Viete, píplmetre a teta Márgit. No ale už vážne. Zaželajme si všetko najlepšie do nového roka. Všetko, čo sme vlani zmrvili, by sme dnes chceli odkrojiť z nášho života, lenže takej veľkej mačety ani píly niet. Nepozerajme však do zadku, ale do predku. Je rok 2011.
Prvého januára, ktorý je aj sviatkom našej modernej štátnosti, želal by som si, aby sme si jasne uvedomili význam tohto dňa. Hoci na Nový rok zrána ešte mnohí akurát tak ležmo stukali alebo kľačmo "telefonovali" do záchodu po silvestrovských orgiách.
Občania sa právom dožadujú od politikov, aby ich život nebrali na ľahkú váhu. V doznievajúcom duchu Vianoc aj ja vyzývam vlády, firmy i EÚ, aby už na občanov tak neprdeli.
Chcem pripomenúť naše členstvo v EÚ, ktorá pre nás môže ešte veľa urobiť. Sám sa často prichytím, ako neviem udržať logickú ani súvislú myšlienku od dojatia, keď sledujem z okna kancelárie plápolajúcu vlajočku EÚ v mojej obľúbenej modrej farbe a rátam zlaté hviezdičky. Nemôžem súhlasiť s názormi, ktoré našu spoločnú euromenu spochybňujú. Nie je to dobrý smer. Tie mince majú také dzivé obrázky, hrady, hlavy i celé postavičky, dá sa nimi kotúľať aj šmýkať po podlahe na sekretariáte. No a keď som v prezidentskej kancelárii sám, vymýšľam si príhovory, nejde mi to a nudím sa, zošúľam eurobankovky a strkám si ich do nosa aj ucha. A šteklí to.
Nevieme vyčísliť, v akých ťažkostiach by sme dnes bez eura boli. Akurát tie malé centy by som zrušil, sú také riňavé a nebezpečné, hrozí ich prehltnutie alebo vdýchnutie do nosa, keď sa jeden rozkekeší a robí s nimi smiešky. Sám by som o tom niečo vedel porozprávať...
Je mnoho štátov, ktoré sa usilujú dostať do eurozóny a závidia nám. Musíme sa zaručiť o udržanie eura. Raz sme s kolegami zo sekretariátu hrali "bojky", že sme sa s eurobankovkami akože šľahali po tvári i tele a s euromincami sme sa akože ohadzovali. Bola to prča, no potom som 2-eurovkou trafil môj obraz na stene, zhučal na zem a rozbil "som sa". Plakali sme, čo sme to len zas v tom prezidentskom paláci vystrojili.
Občania by iste privítali viac lásky namiesto vulgárnych parlamentných bonmotov, faciek a féroviek. Ja sa napríklad vždy teším, keď nejaký ústavný činiteľ alebo zahraničný priateľ príde na návštevu a donesie mi akože vytuningované hračkárske autíčko, ktorému sa dajú otvárať dvere, kapota aj kufor. Alebo farbičky, výnimočne aj pero, ak má špeciálnu funkciu, že vystrekuje vodu či hrá hymnu. Obyčajné perá ma nebavia, sú trápne, pritom aj zákony môžem podpisovať len jednofarebným perom, to je nuda, o ničom. Ja keď potom nemám náladu, taký zákon ani nepodpíšem a vrátim ho do parlamentu. Najradšej by som zákony podpisoval farebnými, aby každé písmenko v mojom mene bolo inej farby, to by bola taká zábava, že cipanabeka, toto raz chcem zažiť! To by som všetky zákony rad-radom s radosťou popodpisoval.
Cítim, drahí spoluobčania, že sa ma pýtate: A čo ďalej, pán prezident? Premýšľam o tom dennodenne, a nič... Nie som žiadny filozof, nechcem obkecávať, tak viete čo, príďte ma aspoň niekedy pozrieť do prezidentského paláca, lebo mi tu samému asi začne hrabať. Mám v sekretári fajnové keksíky z Číny, aj dačo do jednej i druhej nohy... Želám vám do nového roka, aby ste čo najskôr zabudli na všetko zlé zo starého roka a pamätali si už len to dobré... A keď budete takí starí .uji ako ja, aby ste si aspoň niečo pamätali, na rozdiel odo mňa.
Autor: Jaroslav V. Vrabec
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
