Pripravoval sa na ďalší poľnohospodársky rok a ak do začiatku zimy vymlátil obilie, mal by to stihnúť počas nej. Zožatá úroda bola pozvážaná v humne (stodole), a ak bola bohatšia, mlatba sa pretiahla do konca zimy. Tak to bolo aj v osemnástom i v devätnástom storočí.

Prečo spomíname poľnohospodárske práce a túto dobu? Celé osemnáste storočie je dobou rekonštrukcie ekonomiky uhorského štátu, roztrieštenej tureckou okupáciou, pričom vtedy, ako aj v predchádzajúcich storočiach základom spoločenskej výroby a hlavným zdrojom výživy obyvateľstva na Slovensku bolo poľnohospodárstvo - pestovanie obilnín a chov dobytka.

Obraz o stave obyvateľstva

Na začiatku 18. storočia v rokoch 1715 - 1720 urobili sčítacie komisie vo všetkých stoliciach daňové súpisy, na základe ktorých vznikol, aj keď nie veľmi presný, obraz o stave obyvateľstva, o jeho hospodárskych a sociálnych pomeroch. Celé Uhorsko bez Sedmohradska malo asi dva milióny obyvateľov, Slovensko približne 650- až 700-tisíc. Ich počet poklesol v 17. storočí v dôsledku vojen, tureckých vpádov i povstaní a morovej epidémii v rokoch 1710 - 1712 podľahla asi desatina obyvateľstva Slovenska.

Úpadok miest aj remesiel

Podľa tohto súpisu bolo na Slovensku okolo 3 800 obcí a samôt, kde žili poddaní primitívne a v biede, mnohé sídla boli vyľudnené. V búrlivom 17. storočí upadli a boli spustošené tiež naše kráľovské mestá, medzi nimi Košice so 4-tisíc obyvateľmi (pre porovnanie: v roku 1480 mali vyše 8 600 obyvateľov) aj Prešov. Tiež utrpeli stratou obyvateľov, boli zadlžené, preťažené daňami i povinnosťou vyživovať a ubytovávať vojsko. Bratislava mala podľa vtedajšieho súpisu tiež menej - 10-tisíc obyvateľov, aj Štiavnica - 7-tisíc a Kremnica - 5-tisíc. Mnohé mestá mali nadmerný počet remeselníkov, ako napr. Kežmarok s 2 tisícmi obyvateľov a až 290 remeselníkmi. Nedokázali sa uživiť remeslom, ktoré začalo upadať, a preto sa remeselníci v mnohých mestách a zemepanských mestečkách zaoberali aj poľnohospodárstvom.

Gemerské pluhy "hornik a rovnik"

Zastaraná primitívna agrotechnika, jej pomalý vývoj, konzervativizmus a zaostalosť ľudí vplývali na nízku produktivitu. Na to nemusí byť nik agronómom, aby usúdil, že siatie obilia do riadkov sa začalo v Uhorsku uplatňovať prineskoro - v 17. storočí. Železný pluh vyrobili v roku 200 pred n. l., v šiestom storočí n. l. zdokonalili pluh s krájadlom, radlicou a odhŕňačom na obracanie pôdy pri oraní, lenže u nás v 18. storočí orali dreveným pluhom.

Ladislav Bartholomaeides (1754 - 1825) gemerský osvietenec a evanjelický kňaz v Ochtinej, autor Monografie o Gemerskej stolici píše o orbe a sejbe v Gemeri, kde: "obyčajný pluh a brány sú celým náradím, ktoré sa používa pri siatí. V ľahkej piesočnatej zemi nepoužívajú ani brány. Namiesto nich sa vezme viazanička prútia a ťahá sa po roličke na priečnom drevci sformovaná na širokú metlu. V Gemerskej stolici majú vrchári dvojaké pluhy: hornik - na oranie na vŕškoch a rovnik na úzkych rovinkách."
Od etnografa a publicistu Jána Čaploviča (1780 - 1847) sa dozvedáme, že Slovák seje všetky druhy obilia a strukovín okrem kukurice, ktorá sa seje v nižšie položených stoliciach častejšie, ale vo vyšších polohách len zriedkavo, a to v záhradách ako dezert. V Šarišskej stolici pestujú kukuricu okolo Šalgovika, kde ju volajú "manna". Historici vysvetľujú pestovanie v záhradkách kvôli tomu, aby sa z kukurice nemusel platiť zemepanský deviatok ani cirkevný desiatok. Čaplovič píše o kosení obilia kosou: "Kosu spomínam preto, lebo sú v Uhorsku národy, ktorým sa o kose ani nesníva, a Slováci ich omnoho predčia.

