No a tiež by ma zaujímalo, či všetky naše mladučké čitateľky zase vedia, čo vlastne tie nylonky sú. Nuž, nenapínajme a rovno povedzme, že nylonky boli po druhej svetovej vojne veľmi módne dámske pančuchy. No a nylon vyvinul chemik, o ktorom bude reč v dnešnej časti nášho seriálu. Wallace Hume Carothers.
Narodil sa 27. apríla 1896 v Burlingtone v americkom štáte Iowa. Už za mlada bol fascinovaný rôznymi nástrojmi a mechanickými zariadeniami. Veľa hodín trávil experimentovaním. Študoval na niekoľkých univerzitách, v roku 1924 získal titul PhD. na Univeristy of Illinois. Na tejto univerzite pôsobil dva roky a v roku 1926 prešiel na prestížnu Harvard University. Už tam preukázal originálne myslenie a začal uvažovať o polymerizácii a štruktúre substancií s vysokou molekulovou hmotnosťou.
Odvolával sa na neurotické záchvaty
V roku 1927 sa americký koncern DuPont rozhodol podporovať základný „čistý" výskum, ktorý primárne nebol zameraný na vývoj produktov zarábajúcich peniaze. Carothers najprv odmietol ponuku pracovať v tomto novom laboratóriu základného výskumu s odôvodnením, že trpí na občasné neurotické záchvaty, znižujúce jeho schopnosť pracovať. Jeden z vedúcich pracovníkov firmy DuPont však napokon Carothersa presvedčil, aby zmenil názor.
Zamotivovali ho asi aj peniaze
Možno tu zohrala úlohu aj skutočnosť, že firma DuPont mu ponúkla mesačný plat 500 dolárov, kým na Harvarde zarábal 267 dolárov. Carothers začal v DuPont Experimental Station pracovať 6. februára 1928. Jeho hlavnou úlohou bola syntéza polyméru s molekulovou hmotnosťou viac než 4 200. V apríli jeden z Carothersových asistentov, Arnold M. Collins, izoloval chloroprén, teda kvapalinu, ktorá spontánne polymerizovala na tuhý materiál, pripomínajúci gumu.
Prvou lastovičkou neoprén
Išlo o prvú syntetickú gumu, dnes známu pod názvom neoprén. Čoskoro nato ďalší z Carothersových spolupracovníkov, Julian Hill, pripravil silné pružné syntetické vlákno, ktoré však nemalo nádej na komerčný úspech, pretože sa topilo pri pomerne nízkych teplotách a rozpúšťalo sa v rozpúšťadlách používaných v čistiarňach. Po márnych pokusoch vyriešiť tieto problémy Carothers prerušil výskum v tejto oblasti.
Mal pri sebe kyanid
V tom období Carothers ukázal J. Hillovi tobolku s kyanidom, ktorú mal pripevnenú k retiazke s hodinkami. Carothersov priamy šéf E. K. Bolton ho nabádal, aby sa napriek neúspechom ďalej venoval širšej oblasti výskumu nových vlákien. Carothers sa k tejto oblasti vrátil v roku 1934, pričom na prípravu polymérov začal namiesto glykolov používať amíny.
Zrodil sa nylon
Substancie, ktoré vznikli pomocou amínov, boli nazvané polyamidy a boli oveľa stabilnejšie než polyestery, pripravené pomocou glykolov. Koncom februára 1935 pripravil Carothersov tím malé množstvo polyméru, ktorý dostal označenie polyamid 6-6. Bolton vybral práve tento produkt ako vhodný na ďalší vývoj až po jeho praktické využitie. Na rafinácii polyamidu 6-6 začali pracovať desiatky chemikov a inžinierov. Zrodilo sa prvé prakticky využiteľné umelé vlákno, neskôr nazvané nylon.
Spáchal samovraždu
Carothers sa koncom apríla 1936 oženil, ale jeho psychický stav sa zhoršoval a začiatkom júna bol nútene hospitalizovaný na psychiatrickej klinike. Z nej na priepustku odišiel s kolegami z ústavu na túry do Tirolských Álp, kde však ostal dlhšie ako oni a nikomu to nepovedal. Potom sa náhle vrátil, z času na čas sa objavil v laboratóriu.
Napokon 28. apríla 1937 spáchal W. H. Carothers v jednej hotelovej izbe vo Filadelfii samovraždu, takže fenomenálneho úspechu ním vyvinutého vlákna sa nedožil. Nylonové pančuchy sa stali v roku 1939 senzáciou svetovej výstavy v New Yorku. Vo vybraných obchodoch v USA sa v prvý deň predaja (15. mája 1940) predalo prvých päť miliónov párov pančúch z nového umelého vlákna, teda nyloniek. U nás boli skôr známejšie silonky (silon je české polyamidové vlákno) než nylonky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
