Pred poldruha storočím v "Centrálnych Karpatoch"

Listovanie v starých tlačiach ponúka okrem iného možnosť uvedomiť si, aké prevratné zmeny podstúpila v priebehu času naša domovina. K takejto úvahe nabáda i "geografická skica Vysoké Tatry v Centrálnych Karpatoch", ktorú r. 1864 po nemecky vydal Carl (Karel) Kořistka, profesor na Krajinskom polytechnickom inštitúte v Prahe.

Napriek jeho očakávaniam sa na preskúmanie tohto "obrovského horského chrbta" prírodovedci nevrhli "ako roj včiel", naopak, až do jeho čias nejestvovala použiteľná mapa Tatier, tejto "najnavštevovanejšej i najslávnejšej časti Karpát".

Cudzinci skúmajú naše horstvá

Príčinu vidí bádateľ v zlom spojení, ktoré sa však "z roka na rok zlepšuje", v nehostinných končinách i "neznalosti tunajších jazykov". Spomedzi tých, ktorých prekážky neodradili, uvádza istého Hacqueta, ktorý putoval po Karpatoch v rokoch 1788 -1795, Angličana Roberta Townsona, ktorý r. 1793 ako prvý vykonával v Tatrách "ako-tak použiteľné merania" (publikoval ich v Londýne o štyri roky neskôr), švédsky botanik Georg Wahlenberg zasa skúmal r. 1813 tunajšiu flóru tak, ako nik dosiaľ. Francúzsky geológ Beudant bádal v Tatrách r. 1818, podrobný opis podal pruský geograf Albrecht von Sydow, geologické a mineralogické štúdie publikoval poľský geológ L. Zejszner. Aj náš D. Štúr, člen K. k. ríšskeho geologického ústavu skúmal pohoria pozdĺž Váhu a Nitry, ktoré čiastočne zasahujú aj do "Centrálnych Karpát".

Liptovské Alpy?

Český bádateľ, vystrojený najmodernejším barometrom, sa do Tatier vypravil r. 1860. Z Trenčína sa dostavníkom doviezol do Žiliny, ktorú dva roky predtým postihlo zemetrasenie, odtiaľ putoval ďalej cez Oravu do Liptova. Už cestou do Svätého Mikuláša vidno pretiahnutú reťaz horstva: "Ich južný svah sa na mapách označuje najčastejšie ako Liptovské Alpy, správne sa má však volať Nižné Tatry."

Opisom krajiny sa náš cestovateľ nezdržiava, tá ho zaujíma takmer výlučne z hľadiska jeho profesie geografa. Za najvhodnejší bod pre výpravy do "Spišských Tatier" pokladá Smokovec, "rozkošne položené kúpele". Inak má problém, ako správne pomenovať jednotlivé štíty: "starší nemeckí a maďarskí spisovatelia ich tak skomolili, že pomenovania na mapách sú v krajine načisto neznáme. Ľud im dal vlastné mená, ten však, bohužiaľ, neberie ohľad na prirodzené zoskupenie pohorí" a pomenovanie Karpaty nepozná vôbec. To vraj pochádza od rímskych historikov, zatiaľ čo "slávny slavista" Šafárik ho odvodzuje od "chrb", teda horského chrbta. "Tatra" má podľa neho zrejme indické korene práve tak ako Fatra a Matra.

Charakteristika obyvateľov

Nejednotnosť spôsobuje aj fakt, že tunajší obyvatelia patria "k trom národným kmeňom, Slováci v Liptove, Nemci na Spiši a Poliaci v Haliči, takže veľa štítov má dva i tri mená". Najpočetnejší sú "takzvaní Slováci. Ak na mape Uhorska potiahneme čiaru od Prešporku na západe smerom na východ až po Balažské Ďarmoty na severovýchod od Pešti, odtiaľ na severovýchod trochu poza Košice a ďalej na sever po Halič, vyznačíme tým jazykovú oblasť tohto slovanského kmeňa. Slováci sa pokladajú za praobyvateľov Uhorska a jadro niekdajšej Veľkomoravskej ríše, zvyšky národa, vystaveného útlaku zo strany maďarských dobyvateľov. V spomínaných oblastiach sa udržali ešte kompaktne a skoro nepremiešane, odhliadnuc od nemeckých kolónií na Spiši a niekoľkých maďarských statkárskych rodín. Ich územie s rozlohou asi 600 štvorcových míľ má zo dva milióny obyvateľov. Jazyk Slovákov je dialekt češtiny, kto hovorí po česky, bez problémov sa s nimi dorozumie. Ani pre toho, kto rozumie po poľsky, nie je ťažké dohovoriť sa so Slovákmi. Slováci sú aj niektorí z najvýznamnejších českých spisovateľov ako Šafárik, Kollár, Palkovič a Tablic. V ostatnom čase však niekoľko slovenských spisovateľov, aby dosiahli väčší úspech medzi ľudom, začalo viac pestovať slovenský dialekt a jesto už aj viacero časopisov."

Pekní a svalnatí muži

Mužov označuje náš cestovateľ za "pekných na pohľad, najmä Liptáci sú napospol vysokí, obdarení širokou hruďou a svalmi, ktorých silu neradno skúšať. Niekdajšie pluky uhorských granátnikov sa skladali prevažne zo Slovákov. Zato sú však trochu ťažkopádni a nie takí hybkí ako Maďari." Zatiaľ čo mužský kroj v ňom vzbudzuje obdiv, ženský označuje, bohvieprečo, za nevkusný.

"Slovák je prevažne sedliak, v Karpatoch rád drží veľké stáda oviec (odtiaľ i slávny liptovský syr, bryndza). Kvôli neúrodnej pôde, ktorú obrába s veľkým úsilím, i malým znalostiam poľnohospodárstva zriedka sa zmôže na väčší blahobyt. Inak je dobromyseľný a pohostinný voči cudzím, pokiaľ mu to jeho chudoba dovolí." Zbojstvo a krádeže sa podľa neho vyskytujú v horách oveľa zriedkavejšie ako v strednom a dolnom Uhorsku, i na odľahlých chodníkoch Slovák vraj úctivo ustúpi a sníme klobúk s pozdravom Pochválen Pán. Zato sa však "na jeho materiálnom blahobyte nepriaznivo odráža záľuba v požívaní pálenky, ktorú má spoločnú so susednými Poliakmi".

O ubytovanie cestujúcich sa v Karpatoch nikto nestará a človek je rád, ak sa mu na noc ujde posteľ, zriedka čistá, v komôrke vedľa šenku, na obed varená baranina a skoro nepožívateľné víno. "A toto všetko treba ešte aj draho zaplatiť."
Pochopiteľne, za poldruha storočia, ktoré uplynulo od vydania Kořistkovej priekopníckej štúdie, sa v Tatrách kadečo zmenilo. Na nepohodlie sa sťažovať nemusíme - akurát nám zíde na um, či by aj tu niekedy menej nebolo viac.