Prídem a kukám. Vľavo turniket pre pánov, vpravo pre dámy. Chcem cezeň prejsť. Nedá sa. Prekladajúc nohu cez nohu sa zúfalo púšťam do čítania nejakých pokynov. Á, jasné. Treba hodiť 30 centov. Za to by som si síce kúpila celú rolku toaleťáka, ale ok. Kukám rýchlo do peňaženky. Super, mám drobnú eurovku a presne 30 centov. Hádžem 30 centov. Padajú späť. Skúšam to zas. Zas vypadnú. Turniket ostáva nepohnuto stáť.
Odkiaľsi sa vynára akási pani. "Ta ňevidzice, co tam pišu? Šak ňefunguje!" poučí ma. Kuknem lepšie. Á, tu je displej. Informuje, že je mimo prevádzky. A čo teraz? "Šak idzce vedľa, tam, dze chlapi, ňe?" znie dobrá rada. Pani nechápavo krúti hlavou, že také ľahké neviem.
Za mnou sa medzičasom vytvoril dav nedočkavých dám. Presúvam sa k pánskemu turniketu, nasledovaná celým radom. Pribieha pán, čumí na mňa ako na úchyla. V poslednej sekunde ma predbehne a už je dnu. Na čele mám už kvapôčky potu. Vážna situácia sa už stáva akútnou. Hlboký nádych, výdych, kŕčovito zvieram všetky svaly, na ktoré si spomeniem.
Víťazoslávne hádžem 30 centov. Odkladám peňaženku do kabelky a začínam si rozopínať vetrovku. Odomknutý turniket sa medzitým opäť zamkne. "Jáj, šak to še mušice postavic ku tyči a hnedkaj rychlo ucekac dnuka, bo še zamkňe!" ruší zo mňa nervy ona dáma.
Trasúcimi sa rukami vyberám jednoeurovku. Drobné už nemám. "To vam vyda. Idzce ku tyči, ľem to tam šturce, veznice peňeži a ryhľe ucekajce!" radí mi akási pani, stojaca na konci čoraz dlhšieho davu.
Postavím sa k tyči. Pokúšam sa hodiť mincu. Aby som dočiahla, musím skrútiť telo do polohy paragraf. Podarilo sa. Von sa sypú drobné. V panike, telo v polohe bočný vývrt dozadu s úklonom 90 stupňov, sa pokúšam vybrať drobné. Jasné, že sa mi rozsypali. Kašlem na ne a slávnostne vbieham cez turniket dnu. Pani za mnou mi ich pozbierala, a tak sa po ne vraciam. Zlatá.
Vbieham do prvej voľnej kabínky. Estetický šok pre oko je v takých chvíľach druhoradý. Dávam si dole kabelku a vetrovku. Niet ich kam zakvačiť. Jupí, kľučka! Zavesím to tam. Vyzliekam sa. Obhliadam sa po toaleťáku. Nikde! "Tu si veznite papier!" začujem na chodbe, ako ktosi kohosi poučuje. Rýchlo sa obliekam, schmatnem kabelku, vybieham na chodbu, odmotávam toaleťák, bežím späť, dávam si dole kabelku, vyzliekam sa, zakvačím veci a... Konečne! Dobré dielo sa podarilo.
Mydlo nikde, tak si ruky umývam len vodou. Papierové utierky nenachádzam. Zo srandy skúšam, či funguje sušič na ruky. Normálne že funguje! Paráda.
Vychádzam von. Skúšam to opäť cez turniket pre dámy. Pre istotu, či náhodou aspoň pri východe nefunguje. Nie, nefunguje, však nevieš čítať, ty krava? Hovorím si. Ale ani nemám čo čítať, lebo oznam o nefungovaní svieti z opačnej strany, pri vstupe...
Blížim sa k turniketu pre pánov. Zas ďalší, čo na mňa čumí jak na úchyla. Už aby som bola v sprche a zmyla zo seba dnešné zážitky.
PS: Takto som investovala 60 centov. Ale furt som dopadla lepšie, ako ten chlapík, čo toť nedávno v Michalovciach čúral rovno na ulici. A obrali ho o 15 500 libier!
Autor: Klaudia J. Mojšová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
