torysky v Levočských vrchoch.

Aj vplyvom nulovej viditeľnosti či nedokonalého navigačného zariadenia robilo lietadlo zákrutu 3,5 kilometra severnejšie od osi zostupu. V miestach najvyšších hôr narazilo do zalesneného kopca Škapová (1 231 m n. m.).

Podľa vtedajších oficiálnych správ tragédiu spôsobilo, že sa lietadlo zrazilo s balónom Rádia Slobodná Európa. Podľa neskorších údajov išlo však iba o dezinformačný krok, ktorý mal zabrániť vysielaniu podobných balónov. Tie kvôli prísnej cenzúre našich médií informovali o dianí v komunistickom Československu jeho obyvateľov.

Lietadlo videl krátko pred pádom

Štefan Babej má 84 rokov. Napriek vysokému veku si veľmi jasne spomína na udalosti spred 55 rokov. Vtedy ako mladý muž, otec rodiny s piatimi deťmi, pracoval pri ťažbe dreva v miestnych lesoch. So svojimi koňmi pomáhal ako furman v neprístupnom lesnom teréne.

"Spomínam si, práve som bol v Levočskej doline. Zrazu som videl nado mnou lietadlo, asi trikrát zakrúžilo a potom ho nebolo. Bolo to také zvláštne, divil som sa. Neskôr som sa dozvedel, že dedinčania, ktorí pracovali v lese, počuli aj hrmot, keď lietadlo spadlo. V noci potom prišli do dediny vojaci. Všetci, ktorí poznali miestne lesy, ich museli sprevádzať. Vytvorili sa skupiny a ľudia hľadali lietadlo," opisuje tento miestny dôchodca.

Hoci sa katastrofa udiala popoludní okolo 15. hodiny, záchranári sa k lietadlu dostali až na druhý deň okolo pol štvrtej ráno. Hľadanie Dakoty totiž sťažovala tma, hmla, množstvo snehu a nedostupný hornatý terén.
Údajne sa čakalo aj na súhlas z Prahy, pretože lietadlo spadlo do vojenského priestoru Javorina, kam vstup v 50. rokoch 20. storočia upravovali nielen prísne predpisy, ale aj politické smernice.

Jedna zo skupín pátrajúcich vojakov na čele z lesníkom Františkom Voščekom (19) sa priblížila k miestu havárie. Vošček tušiac, že je blízko, vystrelil do vzduchu. Ozvalo sa volanie o pomoc. Početné zranenia a 12 hodín v krutom mraze prežili Anna Paulíny, Vladimír Puchý, Anton Figula a Laura Jarná, ktorá svojím volaním ostatným zachránila život. Ďalších 18 cestujúcich a štyria členovia posádky zahynuli.

Mŕtvych museli držať za nohy

Havarované lietadlo našli hlboko v lesoch, asi 12 kilometrov od dediny. Š. Babej hovorí, že v zime je ťažké dostať sa priamo na miesto, pretože ide o náročný horský terén. Sám sa o tom presvedčil krátko po nehode, pretože dostal od vojakov rozkaz zvážať mŕtvych cestujúcich.

"Ráno sa už vedelo, koľko ľudí zomrelo pri tej tragédii. V Toryskách sme boli štyria kočiši. Všetkým nám prikázali, že musíme ísť do lesa s koňmi a saňami zvážať mŕtvych. V dedine ich potom prekladali do sanitiek. Bola to strašná cesta. Snehu bolo vyše pása. Robotníci z lesa nám museli najprv ako-tak poodhŕňať sneh, aby kone prešli. Bol to strmý kopcovitý terén. Keď sme sa vracali, mŕtvych sme museli držať za nohy, inak by nám dole svahmi vypadli zo saní," opisuje strastiplnú cestu furman z Torysiek.

Ešte týždeň ich vídaval vo sne

Pánovi Štefanovi naložili do saní štyroch mŕtvych mužov. Hovorí, že aj po rokoch si vie predstaviť ich tvár. Ešte týždeň po tom, ako ich viezol, ich videl aj vo sne. "Boli to všetci muži po päťdesiatke. Neboli veľmi dokaličení, len zmrznutí na kosť, pretože vonku bola poriadna zima. Bolo mi veľmi smutno, že toľko ľudí tam zomrelo," aj dnes so smútkom v hlase spomína Š. Babej.

Furman z Torysiek hovorí, že vojaci nechceli miestnych ľudí pustiť priamo na miesto, dokonca aj furmanov pustili len do určitého priestoru. "Ale viete, ako to je, aj tak sme videli všetko. Bol to hrozný pohľad. Lietadlo narazilo do stromu a rozdelilo ho to na dve časti. Niektorých cestujúcich vymrštilo von z lietadla, niektorí mŕtvi boli pripútaní na sedadlách," hovorí Š. Babej.

Najstrašnejší pohľad sa však pánovi Štefanovi naskytol na druhý deň. "Prikázali mi, aby som priamo na miesto odviezol nejakých cudzích papalášov. A vtedy tam našli ešte jedno mŕtve telo, plech však toho úbohého človeka v páse úplne presekol," opisuje hrôzu tejto tragédie dôchodca.

