Prežíva jedno z najšťastnejších období svojho života. Čoskoro päťmesačná dcérka Emka si ho dokonale omotala okolo prsta a stala sa spolu s manželkou stredobodom jeho vesmíru. Očarila ho natoľko, že by hneď zajtra pokojne pristal na ďalší prírastok do rodiny, na ktorú však, ako vraví, musel najprv dozrieť. Marek Majeský alias doktor Kalman zo seriálu Ordinácia v ružovej záhrade v rozhovore prezrádza, prečo verí v manželstvo na celý život, čo je, okrem rozkošných faldíkov na líčkach, na jeho dcérke nádherné, aký má postoj k nevere.
Práve prežívate krásne obdobie a tešíte sa z maličkej Emky. Vnímate to tak, akoby ste lietali dva metre nad zemou?
- Samozrejme, že človek lieta nielen dva, ale doslova x metrov nad zemou. Keď som pri našom malom bábätku..., je to pocit, ktorý je slovami neopísateľný. Predstavovať si to a teoretizovať o rodičovstve a otcovstve sa dá donekonečna, ale až keď to človek zažije na vlastnej koži, tak pochopí, že všetko je nakoniec úplne inak. Je to niečo úžasné, keď doma vidím ten maličký zázrak, ktorý rastie doslova zo sekundy na sekundu. Paradoxne však mám momentálne v tomto životnom období veľa práce, takže si na rodinu musím vedome kradnúť čas. Až mi trhá srdce, keď sa mi pritrafí taký deň, že sa mi s našou maličkou nepodarí stráviť aspoň krátku chvíľu.
A keď sa vyskytnú viacdňové pracovné zájazdy a svoje baby musíte nechať doma?
- Snažím sa tomu, najmä v tomto období, vyhýbať. Práve kvôli rodine som nedávno odmietol jeden zaujímavý projekt, ktorý bol ale viazaný na časté cestovanie mimo domova. Ani sa nepamätám, kedy som bol naposledy tri dni na umeleckom zájazde tak ako teraz, keď tu v Košiciach robíme tento rozhovor. Keď sa to však pritrafí, neustále si telefonujeme a posielame esemesky. Ja som sa nacestoval po rôznych slovenských divadlách dostatočne, keď som bol slobodný. Dovolím si povedať, že dnes nie je veľa mladých hercov, ktorí by boli ochotní roky dochádzať z Bratislavy za divadelným angažmán do Trnavy, Nitry, Košíc tak, ako ja. Väčšinou chcú byť všetci po absolvovaní školy hneď v Slovenskom národnom divadle, alebo aspoň zostať v Bratislave. Na jednej strane to chápem kvôli oveľa väčšej šanci získať lukratívnu ponuku, na druhej strane mi to príde prinajmenšom veľmi pohodlné.
Koľkokrát denne siahate v prípade, že ste dlhšie preč, po telefóne?
- (Úsmev.) Keď som odcestovaný, zvyknú ma zastúpiť svokrovci, aby mojim žienkam doma nebolo smutno, že ocko nie je doma. Takže sú potom v pohode, lebo majú bohatý program a ja odušu vyvolávam, lebo sa cítim sám.
Vraj sa na Emku veľmi rád pozeráte, keď spinká. Čo vám vtedy najviac behá hlavou?
- Zábavné je na tom to, že vždy vyzerá úplne inak. Inak keď spinká, inak keď leží na chrbte a má otvorené oči, inak, keď je na brušku a zvedavo krúti hlávkou opierajúc sa o ručičky, inak, keď si ju človek posadí a jej sa rozlejú po tvári okrúhle líčka. 23. decembra bude mať Emka už päť mesiacov a krásne priberá na hmotnosti. Má rozkošné faldíky, zaguľacuje sa viac a viac, na čom sa my výborne zabávame. Jej výrazy sú fakt neprekonateľné. Máme vlastne živý televízor, na ktorý nič nemá.
Ženu zmení už samotné tehotenstvo, no otec si na dieťa zvyká až neskôr, keď je na svete. Ako to bolo u vás? Boli ste pri pôrode, takže ste si to hneď uvedomili alebo to chcelo pár dní?
- Rozdiel je logický už tým, že mamička od obdobia tehotenstva prežíva na vlastnej koži zázrak zrodu nového života. Otecko je síce nablízku, ale zažíva to zvonku a s odstupom. Ja osobne som si to všetko tak celistvejšie uvedomil asi až keď sme všetci traja prišli domov z pôrodnice. Aj to, že otecko od tohto okamihu v rodinnej hitparáde zákonite klesá o stupienok nižšie... Na svojej žene som odrazu videl v priamom prenose, aké je materstvo úplne prirodzené, prírodou dané. Každá žena môže rozprávať, že nevie, ako to zvládne, ale je to všetko dané odniekiaľ zhora. Aj moja Janka úplne prirodzene prepla a je z nej dokonalá mamička.
Prekvapilo vás v súvislosti s Emkou, že ste si možno idealizovali, aké to bude jednoduché a krásne a realita vás zaskočila?
