Vystupovali, nastupovali, odchádzali, prichádzali, čakali. Netušili, že aj za volantom pragovky niekto čaká. Na príhodnú chvíľu zákerne číhala 22-ročná Olga Hepnarová. Miesto si starostlivo vybrala: z blízkeho kopčeka získala lepší rozbeh a ostrovček bol pre kolesá jej auta i výhodne nízky. Keď 10. júla 1973 o 13.45 hod. osudový moment nastal a na zastávke bolo viac ľudí, zvýšila rýchlosť a naschvál do nich narazila. Traja ľudia zomreli na mieste, piati v nemocnici. Šesť ľudí utrpelo vážnejšie a šesť ľahšie zranenia.
V ten prázdninový deň sa jedna mamička náhlila k zastávke električky na vtedajšej Triede obrancov mieru (dnes Trieda Milady Horákovej), kde ju mal čakať deväťročný syn. Chystal sa na prázdninový výlet, a tak s mamou plánovali kúpiť vhodné oblečenie. Školák, ktorého zúfalá matka po tragédii našla medzi mŕtvymi pri stánku s novinami, napokon potreboval do truhly úplne iné oblečenie. Aj toto nevinné dieťa Hepnarová chladnokrvne zabila.
Zámer vraždy ohlásila vopred
Deň predtým napísala do dvoch pražských redakcií listy. Bolo v nich, že keby vraj zo sveta odišla ako neznámy samovrah, bolo by to lacné. Označila sa za obeť beštiality spoločnosti, informovala, že si požičia auto, a keďže ľudí odsúdila na "trest smrti" zrazením, aj tak urobí.
Hepnarová z miesta, kde svoj šialený rozsudok vykonala, neušla. Pokojne čakala na políciu a už pri prvých výsluchoch priznala, že svoj čin spáchala úmyselne a po ňom cítila spokojnosť. Povedala aj to, že nákladiakom okolo zastávky električky zakrúžila dlhšie, lebo pri prvom prejazde bolo na nej príliš málo ľudí... A tak vyčkala, kedy ich tu bude po vystúpení z električky viac.
Konfliktné dievča z dobrej rodiny
Znalci z odboru psychiatrie, psychológie i sexuológie sa zhodne vyjadrili, že Hepnarová netrpela v čase spáchania svojho zločinu žiadnou duševnou chorobou a bola si plne vedomá svojho počínania a jeho následkov.
Hepnarová pochádzala z dobrej pražskej rodiny. Matka bola zubná lekárka, otec pracoval v banke. Mala jednu sestru a v prvých triedach základnej školy s ňou neboli vážnejšie problémy. Potom nastal zlom - dievča sa čoraz častejšie dostávalo do konfliktov s rodičmi i sestrou, spolužiakmi i pedagógmi. Keď mala Olga 13 rokov, pokúsila sa o samovraždu - otrávila sa liekmi. Celý jeden rok musela stráviť v detskej psychiatrickej liečebni v Opařanoch, kde ukončila aj povinnú školskú dochádzku.
Po vyučení za umeleckú knihárku v konfliktoch pokračovala na pracoviskách, ktoré často menila a jej neschopnosť normálne sa kontaktovať s ľuďmi sa prehlbovala.
Začala sa považovať za obeť. Svojej rodiny, kde sa k nej vraj všetci správali nepriateľsky. I spoločnosti, ktorá ju podľa jej presvedčenia ničila. Chystala pomstu - zvažovala, že vykoľají vlak, pripraví explóziu, založí požiar. V Hepnarovej narastala averzia a napokon dospela k názoru, že keď ju spoločnosť ničí, ona má právo zničiť spoločnosť. Žiaľ, v samotárskej mladej žene, ktorá v roku 1973 pracovala ako vodička z povolania, nikto tieto scestné názory neodhalil.
Neprejavila ľútosť
Ani potom pred súdom neprejavila nad tým, že o život pripravila osem nevinných ľudí, žiadnu ľútosť a doslova hrdo sa k svojmu činu hlásila. Rodina sa jej postarala o kvalitného obhajcu - odmietala s ním spolupracovať. Na najvyššom súde prekvalifikovali jej čin z vraždy na všeobecné ohrozenie - ani to ju však nezbavilo viny a rozsudok znel: trest smrti obesením. Olgina matka požiadala pre dcéru o milosť, bola však zamietnutá.
Dňa 12. marca 1975 bola vo väznici na pražskom Pankráci popravená. Ako vôbec posledná žena v Československu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
