S jeho osobou sa verejnosti spája predovšetkým kvalitná kuchyňa. Hoci je vyštudovaný zubár, herec i moderátor, práve gastronómia je oblasťou, v ktorej sa našiel. O vlastnej reštaurácii však nesníva, suši prirovnáva k poézii a každý deň si užíva na sto percent.
Žijete striedavo v Amerike i na Slovensku. Aké to je, keď má človek akoby dva domovy?
- U mňa je to presne tak. Dva domovy sú dva domovy a musíte to rozdeliť tak, aby ste cítili, že ste doma tam, kde ste sa narodili, aj tam, kde sa cítite doma. Sedieť na dvoch stoličkách sa človek musí naučiť.
Učili ste sa to dlho?
- Mám taký zvyk, ktorý možno vyznie blbo, ale keď prídem do hotela, tak si tam prinesiem určité veci so sebou. Pekne si ich rozložím, zavesím si napríklad nejaký malý obrázok, a potom sa tam cítim ako doma. Adaptujem sa veľmi rýchlo. Svet je v podstate malé miesto, kde musíme všetci žiť a ľudia sú všade rovnakí. Cítim sa výborne, nech už som kdekoľvek.
Je niečo, čo vám chýba, keď ste na Slovensku a naopak v Amerike zo Slovenska?
- Myslíte lásku? Som rozvedený.
Skôr som myslela napríklad nejaký druh sladkostí.
- Musím povedať, že v New Yorku mi nič nechýba, lebo tam si kúpite všetko. Dokonca aj bryndzové halušky. Priznávam však, že na Slovensku ich dokážu urobiť lepšie, hoci nie všade. Najhoršie som jedol v Tatrách. Ale musím povedať, že pri Košiciach som jedol tiež veľmi dobré, len neviem, či ich neurobili len pre mňa.
Myslíte, že máte takú protekciu?
- Mám. Musím povedať, čo ma inak veľmi hnevá, že naozaj mám. Pretože keď mi niekde chutí a potom pošlem ľudí na to isté miesto, kde úplne fantasticky navarili, často sa vracajú sklamaní. Potom sa zbytočne zle cítim. Majitelia reštaurácií by už raz konečne mali pochopiť, že od kvality služieb sa odvíja všetko. Aj človek, ktorý nie je známy z televíznej obrazovky, im môže urobiť zlú reklamu. Apelujem preto na to, aby sa všetci správali ku každému rovnako.
To zrejme ešte potrvá...
- Nemôžem to pochopiť. Pred časom som bol v jednej malej kolibke a tamojšie panie tam skoro odpadli a ospravedlňovali sa mi, že pre mňa nič nemajú. Ale ja si práveže zakladám na jednoduchých jedlách. Milujem studenú morskú kuchyňu, to znamená suši a sašimi. Čo na tom môžete iné urobiť, ako narezať rybu správne. Čiže keď tu hovoríme napríklad o bryndzových haluškách, mali by byť zemiakové a nie múčne a k nim naozajstná bryndza a nie rozrobená s neviem čím, že ani neviete, čo jete. Základom všetkého je jednoduchosť.
Čo sa týka vašich blízkych a priateľov, majú ostych, keď vedia, že prídete na návštevu? Dávajú si mimoriadne záležať na tom, čo vám servírujú?
- No áno, ale je to prehnané. O mne naozaj niekto rozšíril fámy, že nejem hento a toto. Ja však jem absolútne všetko. Presnejšie všetko, čo pláva vo vode, okrem ponorky a všetko, čo lieta vo vzduchu, okrem lietadiel. Ochutnám čokoľvek a potom priberám ako prasa. To však neznamená, že mi to všetko musí chutiť. Aj mojich kamarátov delím na dve skupiny. Na tých, ktorí sú sami veľkí gourmeti a tých, ktorí ma chcú pozvať a myslia si, že musia urobiť šialene divné kombinácie, ktoré by inak nikdy nejedli a ja ich tiež nejem... Absolútne im neviem vysvetliť, že obyčajná fašírka je omnoho lepšia, ako to, čo vymysleli.
Ak by ste mali pohostiť niekoho mimoriadneho, aké sú vaše finty, ktoré zaberajú napríklad aj na ženy?