Chamtiví zlodeji

Približne rok po tragédii v lete vraj do Torysiek prišla aj manželka pilota. Horár ju odviedol na miesto tragédie, kde si nikým nerušená chcela poplakať. Miestni nám povedali, že dlhé roky tam zostalo torzo lietadla. Lenže aj v tomto prípade zapracovali chamtiví zlodeji. Postupne kusy železa poodvážali do zberne druhotných surovín. Dnes tragickú udalosť pripomína iba murovaný pomník.

Korzár spred 5 rokov

Pozostalí spomínali

Korzáru sa podarilo pred 5 rokmi pri príležitosti 50. výročia tragédie vypátrať v Košiciach niekoľkých pozostalých obetí. Zaujímalo nás, ako si spomínajú na okamihy, či a aké verzie prípadu jestvovali.

Peter Figula

Mal päť rokov, keď svojho otca Antona, jedného zo štyroch šťastlivcov, ktorí prežili haváriu, navštívil v nemocnici. "Môj otec pracoval vtedy v pozemných stavbách. Keď k tomu nešťastiu došlo, mal 42 rokov... Veľa o tom nešťastí nehovoril, ale spomínal, že ich našli až po dvoch dňoch, a vraj keď spadli, viac ako polovica ich bolo živých. A bolo to vraj hrozné, lebo ako v tom mraze ležali v snehu, rozprávali sa. Postupne ich však bolo stále menej a menej. Zlé bolo aj to, že cez neho ležala celý deň akási pani. A paradoxne, otcovi pomohli prežiť cigarety, lebo tie ho aspoň trochu zohriali."

Podľa P. Figulu vtedajší mocipáni urobili z prípadu propagandistickú akciu. Tvrdili, že sa lietadlo zrazilo s balónom. "Otec vravel, že je to blbosť, medzi ľuďmi sa povrávalo, že vraj tam došlo k nejakej streľbe. Ale otec to nepotvrdil." A. Figula zomrel v roku 1989. Od havárie DC-3 už nikdy viac nevkročil na palubu žiadneho lietadla, desať rokov ani do kabínky výťahu.

Dorota Hatalová

Otec pani Hatalovej Vladimír Puchý bol druhým zo štvorice tých, ktorí prežili a s A. Figulom ležali spolu v tej istej nemocničnej izbe. Inžinier Puchý mal vtedy 34 rokov a pracoval v ostravských hutiach.

"Otec mal zlomenú nohu a pochrámanú kľúčnu kosť. Ostali mu však následky, lebo do konca života už nedokázal poriadne vystrieť ruku. Ale neviem, či havária na ňom nezanechala skôr duševné stopy, lebo viem, že už nikdy nesadol do lietadla triezvy..." Vraj o tom, čo sa prsne udialo, mlčal celý život, rozhovoril sa trochu až asi pol roka pred skonom v roku 1995. "Bol straník, tak asi preto. Neviem, či mu dali nejaké školenie, že musí mlčať, naozaj to netuším. Otec však hovoril, že čakanie na záchranárov po páde lietadla bol horor. Vraj to bolo veľmi útrpné a zachránilo ho to, že sa nikdy nevyzliekal. Vo vlaku ani v lietadle. Mal veľký kožený kabát až po členky a ten ho ochránil pred chladom. A pani, ktorá tiež prežila, si spomenula, že v jednej taške je alkohol. Tašku vyhrabali a zohrievali sa pitím. Otec hovoril aj o tom, že pre nich prišli na vozoch akýsi furmani, tí rozložili oheň, aby cestujúcich z lietadla zohriali... Šťastie vraj bolo, že lietadlo po páde nezačalo horieť."

Helena Siegfriedová

Jej manžel Anton pri tragédii zahynul. "Mal vtedy 48 rokov, ja necelých 35. Bol profesorom učiteľskej akadémie na Komenského ulici, potom ho povereníctvo školstva vyzvalo, aby prevzal hospodárske vedenie Štátneho divadla..."

Ani nemal pôvodne letieť. "Vymenil si letenku s pánom Grünwaldom, takisto Košičanom, ktorý pôsobil v divadle. Anton dokonca zmeškal pred odletom ešte aj autobus, preto šiel na letisko taxíkom." Ako nám povedala, v práci jej nikto niekoľko dní nepovedal o tom, že lietadlo spadlo, hoci viacerí to už vedeli... "Pohreb bol 24. alebo 25. januára. Obete nešťastia vyložili v dome smútku na verejnom cintoríne, ale nikto mi to nepovedal. A tak ako vy ste ho nikdy nevideli, ani ja som ho už nevidela... Ešte predtým bolo sedem obetí vystavených v dnešnom Východoslovenskom múzeu. Ani o tom nám nič nepovedali..."

Zrážke s balónom pani Siegfriedová tiež neverila. Tvrdila, že pilot obletel všetky okolité štáty, ale nikde ho neprijali. No a medzi Popradom a Levočou, aj keď sa snažil pristáť, už na to nestačil a skosil stromy na kopci, lebo mu došlo palivo. "Oveľa neskôr sme sa dopočuli aj inú verziu. Riadil ho pilot prezidenta Zápotockého, ktorý mal ísť do dôchodku. Ale nanútili mu ešte tento posledný let a všetko urobili tak, aby tento pilot, ktorý toho asi veľa vedel, neprežil..."

sam

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.