Napríklad ja a moja pamäť. Mám ju fotografickú. Na skúške som presne vedela, čo kde bolo akým písmom napísané, podčiarknuté, stačilo to "prečítať" a výborná bola v suchu. Čo však nechápem, je, že napriek tej fotopamäti si absolútne nepamätám ksichty. Stálo ma to už pekných pár trapasov. Na druhej strane nemám problém s číslami a hlavne dialógmi. Tie viem reprodukovať aj po rokoch. A už teraz presne viem, ktoré vety z tých, čo odzneli v mojom okolí počas týchto sviatkov, si zapamätám na celý život.
"Neboj sa, raz sa to skončí!" Povedal mi pár dní pred sviatkami v bare kamarát, sediaci pri vedľajšom stole. Na pódiu sa striedali dve kapely. On fandil jednej z nich, v ktorej hrali naši spoloční kamaráti. A keďže práve hrala tá druhá kapela, podľa neho horšia, cítil potrebu uchlácholiť ma, aby som nebodaj nezdupkala, kým začnú zase hrať tí "naši". Neuchlácholil ma. Zato ma fajne nasral. Chudáčisko netušil, že ja som poznala aj tú druhú. Hrá v nej brat môjho drahého. "Jáj, to ta jaká fajná kapela," chabo sa ešte pokúsil zachrániť situáciu. Nepomohlo. Dostal do zubov. P. S.: Inak, obe sú fakt super. Ktorá je lepšia, to uvidím podľa toho, ako splnia moju domácu úlohu. Kázala som im zaradiť do repertoára Jamesa Blunta a jeho 1974. Aj s tým falzetom...
"Toto chcem!" So širokánskym úsmevom vyhlásil náš štvorročný synovec v kabínke, keď sme mu pár dní pred sviatkami kupovali otepľovaciu súpravu na sánkovanie. Super, to decko vie oceniť aj oblečenie, pomyslela som si. Kým som si nevšimla, že s takou láskou sa pozerá na - vešiak... P. S.: Vešiak nám nepribalili. V tých otepľovačkách sa bol sánkovať len raz. Snehu je síce dosť, ale ten mráz je vražedný. Dávam pánbožkovi úlohu - vybaviť sneh, keď je teplo. Nech ukáže, že je fakt frajer...
"Super, Ježiško mi doniesol žeriav!" S rozžiarenými očami behal ten istý synovec okolo vianočného stromčeka. Fakt super, keďže žeriav sme mu nekúpili my, ale babička. Nášmu darčeku, vláčiku Tomášovi, povenoval dve minútky a hodil naň ťažký ignor. Ešte ťažší ignor hodil na náš darček jeho mladší brat, ktorému sme dali pojazdnú lokomotívu s telefónikom. Vrhol sa na vláčik Tomáš. Ale keďže má iba rok, nepúšťal si ho po koľajniciach, ale po koberci. P. S.: Bager od druhej babičky Vianoce neprežil. Starší synovec si naň sadol. Po hodinke už obe deti ignorovali všetky nové darčeky a s chuťou sa začali hrať so starými.
"No jasné, ona už hodila tri strajky a ja nič!" Závistlivo zo seba vypľul môj drahý počas tradičnej bowlingovej koncoročnej párty s našimi kamošmi, keď som naraz zhodila všetky kuželky. Tak ma jeho zloba vyviedla z miery, že po každom strajku som už len povymetala pavučiny zo žľabov. P. S.: Tú hru vyhral, ostatne ako skoro vždy, môj drahý. Aj bez strajku. Ale aj tak mi ich závidel. A to som skončila posledná.
"Mám infarkt!" odznelo z úst môjho drahého v prvej sekunde Nového roka, keď som sa práve k nemu načahovala s prípitkom. Hlava v rukách, na tvári bolestná grimasa. Na okamih ma premkla hrôza. Kým som si neuvedomila, že môj drahý je hypochonder. A tak som do nového roka vkročila tak, ako sa má - hurónskym výbuchom smiechu. P. S.: Smiech ma prešiel, keď som si spomenula na okrídlené: Ako na Nový rok, tak po celý rok. To zas bude diagnóz...
Autor: Klaudia J. Mojšová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