- Na ženy zaberajú iné finty... Ale takto. Všetky moje, nazvime to kamarátky, musia mať rady suši a sašimi. Poznám v New Yorku niekoľko veľmi kvalitných vychytených reštaurácií, ktoré to servírujú v dokonalej podobe. No a keď teda dáma nemá rada surové ryby, neviem, či sa zhodneme.
Čiže rovno povedzte, že má smolu.
- Veru smolu. Viete, čo som však zistil? Že na surové ryby si treba vypestovať chuť. Tá narastá s množstvom, ktoré jete. A ja by som si na to vždy so sebou zobral aj odborníka. Začať sa musí tuniakom, ktorý sa nazýva hovädzinou z mora. To je nám najbližšie. Až potom môžeme postupovať na veľmi vznešené kulinárske prekombinované chute z mora. Napríklad taký morský jež, to je čosi úplne úžasné. Musíte to analyzovať, ako keď čítate poéziu. Niektorá je veľmi jednoduchá a niektorá zase veľmi komplikovaná. Musíte za tým hľadať niečo viac a niekto to, žiaľ, nikdy nenájde. Mne sa to snáď podarilo, riadne na tom fičím. Keď to jem, tak aj úplne inak vyzerám a cítim sa inak.
Japonská kuchyňa u vás teda hrá očividne jednoznačne prím...
- To je pre mňa základ všetkého. No samozrejme, hneď na druhom mieste je kuchyňa slovenská. My u nás bohužiaľ robíme veľkú chybu v tom, že nevieme, čo je butik. Všetky ženy to viete, lebo sa do nich vrhnete, len čo ich zočíte a neodídete, kým ich neobehnete štyridsať a potom omdliete. Ale inak je to tak, že butikové reštaurácie u nás takmer nenájdete. Naším národným jedlom sú bryndzové halušky, potom nasleduje husacina, lokše, slaninka... Lenže príde rozmaznaný Američan alebo Japonec a nezje to. Chuť bryndze je preňho prisilná. Keby sme však použili fintu a dali dotyčnému do maličkej mištičky ochutnať šesť halušiek so slaninkou, bolo by to o inom. Dal by do úst prvú a nevedel by, čo s ňou. Druhá by mu už pripadala dobrá. Tretia veľmi dobrá. A viac nedostane. Pretože keď mu naváľate obrovskú misu, každému príde zle. Aj mne. To sa nedá zjesť. Všade, kde idem, si dávam len štvrtinové alebo polovičné halušky. Oni mi ich aj tak natrepú kopec a povedia, že to je polovica. Všetky naše jedlá by sa mali limitovať na menšie porcie, aby sa človek dostal až k dezertu. Jedna slivková guľa vás potom úplne omámi. My však, žiaľ, všetko servírujeme tak, že to padá zo stolov a kričíme: Ešte si daj.
Tradičný slovenský muž sa však aj tak stále sťažuje, že dostal malú porciu. Vy teda chcete opak?
- Presný opak. Lebo tradične potom všetci priberáme a vyzeráme ako prasatá. Myslím si, že sa tu musí niekde stať prelom v tom, ako propagovať slovenskú kuchyňu. Je mimoriadne chutná, založená na hutnejších jedlách, lebo ľudia v minulosti tvrdšie pracovali a potrebovali energiu. Každopádne boli tieto jedlá skvelo dochucované a mali grunt. Jedlo sa však už mení s nástupom novej generácie a páči sa mi, že si už ľudia vedia vybrať ľahšie jedlá. Smútok mi však spôsobuje skutočnosť, že je už klasická slovenská kuchyňa na úbytku. To sa mi nepáči, lebo by sme si mali zachovať tradície. Žijem vonku a viem, aké je dôležité vážiť si to, kde ste sa narodili a odkiaľ ste prišli. Nevážim si ľudí, ktorí na všetko nadávaju. Žili sme tu, tu sme vyrastali, niečo sme dokázali a vo svete sme úspešným národom. Nie sme však úspešní v tom, ako sa jeden voči druhému správame.
Gastronómia je vašou najväčšou vášňou. Prečo ešte nemáte svoju vlastnú reštauráciu?
