Na počiatku svojej vlády Belo IV. nezvolil najvhodnejší prístup k spupnej šľachte, ktorú chcel naučiť novej dvornej etikete a preto zrušil niektoré jej dávne privilégia.

Napríklad na poradách s kráľom zakázal Belo šľachticom sedieť, čo názorne vyjadril spálením ich stoličiek, tiež ich osobné vybavovanie problémov predstúpením pred panovníka nahradil podávaním žiadostí do kráľovskej kancelárie a čakaním na vybavenie, čo pochopiteľne vyvolalo pobúrenie. Nehovoriac o odoberaní majetkov, ľahkomyseľne darovaných jednotlivým šľachticom jeho otcom. Po katastrofickom tatárskom vpáde počas pobytu na Jadrane prehodnotil Belo svoje prvé roky vládnutia, chcel sa so šľachtou pomeriť, krajinu postaviť na nohy a vybudovať systém jej obrany.

Protiklad svojho otca

Keď spomíname Ondreja II., je to príležitosť pripomenúť okrem syna Bela IV. aj jedno z ďalších Ondrejových detí. Je to jeho dcéra, ako protiklad otca, i príklad, že jablko môže padnúť veľmi ďaleko od stromu. Kráľ Ondrej II., ktorý nevynikal ani ako panovník ani ako človek vlastnosťami, ktoré by boli hodné obdivu, mal dcéru, ktorú uctieva rímskokatolícka cirkev ako svätú. Je patrónkou Košíc, je vyobrazená na ich najstaršej pečati a rôznych symboloch mesta, jej je zasvätená najväčšia katedrála Slovenska v Košiciach - Dóm sv. Alžbety. V ňom sa nachádza jeden z najvýznamnejších neskorogotických tabuľových oltárov v strednej Európe - hlavný oltár sv. Alžbety so 48 tabuľovými maľbami s výjavmi zo života tejto svätice. Najčastejšie ju zobrazovali sochári i maliari s korunou a závojom na hlave, aj s chlebom a kanvicou ako symbolom dobročinnosti.

Sv. Alžbeta Uhorská - Durínska (1207 - 1231) je dcérou uhorského kráľa Ondreja II. s jeho prvou bavorskou manželkou Gertrúdou, ktorú zavraždili vtedy, keď bol Ondrej II. na vojenskej výprave.

Zakladala špitálsku službu

Alžbeta po smrti svojho manžela landgrófa Ľudovíta IV. Durínskeho, ktorý padol v roku 1227 v bitke ako križiak, zo svojho majetku založila v Marburgu špitál a s neurodzenými ženami slúžila chudákom a chorým. Vo vtedajšom ponímaní nebol špitál iba nemocnicou, ale aj útulkom pre chudákov a ošetrovňou i nemocnicou pre chorých.

Alžbetu ako jednoročné dieťa zasnúbili s budúcim landgrófom, za ktorého sa ako štrnásťročná vydala a mali spolu tri deti. Ešte počas manželovho života sa začala venovať dobročinnosti a starostlivosti o chudobných. Po jeho smrti odišla zo svojho dvora z Wartburgu do Marburgu, zložila sľub, že sa nikdy nevydá. Celý svoj ďalší život zasvätila službe nemajetným, trpiacim a zakladaniu špitálskej služby. Štyri roky po jej smrti ju pápež Gregor IX. vyhlásil za svätú.

Svätá Alžbeta, žijúca v trinástom storočí, je uctievaná a populárna aj v súčasnom dvadsiatom prvom, čo vyplynulo z ankety "Naj - Košičan/ka všetkých čias" vyhlásenej a vyhodnotenej v tomto roku 2010, v ktorej získala najväčší počet hlasov pred inými osobnosťami.

Kráľov návrat do Uhorska

Belo IV. v azyle na ostrovoch Jadranského mora, kam ušiel po porážke svojej armády Tatármi pri rieke Slaná, uvažoval, čo urobí pre svoju krajinu po návrate domov, aj keď nemal jasnú predstavu, v akom je stave po tatárskom vpáde. Keď sa vrátil, našiel krajinu spustošenú, neobrobené polia, vypálené a vyľudnené sídla. Najviac utrpeli nížinaté oblasti. Na území terajšieho východného Slovenska bol najviac zničený celý Zemplín, predtým prekvitajúce tokajské vinice boli spáleniskom. Tatári vedeli bojovať na nížinách, kamenné hrady ako Spišský, Šariš a iné po celej krajine, ešte k tomu na kopcoch, nedobyli, chýbala im potrebná obliehajúca technika.