- Pravda je tá, že nás naše okolie strašilo. Aby sme sa poriadne dosýta vyspali, lebo potom sa nám to už veľmi nepodarí. My však tým, že kojíme, nemáme problém s papaním a ani žiadny problém so spánkom. Nemali sme doteraz žiadne ťažké noci, ani komplikácie. Až je to pre nás trochu klamlivé a navádza nás to k predstave, že mať deti nie je vlastne až také vyčerpávajúce. Musím skrátka zaklopať na drevo, že zatiaľ je to až ideálne. Malá je zlatá, len občas zamrnčí, ale aj to sú len také drobné upozornenia na to, že je hladná alebo ju treba prebaliť. Možno len keď ju obliekame na prechádzku, tak sa trochu hlasnejšie sťažuje, že nechce na hlavu čiapočku. Rada by sa stále nosila na rukách a zvedavo skúmala okolie. Rozmaznávame ju v tom, hovoríme si však, že si to treba užiť, kým sa dá, lebo ani sa nenazdáme a za chvíľku bude chodiť do školy.
Ako ste sa vlastne vy s manželkou dali dokopy?
- Po absolvovaní VŠMU v Bratislave som pôsobil niekoľko rokov v divadlách v Trnave, Nitre a Košiciach a keď som sa vrátil potom späť do Bratislavy, tak sme sa stretli. Manželka je pritom z východu, konkrétne z Prešova, ale v tom čase, keď som ja začal študovať na doktorandskom štúdiu, ona skončila magisterské štúdium. V našej brandži sa aj tak skoro všetci poznáme, takže skôr či neskôr by sme sa stretli. Išlo iba o to, či v správnom životnom období. Nám sa to pošťastilo a naše životné cesty sa tak preťali.
Zvyknete o sebe hovorievať, že ste hanblivý. V tomto prípade ste hanblivosť hodili za hlavu, lebo ste vedeli, že to stojí za to?
- No hanblivý. Nechcem, aby to zase pôsobilo, že zo seba robím niekoho, čo nevie vykoktať pol slova... Skôr ide o to, čo asi zdanie klame, že navonok pôsobím na svoje okolie inak, aký som naozaj vo vnútri. Myslel som to skôr tak, že nikdy som nebol žiadny gigolo či salónny lev, práve naopak. V tomto smere som bol skôr utiahnutý. V koketnej a žoviálnej forme komunikácie so ženami som sa skrátka nikdy necítil príjemne.
Vyjadrili ste sa, že keď už manželstvo, tak na celý život. Uznávate teda tradičné hodnoty. Hodíte sa potom do tohto sveta, v ktorom sa každé druhé manželstvo končí rozvodom?
- Nikdy nehovor nikdy. Na základe životných skúseností som naučený nič nezakríknuť. Pretože hneď, ako začnete verejne vyhlasovať kategorické súdy alebo pravdy o živote, tak sa vám to môže veľmi rýchlo vrátiť ako bumerang a všetci na vás budú posmešne ukazovať prstom. Názorných príkladov som videl už viac než dosť. U mňa skôr ide o to, že som bol k takýmto hodnotám vychovaný svojimi rodičmi. Aj moja manželka je z takéhoto rodinného prostredia. Nikdy som nebol ten typ chlapa, ktorý by hľadal zmysluplný vzťah cez rôzne skúšania systémom: pokus - omyl. Vždy som potreboval cítiť vo vzťahu symbiózu chémie a duchovna. Zrozumiteľnejšie povedané, okrem vášne a zamilovanosti musel som si vo vzťahu s partnerkou rozumieť hlavne ľudsky. Samozrejme, že keď som mal osemnásť, tak som si tieto veci nevedel pomenovať tak ako teraz, ale myslím, že podvedome som sa skoro vždy takto správal.
Pôsobíte ako rozumný človek, ktorý si všetko radšej dvakrát zváži, kým sa do toho vrhne. V láske sa to však vždy nedá...
- Možno to u mňa súviselo s tým, že som si niekedy dopredu zbytočne predstavoval strach z odmietnutia alebo z toho, že možný vzťah nebude mať perspektívu. Áno, máte pravdu, že nad niektorými vecami a v niektorých situáciách premýšľam a špekulujem až príliš. V citoch a v láske sa to však nedá. Niekedy sa treba v živote zbaviť rozumu. S mojou ženou sme sa dali dokopy tak, že som presne niečo takéto urobil.
Prečo taká zmena?
- Jednoducho som to tak cítil a napriek tomu, že som mal už po 30-ke, tak ma Janka zbavila rozumu...
Aký veľký je medzi vami vekový rozdiel, keďže ste niekde spomínali, že je podstatne mladšia?
- Desať rokov. Náš vzťah však nevznikol len tak mávnutím prútika. Naši známi si o nás už dlho mysleli, že spolu chodíme a my sme pritom boli ešte len opatrní kamaráti. Asi z nás dvoch do okolia vyžarovalo niečo také, o čom sme ani sami netušili alebo sme sa báli si to priznať. Ale veď to je na živote najkrajšie, že všetko je inak a nič sa nedá dopredu naisto predpokladať. Čo sa týka svadby a manželstva, nešpekuloval som. Keď som to tak cítil, rozhodol som sa a požiadal Janku o ruku. Bol som presvedčený, že áno, toto je žena môjho života. Svadobný obrad sme mali v kostole a aj to pre mňa znamená symbolicky viac, ako len nejaká pečiatka na úrade.
