verejnosťou odložiť šaty, totiž pribudli aj klienti bánk. Teda zatiaľ jednej. Konkrétne tej švajčiarskej, z ktorej istý Rudolf Elmer ukradol zoznam dvoch tisíc osôb a súkromných spoločností, čo si vyviedli peniaze (účty) až na Kajmanské ostrovy.
Na dvoch cédéčkach, ktorými Assange a Elmer mávali na spoločnej tlačovej konferencii, sa nachádzajú údajne aj 40 politici. Vynikajúce. Z celkovo 2000 subjektov... Domicil majú v USA, Británii, Nemecku, Rakúsku a Ázii, takže veľké oči na Slovensku si nerobme. Priatelia čistejšej a menej korupčnej politiky, ktorí majú plné hrdlo škandálov bez koncovky, môžu byť spokojní, že konečne niekto objavil cestu na vyčistenie politiky. Predstava, ako raz kliknete na Wiki a pred očami sa vám otvorí účet, na ňom miliarda aj s menom majiteľa, hm, napr. Ján Slota, je veľmi lákavá. To už by azda ani slovenský prokurátor nemohol sklopiť zrak a povedať, že nemá dôkaz...
Iste. Ak ale pri vládach (štátoch) je právo na utajenie dosť oslabené, takže sa dá viesť (nezmyselná) debata aj o diplomatických depešiach USA, tak plošnému rozbitiu bankového tajomstva chýba akákoľvek báza. Keby Assange a Elmer vybrali len tých 40 politikov, tak téza, že vystavenie ich účtov na internet je vo verejnom záujme, sa dá akosi brániť, hoci ani to by nebola úplne jednoduchá práca. Bankové tajomstvo súkromných osôb patrí ale k základom civilizácie, z ktorého nič neberie ani to, že niekto chce verejnosti ukázať "ako funguje systém daňových rajov" (Elmer). Právo na súkromie patrí medzi najzákladnejšie ľudské práva presne tak, ako právo na život.
Práve tu a omnoho plastickejšie, než na únikoch z diplomacie, je vidieť nebezpečnú zvrátenosť celého programu "absolútnej transparentnosti", ktorá nie je schopná rozlíšiť medzi spoločensky prínosným "whistlebloweringom" (napr. informácia o zabití novinárov v Iraku, prípadné tajné konto Vladimíra Putina a pod.) a plošným zverejňovaním všetkého, čo mi príde pod ruky v domnení, že ak jeden z tisíca dokumentov niečo nového odhalí, tak je to "verejný záujem". Nie je možné, aby jedinec v mene akýchsi vlastných princípov (je jedno, či sú bludné, alebo nie) rozhodoval o tom, kto má a kto nemá nárok na utajenie. Aj keby všetkých 2 000 účtov na Kajmanoch bolo zriadených s cieľom daňového úniku, čo vôbec nemusí byť pravda (dôvodom, prečo máte "offshore" konto, môže byť napr. aj rozvod a pod.), neexistuje princíp, ktorý by legitimizoval plošne ich zverejniť. Keďže ľudí, s prístupom k dôverným informáciám, napr. aj k zdravotnej dokumentácii (máme právo vedieť, koľko drogovo závislých je medzi bankármi!), je ohromne veľa, spojenie internetu a posadnutého fanatika vytvára novú realitu, na ktorú môžu odpovedať vlády len posilnenými reguláciami. Je naprosto absurdné, že rôzni popletení priatelia transparentnosti tejto anarchii ešte tlieskajú. Vrátane mnohých novinárov, ktorí budú medzi prvými, čo zaplačú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