Výstavba hradov

Práve bojové schopnosti Tatárov, ktorých druhým domovom bolo konské sedlo, a neschopnosť dobývať opevnené najmä vysoko položené miesta, priviedla kráľa k myšlienke a plánu vybudovať obranný systém krajiny, aby sa už takáto spúšť nezopakovala, lebo vonkajší nepriateľ mohol vtrhnúť do Uhorska nečakane. Súčasťou obranného systému mali byť aj hrady, mestské hradby a opevnenia. Začalo sa s rozširovaním a prestavbou existujúcich hradov napr. Spišského, Šariša, Bratislavy a ich prispôsobovaním na obranu, s výstavbou hradov s dvojitými i trojitými múrmi, s vysokými vežami i s výstavbou hlavných krajinských hradov, na ktorú kráľ osobne dozeral.

Na hrady by sa v prípade napadnutia nepriateľmi mohlo uchýliť aj obyvateľstvo z podhradia, preto Belo nariadil na hradoch kopať studne, stavať nádrže na zachytávanie dažďovej vody z hradných striech a hrad chrániť vežami s padacími mostami a vodnými priekopami. K stavbe hradov, ktorá vyprázdňovala kráľovskú pokladnicu, vyzval aj šľachtu na jej majetkoch i na majetkoch, ktoré jej daroval. Ak mala financovať tieto stavby, rozhodol sa ju udobriť takto, ako aj prísľubom privilégií, i keď tým riskoval oslabenie svojej moci. Uvedomoval si aj nebezpečenstvo, ktoré ho môže ohroziť, lebo po vybudovaní hradov ako pevností budú mať tieto aj vojenskú silu, pretože v nich bude stabilná vojenská posádka, na čele s hradným kapitánom.

Za Bela IV. nastal stavebný "boom" a to nielen hradov, ktorých sa za neho najviac postavilo. Mnohé z nich dali po stáročiach zbúrať Habsburgovci z obáv, aby sa na nich nezhromažďovalo vojsko a nevznikali povstalecké centrá proti cisárovi.

Veže "nebojsa" alebo "hláska"

Stavebný "boom" by sa nemohol zaobísť bez skúsených staviteľov, množstva šikovných remeselníkov, ktorých bol v Uhorsku nedostatok. Historik prof. Matúš Kučera v publikácii Stredoveké Slovensko o tejto výstavbe píše: "...prišli šikovné ruky murárov a staviteľov z domova i z cudziny, až z Francúzska a Itálie, aby na vysokých bralách a útesoch nad riekami vystavali hrady a hrádky, nedobytné ´orlie hniezda´. Každý hrad musel mať velikánsku obytnú vežu, ktorá sa týčila nad celou krajinou a nazývala sa "nebojsa" alebo "hláska". To preto, lebo na jej najvyššom mieste sedel pozorovateľ, ktorý hlásil príchod každého cudzieho človeka. No a "nebojsa" zase preto, lebo veža bola posledným útočiskom obrancov a obyvateľov hradu: viedli do nej uzulinké a strmé schody, ktoré mohol každý obranca brániť vlastným telom. ...Nuž a nakoniec tajná chodba, ktorá umožňovala obrancom uniknúť pred nepriateľom do blízkych lesov."

Osídľovanie a vznik remesiel

Uhorsku, vyľudnenému po tatárskom vpáde, hrozil úplný úpadok, chýbalo mu obyvateľstvo nielen do počtu, ale aj ako hybná životná sila krajiny, i ako pracovné sily. To obyvateľstvo, ktoré sa zachránilo, hrozilo opustením dedín a panských majetkov pre nadmerné uvaľovanie povinností zemepánmi. Kráľ a teda aj šľachta museli urobiť ústupky a poskytnúť určité slobody, ako sťahovanie z dediny do dediny, určenie povinností voči vrchnosti, aby sa zamedzilo vydieraniu poddaných, právo voliť richtára, dedičské právo, obchodovanie s koňmi, lov určitých druhov zveriny, primitívny lov rýb a podobné ústupky.

Rozhodnutie urobiť všetko pre znovuvybudovanie krajiny a zvýšenie počtu jej obyvateľov začal Belo IV. realizovať pozvaním kolonistov - remeselníckych a roľníckych rodín - zo západných krajín, najmä zo Saska. Prichádzali do banských oblastí stredného Slovenska, do malokarpatskej oblasti, na Spiš a udeľoval im výhody a privilégiá. Vtedy začali vznikať nemecké osady, začala sa rozvíjať banská ťažba, spracovanie rúd, remeslá, obchod, ale aj mestá a nadobúdali významné postavenie. Prvé privilégium mestu udelil v roku 1238 Trnave.

Od tejto činnosti pre rozvoj krajiny ho odvádzali konflikty, keď bratranec Fridrich II. Babenberský si uzurpoval tri župy a s vojskom prišiel až po Hlohovec, tiež bitka s českým kráľom Přemyslom Otakarom II. o rakúske dedičstvo po vymretí Babenbergovcov a vojna so synom Štefanom, ktorý chcel byť kráľom už počas Belovho života. Belo chcel obmedziť moc šľachty, ako na začiatku svojej vlády, no dosiahol opačný výsledok.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.