súvislosť s tým, čomu sa dá hovoriť trvalé a dobré riešenie, ale preto, lebo len odsúva voľbu medzi dvoma radikálnymi krokmi, ktorú budú musieť skôr-neskôr urobiť.
Tou prvou voľbou je naozaj zvýšenie eurovalu, ale so všetkými politickými konzekvenciami, ktoré z toho vyplývajú. To znamená vykročenie po už nezvratnej ceste k rozpočtovej federácii, teda politickej únii, čomu sa v prípade kolektivizácie dlhov nedá vyhnúť. Najnovšie vyhlásenia Merkelovej o "komplexnej stratégii, ktorej súčasťou musí byť v KAŽDOM PRÍPADE PREHĹBENIE EKONOMICKEJ KOORDINÁCIE", konkrétne v oblastiach daňových a sociálnych otázok, zákonníkov práce a vývoja miezd vo verejnom sektore", už nenechávajú pochýb, že nové poschodie k eurovalu a fiškálna únia (alebo Európska hospodárska vláda, ako sme tipovali presne pred rokom), sú spojené nádoby. Idú ruka v ruke nezávisle napr. na takom Ivanovi Miklošovi, ktorý si fiškálnu úniu raz "nevie predstaviť", a inokedy je otvorene proti nej, keďže by "znížila konkurencieschopnosť SR". Hm, hm.
Možnosťou číslo 2 je rozhodnutie, že politické zjednocovanie, ktoré fakticky celý "sever" odmieta (vrátane SR a napr. aj nového člena Estónska), je jednoducho nepriechodné. A teda nechať euroval, aj s jeho milými klientmi, svojmu osudu. Ak vystačí, vystačí, ak nie, dej sa vôľa Božia. Táto cesta, ktorá sa teší masívnej podpore slovenskej tzv. pravice (politickej aj expertnej), má však tiež veľké slabiny. Tým nie je len nevyhnutné delenie eura, ale aj určité riziko systémového kolapsu finančného sektora naprieč Európou. Ani ďalšie tzv. strestesty bánk, o ktorých rozhodli, totiž nedajú odpoveď, čo by urobilo zrútenie ("reštrukturalizácia") takého španielskeho, eventuálne talianskeho dlhu (a následne ďalších) so základnou solventnosťou bánk. Pričom vieme, že absolútne štátne garancie na vklady, prijaté po Lehman Brothers, sú bublina ešte väčšia než sám slávny euroval. Jednoducho a jasne, v rulete by sa netočili len akési "zisky bánk" (iste, aj tie), ale úspory desiatok miliónov Európanov, ktoré boli prepité a prejedené. Analýzy tvrdia, že scenár úplného rozvalu nie je najpravdepodobnejší, ale báť sa ho je legitímny reflex politika.
Obe alternatívy sú zlé. Problém s touto euroskupinou, a zrejme aj budúcimi, je vysoká pravdepodobnosť toho, že vo finále nič iné, len jedno alebo druhé, i tak nezostane. Pričom, a to je zásadné, "reštrukturalisti" dlhov i federalisti sa zhodnú v jednej veci: Čím neskôr rozhodnutie padne, tým nákladnejšie bude. Pre sever i juh. Kancelárkine reči, že "Nemecko urobí všetko pre stabilitu eura", naznačujú (definitívny) ústupok (Francúzom) smerom k fiškálnej únii. "Koordinácia daňová, sociálna" (atď) je však projekt taký zložitý a politicky "čistým spôsobom" takmer neuskutočniteľný, že v nejakom momente, keď sa zbláznia úroky na španielske dlhopisy, neprekvapí ani spontánne "riešenie" opačné. Časy sú nielen dobrodružné, ale najmä bežia cvalom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
