I napriek argumentačnej prevahe opačného názoru.
Zrušenie zdravotného odvodu tak, že financovanie celého sektoru prevedieme do daní, je kvalitná a reformná myšlienka. Systémovo je idea absolútne korektná, keďže to, čo platíte ako zdravotný odvod, nie je poistenie, ale daň. Dokazovať netreba, to vie každý muslim i kresťan. Keďže zvýšenie DPH a dane z príjmu, ktoré sa plánujú ako kompenzácia, by celý výpadok nekompenzovalo, šlo by, po prvé, ozaj o zvýšenie „čistých“ peňazí v peňaženke, ako trúbi marketingová propaganda návrhu... Zároveň by to bolo citeľné zníženie celkovej ceny práce (dane + odvody), a teda masívny stimul pre podnikateľský sektor, v ktorom by sa zrejme okamžite vytvárali nové pracovné miesta.
Problematický je ten výpadok pre zdravotníctvo (nad rámec DPH a vyššej sadzby dane z príjmov), ktorý by sa musel zapchať preskupením výdavkov štátneho rozpočtu. To veští veľké politické búrky až víchrice, pričom vládna koalícia je „tenká“ (79) a jej parlamentné jadro nespoľahlivé a hlúpe. A keďže predstava, že do zdravotníctva dajú o toľko menej, je nepriechodná, môže sa vytvoriť veľký tlak na deficit, čo si zrejme ani v r. 2012 Slovensko jednoducho nemôže dovoliť. Dá sa špekulovať o úspore z nižšej nezamestnanosti a impulze pre daňové výnosy, ale ak do toho vpadne nejaká dlhová hystéria, nedajbože koniec (delenie) eura, tak takto zahýbať so systémom si dovolí len kaskadér, alebo, alebo... vláda, ktorá má jasne politicky dohodnutú (a odprisahanú!) výdavkovú stranu rozpočtu.
To všetko je „hrubá“ úvaha, bez výpočtov (autor nemá na to aparát). Je možné, že keby našli odvahu trhnúť s tou DPH napr. na 24 percent, ktorými (v inej súvislosti) nedávno strašila Radičová, tak rušenie zdravotného odvodu by vyšlo celkom dobre... Kríza-nekríza... V tom prípade by šlo o výborný reformný krok, keďže vláda by ho mohla spojiť s tým, čo má v programe (a aj tak to neurobí): S vymedzením rozsahu zdravotnej starostlivosti hradenej z verejného, hm, hm... zdanenia. Totiž, ak má byť slovenské zdravotníctvo udržateľné, tak zrušenie princípu „švédskeho stola“, na ktorom funguje dnes, je vôbec najkľúčovejší manéver. Platí to aj vtedy, ak k zrušeniu odvodov nedôjde, ale keby sa to stalo, tak vymedzenie rozsahu rieši aj otázku budúcnosti zdravotných poisťovní. Tie, podľa aktuálneho návrhu, by mali zostať ako akési prevodné strediská peňazí od štátu, čo je, samozrejme, nonsens. Keby sa podarilo zadefinovať poriadny rozsah tzv. nadštandardu (teda toho, na čo neexistuje z daní nárok), čo je základný predpoklad pritiahnutia súkromných zdrojov do systému, tak by sa VšZP, Dôvera a ďalšie mohli konečne transformovať na to, čím sa pýšia v názve, ale dodnes tým nie sú: Zdravotné poisťovne.
Myšlienka je riskantná, ale dobrá, politická realita ju zrejme pošle k vode. Tak či inak, Sulík so svojou fixáciou na odvodový bonus vyzerá stále väčšmi ako elektrodynamická brzda.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
