Zberateľská vášeň sa začala omšovými milodarmi

Zberateľstvo, a špeciálne numizmatika, má v živote Jozefa Dyľa a jeho syna Martina neobyčajné miesto. Všetko sa to začalo úplnou náhodou. Tak trochu netradične, až kuriózne - omšovými milodarmi.

VRANOV NAD TOPĽOU. Jozef Dyľ z Vranova nad Topľou sám presne nevie zaradiť, do ktorej skupiny zberateľov patrí. Môže sa popýšiť zbierkou fotoaparátov, pohľadníc, mincí, bankoviek a najnovšie prepadol literatúre mapujúcej folklórny život obyvateľov prešovského regiónu.

Spúšťačom jeho zberateľskej vášne boli netradičné milodary v kostole. "Mohol som mať tak 12 - 13 rokov. Môj otec bol kostolníkom. Zvykom je prispievať milodarmi počas omše do zvončeka. Možno ľudia nemali dostatok financií, možno z iných dôvodov, ale neraz sa stalo, že okrem platných mincí prispeli gombíkmi i starými nepoužiteľnými peniazmi. Našli sme mince z medzivojnového či povojnového obdobia..."

A tu sa zrodila celkom prirodzene a nenútene idea. Postupne naberala Jozefova záľuba na obrátkach. Staré mince mu z domu prinášali kamaráti, známi. Keď sa oženil a odsťahoval do Vranova, zoznámil sa so svojou spriaznenou zberateľskou dušou, pánom Bodnárom, ktorý ho zasvätil do teórie i tajov numizmatiky. "Usmerňoval ma, ukázal mi katalógy. Brával ma so sebou do Slovenskej numizmatickej spoločnosti, ktorá fungovala v Prešove. Po dvoch rokoch som sa stal členom aj ja."

Začal navštevovať burzy, aukcie, vytváral si nové kontakty. Zbierka sa rozrastala. Preto niet divu, že čaru numizmatiky podľahol aj jeho syn Martin. "Začínal som ako mladý filatelista v Pionierskom dome, ale známky ma nechytili tak ako peniaze," spomína s úsmevom. Myslí si, že každý človek by mal niečo zbierať, aj keď priznáva: "Zberateľstvo je v podstate mŕtvy kapitál. Človek do toho zainvestuje, aby mal pokoj na duši. Hodnota porastie rokmi."

Zbierajú kvôli "kvačkám"

Kedysi to boli spolky, krúžky, burzy a výstavy, dnes ponúka zberateľom široké možnosti internet. V anonymite a intimite domova zoženiete hocičo, problémom však zostávajú financie. Numizmatik Martin Dyľ dodáva: "Nie je umenie zohnať mincu za bežnú predajnú cenu, umenie je kúpiť ju čo najlacnejšie." Katalógové ceny sú len orientačné. Aj tak má ten-ktorý kúsok pre zberateľa osobitnú hodnotu.

Hodnota mince či bankovky stúpa nielen jej vekom, ako by sa mnohí laici mohli domnievať. Dôležitú rolu tu zohrávajú viaceré faktory. Za najhodnotnejšie, tzv. N, sú považované takmer neporušené bankovky donesené ešte "zahorúca" z banky. Na cene však neuberie ani chyborazba, nepodarená tlač či falošná valuta. Ba práve naopak. Známy je prípad slovenských 10-centoviek s "krížikom" na jednej z veží Bratislavského hradu. Nepatrná chybička, vďaka ktorej ste za 10 centov mohli na internetovej burze získať 25 eur.

V Martinovej zbierke sa nachádza aj niekdajšia slovenská 20-korunáčka. A je ich hneď niekoľko. Na prvý pohľad sú na nerozoznanie. Po preskúmaní zberateľským okom zistíte, že na jednej z nich je tlač posunutá smerom hore. Aj toto z nej robí jedinečný úlovok. "Dostal som sa k nej úplnou náhodou, niekto mi ňou musel zaplatiť v obchode," hovorí syn Martin. Priznáva, že vhodných kandidátov do zbierky neraz dostáva aj od zákazníkov nakupujúcich v jeho malej večierke. "Niekto by túto bankovku možno zo strachu a neistoty vrátil banke, vhodnejšie je však nájsť zberateľa," radí so smiechom a nezaprie, že aj v zberateľstve platí, že človek musí byť v správnom čase na správnom mieste.

Cena záleží i od množstva vyrazených či vytlačených platidiel. Čím je ich menej, tým sú unikátnejšie, a teda drahšie. Zberajú sa aj bankou znehodnotené Specimen bankovky, hoci ich cena je nižšia.

Numizmatici majú pre svoju vášeň jednoduché vysvetlenie: "Kdesi som počul, že vraj ich zberáme kvôli kvačkám. Aby sme si v katalógu odfajkli to, čo už máme. Nuž, asi na tom niečo bude."

Nevesta za 5 000 z roku 1944

Akú veľkú zbierku doma majú, to netuší ani otec, ani syn. Často majú v zásuvkách nezaradené a neroztriedené mince, na ktoré si ešte nenašli čas. "Hodnota finančná však ani zďaleka nie je tak vysoká, ako tá morálna," zhodujú sa obaja.

Jednoducho povedané, neznalec by zbierku efektívne speňažiť nevedel. Na druhej strane zastávajú názor, že človek by so svojou zbierkou nemal byť sám. Pán Jozef sa zúčastňoval rôznych firemných výstav. "Keď to má človek doma zavreté, nie je to dobré. Treba sa s tým tak trošku pochváliť a známi vám potom sami donesú, ak niečo majú."

Práve pri takýchto chvíľach zažívajú veselé i menej veselé príhody. Nájdu sa aj ľudia, ktorí sa svojich zdedených zbierok zbavujú. Buď potrebujú v tej chvíli peniaze, alebo pre nich zbierka nemá žiadnu hodnotu. A často prichádzajú aj takí, čo práve vyhadzujú niečo, čo sa im už nezíde. Vranovskí numizmatici to vždy s vďakou prijmú. Škála ich zberateľských záujmov je pomerne široká, hoci dvojhlasne pripúšťajú: "Zberateľ musí mať mantinely, nedá sa zbierať všetko."

Martin sa ako numizmatik nezaprel ani počas vlastnej svadby, keď si podľa slovenskej tradície musel kúpiť nevestu. "Vytiahol som päťtisícku z roku 1944. Najprv si všetci mysleli, že je falošná..."

A na záver výstižne dodáva: "Dalo by sa povedať, že každý je numizmatik, pretože všetci zbierame peniaze, len väčšina z nás ich hneď minie. My, zberatelia, sme najradšej, keď ich máme čo najdlhšie pri sebe."

Bankovka. Touto päťtisíckou si Martin kúpil nevestu. Všetci si mysleli, že je falošná. Foto: Ivana Fedorová