Odvahu slovenského Herkula zviditeľnil vo svojich literárnych dielach básnik Samo Chalupka i spisovateľ Martin Rázus.
Rytier už stáročia kraľuje v címeri (erbe) mesta Brezno. Dodnes žije v mnohých horehronských povestiach.
Nebál sa ani bosorky
Tento junák bol zemanom. A to nie hocijakým. K pretaveniu jeho príbehov do literárnej podoby inšpirovalo Chalupku a Rázusa generačné posolstvo zo stredoveku o Bomburovej nevídanej sile a odvahe.
Takého chlapa si robota našla hlavne v krízových situáciách, keď utrápení ľudkovia mali východisko uložené vo vete - zavolajme Bomburu. Legendy vravia, že za svoje úspechy vďačil dobrým kontaktom s ľuďmi z nízkotatranských salašov. Tí mu dodávali bryndzu, ktorej pripisoval svoju silu. Bryndzové halušky jedol trikrát denne. Po rokoch Samo Chalupka napísal: "... a tu náš Bombura: víťaz to od pluha, biť ale dobre vie ruka jeho tuhá..."
Breznania oslavovali, keď, ako vo svojej novele píše i Martin Rázus, si Bombura poradil s obávanou breznianskou strigou Katou Flochovou. Tá svojimi bosoráctvami dlho mátala obyvateľov mesta. Na svoje čary vraj používala i šatku mŕtveho či údené gate a košele. "Umravnil" ju až Bombura. Musela sa odobrať do emigrácie v osade Drakšiar.
Ani tento hrdina však vždy nevíťazil. Prehral napríklad boj o krásnu Máriu pre jeho nie najlepšie majetkové pomery. A tak opustil Brezno. Cestou zažíval veľké dobrodružstvá so spoločným menovateľom: víťazil.
Porátal sa s kurucmi
Počas pobytu u strýka Eliáša Mikovínyho v Senici sa Bombura zdokonalil v bojových umeniach. Keď potom tureckými nájazdmi ničené Horehronie sužovali aj kuruci, v chlapskom súboji si poradil s reprezentantom agresívnej skupiny Juraja Széchyho Petrom Pintérom. Od Brezna odohnal aj Turkov. Vtedy ho mestu závideli aj Kremničania, ktorí najprv tohto bohatiera obvinili zo zbojníctva a dokonca mienili popraviť, čo im Brezňania nikdy neodpustili.
V tomto meste sa však so zbojníkmi inak nemaznali. V roku 1740 na námestí verejne sťali istého Jakuba Surovca z Tisovca, ktorý sa najprv stal členom zbojníckej družiny Adama z Hladovky. Za necelý rok odkukal Adamovu lúpežnú taktiku a pôsobil potom v Gemeri i Horehroní s vlastnou tlupou. Naostatok tento Jakub v Brezne biedne skončil na popravisku. Surovcovci sa s Bomburom stretli aj v známej Rázusovej dvojnovele Bombura/Surovcovci.
Zlí ľupčianski Dóczyovci
Prvá zmienka o meste pochádza z roku 1265, objavila sa v listine kráľa Bela IV. Traduje sa, že názov Brezno dostalo mestečko vďaka Tirolákom. Kolonisti prišli do Brezna z Bressana, ktoré je označované za najstaršie tirolské mesto. Dnes je známejšie pod názvom Brixen. Tiroláci vraj pokrstili mesto ako spomienku na domov.
Mestu sa darilo a často bývalo kráľovským darčekom. Kráľ Žigmund daroval Brezno manželke Barbore, Albert I. svojej Alžbete a kráľ Matej žienke Beatrici. Tá manželov darček predala vedno s hradom v Ľupči v roku 1490 za 8 000 zlatých Dóczyovcom. Tí jeho obyvateľom často strpčovali život. V roku 1517 Ladislav Dóczy a jeho ozbrojenci Brezno nielen vyrabovali, ale celé i s kostolom blahoslavenej Panny Márie vypálili. Legenda vraví, že dvaja kňazi Dóczyho prosili, aby chrám ušetril, no útočníci ich zabili a kostol zapálili. Len zázrakom ostala nepoškodená iba soška madony s malým Ježiškom, ktorú dodnes ako oko v hlave chránia v breznianskom kostole.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