- Ja sa tomu rozumiem, dokonca veľmi a študujem knihy, ktoré sa týkajú kulinárstva. Reštauráciu nemám preto, lebo som človek v pohybe. Ako hovoríte, na dvoch stoličkách. Tam by som bol na jednej a to 24 hodín denne. Na jednej stoličke však sedieť neviem a určite nie v reštaurácii. A inak, ak tam nie ste nonstop, všetko vám rozkradnú. A to nieže na Slovensku, ale i v Amerike. Je to takto všade.
Neveríte ľuďom? Máte nejakú zlú skúsenosť?
- Asi ako každý normálny človek. Nehovorím, že všetci kradnú, to božechráň. Ale skúsenosti ľudí, ktorí vlastnili reštauráciu, to udávajú ako fakt. Práve na tomto mnohí stroskotali. Nebuďme však negatívni. Verím tomu, že sa všetko zmení. Reštauráciu však určite mať nikdy nebudem, lebo ju nechcem.
Poetická otázka: Ako vám chutí svet, keby ste to mali vyjadriť jednou chuťou?
- Kedy ako. Keď mi napríklad zomrel otec, bolo to veľmi smutné. Dovtedy som ani pomaly nevnímal, že ľudia zomierajú, takže vtedy som dostal prvú životnú facku. Dovtedy bol svet tralala. Odrazu som si však uvedomil, že nič nie je večné a niečo tu po sebe musíme zanechať. Neviem však pre koho a prečo. Tak som sa zamýšľal nad takýmito vecami, keď mi otec v rukách umieral a videl som jeho dušu odchádzať. Nečakal som, že je to také dramatické. Utvrdilo ma to v tom, že život musíte naozaj každý deň prežívať, akoby bol posledný. Nemyslím tým totálne sa opiť a prežrať a urobiť do krajnosti neviem čo, ale musíte mať pocit, že ste niečo dosiahli a že ste každý deň spokojný s tým, čo ste urobili. Bojím sa robiť ľuďom zlé veci, lebo zla je dosť. Pre mňa by mal svet byť pekný, dobrý, s výborným jedlom, krásnymi babami, krásnymi scenériami... Nesmie chýbať veľa cestovania a samozrejme veľa zdravia. To prajem všetkým.
Po odchode otecka ste si našli nejakú blízku dušu?
- Blízkych duší mám viacero. Som síce rozvedený, ale... Aj sám sebe som dosť blízka duša. Mám veľké množstvo kamarátov, takže sa dokážem vyrozprávať, čo je veľmi dôležité. Netreba to však preháňať. A jedna vec je istá. Nie je dobré, keď sa sami sebou veľmi veľa zaoberáme. Čo cítime, to robme. Hlavne, ak z toho máme dobrý pocit. Hlavné však je nezaoberať sa príliš sám sebou a myslieť radšej viac na druhých.
Spomínali ste, že máte veľa kamarátov. Tí o vás zvyknú hovorievať, že vás majú radi, lebo ste veľmi pozitívny človek a nosievate im darčeky...
- Tak to je sranda. Mám to asi po mamke, lebo ona fičí na darčekoch celý život. A ja vždy, keď doletím z New Yorku, nesiem sedem kufrov. Bolo by mi totiž ľúto, ak by som niekomu niečo nedoniesol. Darček znamená, že na toho človeka naozaj myslíte. A snažím sa dávať také, čo majú zmysel. Nie z povinnosti. V poslednej dobe sú to kulinárske darčeky. To totiž ľudí najviac poteší. Napríklad slimačia paštéta, alebo zo žabích stehienok... Ale zase viem, komu to dať a komu nie.
A vás majú kamaráti tiež tak prečítaného, že presne vedia, čím vás potešiť?
- Nech ma netešia ničím... Niekedy mi totiž kupujú oblečenie a ja to nechcem. Nepotrebujem vlastne nič. Keď chcem, tak si niečo kúpim. Potešiť ma môžu dobrou náladou.
Ste vyštudovaný zubár, herec, moderátor... Aké sú vaše najpálčivejšie vízie v rámci sebarealizácie?
- Mienim na Slovensku čo najviac propagovať butikovú kuchyňu. Veľa akcií robím v Londýne, kde predstavujeme Slovensko Angličanom, ktorí sú z toho úplne "na větvi". Ide nielen o gastronómiu, ale i umenie, históriu, turizmus... Toto je cesta, ktorou chcem ísť. Propagovať Slovensko po celom svete a svet ukazovať Slovensku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