Dorobiť všade všetko

Jednotlivé stolice, kraje i jednotlivé roľnícke rodiny boli hospodársky izolované, a preto chceli dorobiť všade všetko. Pre trhovú produkciu prevažovalo v nížinách pestovanie obilia - najmä jačmeňa, raže, ovsa, miešaniek, najmenej pšenice. V severných stoliciach prevládal chov rožného dobytka a oviec, konope a ľan pestovali na celom Slovensku, najviac na Spiši a v Šariši, tabak vrchnosť zakazovala pestovať aj fajčiť.

V prvej polovici 18. storočia sa začínajú udomácňovať kvalitnejšie odrody vínnej révy pre výnosný trh s vínom. V zakladaní viníc i obchodovaní s vínom boli príkladom Košičania už od 13. storočia a medzi ich výnosmi z pôdy prevažovali v 14. storočí zisky z vína. V druhej polovici storočia mali iba v Košiciach vinice na Hradovej, v osade Čermeľ, na Červenom brehu, pri Rakovom potoku, za Hornádom, v Opátskom lese a inde v chotári mesta, čo im bolo stále málo a kupovali pôdu pre vinice aj v iných chotároch.

Nízke výnosy z pôdy

V 18. storočí prevláda v Uhorsku trojpoľný, niekde dokonca dvojpoľný systém, nepoužíva sa hnojenie, alebo v malom množstve, pretože rožný dobytok sa väčšinou zdržiaval a pohyboval vonku, kde sa pásol, ošípané nechovali v chlievoch, tie spásali pod stromami žalude. Košickí mešťania, tí boli progresívni. Mali ustajnený rožný dobytok v maštaliach pri svojich domoch v meste, hnoj v 14. - 15. storočí vyvážali na vozoch na polia za mesto - denne aj do dvadsať vozov -a bohato ich hnojili.
Kde je málo hnoja, sú malé aj výnosy. Zasiate zrno vracalo úrodu priemerne troj- až štvornásobnú, na severe menej, na juhu viac. Ak sa k tomu pridružili prírodné pohromy, požiare, nastal hlad. Orie sa pluhmi s drevenou konštrukciou, ktoré pôdu iba ľahko rozrývajú, obilie sa kosí srpmi, čo bolo veľmi namáhavé, zdĺhavé a primitívne. Na takú žatvu so srpmi bol potrebný veľký počet ľudí. Mlátilo sa šliapaním koňmi, čo bolo mimoriadne stratové, a tiež cepmi.

Po storočí takmer žiaden pokrok

Po sto rokoch, v devätnástom storočí by sa už dala očakávať v uhorskom poľnohospodárstve nejaká radikálna zmena, nič také sa však nekonalo. Zaostalá technika si vyžaduje veľké množstvo pracovných síl, stále sa žne srpmi a žatva trvá dva mesiace. To, čo v lete zožnú srpmi, niekde aj kosami, čo predsa len o niečo urýchlilo kosbu, museli mlátiť v jeseni a v zime.

Po uplynutí storočia sa už nepoužívajú na mlátenie kone, ktoré šliapaním po obilí toto vymlátia, ale nahradili ich cepy. Nevedno z akých dôvodov sa cepy nepoužívali aj predtým v celej krajine, veď na obrázkoch zo 14. storočia sú vyobrazení muži s cepmi, tzv. mlackovia. Historik O. R. Halaga hovorí, že v Košiciach sa medzi povolaniami uvádza v 15. storočí aj šliapač nohami, ale to sa netýkalo obilia, ale povolania ako takého, a že v Košiciach sa v tej dobe mlátilo cepmi. Za celodennú mlatbu platili mlackom v roku 1405 po 9,5 groša. Vyše osemdesiatroční seniori zo Zemplína spomínajú na kosenie obilia kosou po druhej svetovej vojne.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.