Takýto názor ste zastávali od mladosti, alebo ste k nemu dospeli rokmi?
- Možno aj preto som sa až neskôr oženil, lebo som chcel mať ako chlap pocit, že som na takéto životné rozhodnutie dozrel. Dozrel nato, že túžim mať rodinu, deti. Som šťastný, že k tomu došlo až teraz, lebo si to viem o to viac vážiť.
Ako sa vám hrá v Ordinácii v ružovej záhrade rola doktora Kalmana, ktorý žije v nešťastnom manželstve, keď to vaše je ideálne?
- V herectve mám už niečo za sebou. VŠMU som absolvoval v 94-tom, zahral som si skoro v sedemdesiatich divadelných inscenáciách a pár televíznych inscenáciách i filmoch. Za ten čas sa na človeka v rámci remesla i životnej skúsenosti predsa len niečo nalepí. To všetko sa dá do konkrétnej roly pretaviť. Veľakrát sa mi stane, že interpretujem postavu, ktorá je charakterovo môj úplný opak, ale vždy si poviem, aké je to úžasné mať oficiálne povolenie vyskúšať si byť iný, lebo mi to herecká rola predpisuje. Negatívom však je, keď si vás ľudia s danou postavou stotožnia natoľko, že sa k vám podľa toho správajú aj v civilnom živote. Väčšinou sa to stáva pri postavách z denných televíznych seriálov. Ja mám to šťastie, že moja postava doktora Kalmana je zatiaľ scenáristami písaná pozitívne.
Vaša seriálová manželka Karin Haydu to však asi nemá dvakrát ľahké...
- Karin je veľmi príjemná a milá žena. Má široké srdce a angažuje sa v množstve charitatívnych projektov. Tým, že navonok pôsobí extrovertnejším dojmom a v seriáli hrá negatívnu postavu, vezie sa to potom s ňou aj v súkromí, čo je bohužiaľ asi daň nášho povolania.
Kalmanovi verejnosť odpustí aj neveru, čo by u iného odsúdila. Máte takúto schopnosť aj v civile, že pôsobíte tak, že sa na vás ľudia nedokážu hnevať?
- Nie som si tým istý. Pravda je však tá, že hoci sme s manželkou spolu niekoľko rokov, nespomínam si, že by sme medzi sebou mali nejakú hádku. Musím zaklopať na drevo. Ťažko mi je však sám seba posudzovať. Aj keď pôsobím pokojným dojmom, stane sa, že v kritickej situácii, keď cítim neprávosť, to na mňa príde a vtedy vybuchnem. Potom je prekvapené nielen moje okolie, ale najmä ja sám, že kde sa to vo mne nabralo. Nedám si totiž len tak pre nič za nič skákať po hlave. Existuje totiž veľa submisívnych a milých ľudí, ktorých však ich okolie práve preto zneužíva. Dúfam, že medzi až takých mäkkých dobrákov nepatrím. Som slušne vychovaný, ale keď vidím nespravodlivosť, tak viem zarevať ako lev, v ktorého znamení som sa narodil. To sa však stáva tak raz za uhorský rok.
Čo na svojej manželke najviac zbožňujete?
- Odcestovať niekde mimo všedných pracovných povinností aspoň na dva dni, to doslova milujeme. A práve to, okrem iného, na svojej manželke zbožňujem. Som dokonale šťastný, že sa mi podarilo stretnúť ženu, ktorá popri iných kladoch napríklad absolútne nerozmýšľa materialisticky a nezáleží jej na hmotných statkoch. Stačí jej krásne počasie a to, že sme všetci spolu niekde v prírode.
Takže máte veľké šťastie.
- Dúfam, že to nezakríknem. Pokaziť si to môžem iba ja. Pokušení je v živote milión a človek nemôže zo seba robiť hrdinu, že nikdy nijakému nepodľahne. Druhá vec je tá, že človek môže byť hrdina v tom, že pokušenia nebude vyhľadávať, ale bude sa im vyhýbať.
Vo svojom povolaní to však máte pomerne ťažké.
- Je to iba tým, že cez médiá je človek viac na očiach a vytvára to tak okolo neho umelú aureolu výnimočnosti. Mám už dosť rokov nato, aby som takémuto povrchnému pocitu podľahol a na základe toho potom zneužíval svoje okolie. Ale koľko životov, toľko skúseností a príbehov. Myslím si však, že nikdy nemôžeme mať všetko. Musíme si dať na váhy, čo chceme získať a čo môžeme stratiť. Ťažko nájsť všeobecný vzorec na život. V mojom mám však jasno.
Vy asi vo všeobecnosti veľa premýšľate nad životom...
- Ani nie. Skôr sa niekedy veľa rozkecám a treba ma stopnúť...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
