Prečo je to tak, to nám prezradil v rozhovore, v rámci ktorého spomenul i to, ako veľmi mu chýba dcéra, prečo sú naňho ľudia milí, kde padol jeho prvý bozk s priateľkou Vandou Wolfovou a kedy chcel naposledy zastaviť čas.
Ako vnímate sám seba?
- Osobne mám vo všetkých sférach, v ktorých niečo robím, výrazný pocit nedokonalosti. Mnohí ľudia pritom zo mňa majú úplne iný dojem. Majú pocit, že som sebavedomý a suverénny človek, čo však nemá nič spoločné s realitou. Pretože ja som nespokojný s každým koncertom a vystúpením, vždy mi niečo vadí a chýba.
Prečo je to tak? Snažili ste sa nad tým niekedy zamyslieť?
- Neviem, je to možno otázka psychického naturelu, že to tak nejako súvisí s celkovým obrazom, ktorý o sebe mám.
Vaša aktuálna knižka fotografií Enter odráža fiktívne mesto plné smútku a menej pekných vecí. Po prelistovaní sa mi nezdala veľmi radostná. Prečo tam radosť nie je prítomná a je to celé jemne nostalgické?
- Viete čo, nad tým som vôbec nerozmýšľal. Myslel som, že je vcelku pozitívna. Ale určite sa na to teraz pozriem inými očami. Je to zaujímavé. Odstup totiž naozaj chýba. Trvalo dlho, kým sa to celé dokončilo, takmer tri roky, no a potom som to mal odrazu doma na stole a tri dni som to radšej ani neotvoril.
Fotografie vo vašej knihe akoby ukrývali viac významov a nie sú úplne prvoplánové. Máte aj na ľuďoch rád, keď nie sú ľahko čitateľní a vedia vás prekvapiť?
- No pokiaľ je to pozitívne, tak áno. Ale negatívne prekvapenia nemám veľmi rád.
Tie sa vám však asi nestávajú často...
- Nie. Našťastie. Poklopem na drevo. Neviem, či je to mojimi rozmermi, ale v podstate som nikdy nezažil negatívnu reakciu na svoju osobu. Teda, keď sa pohybujem po vonku. Vždy sú reakcie ľudí kladné, dokonca sa zastavia, chcú sa rozprávať...
Nemyslíte si, že sa vás boja kvôli vašej veľkosti, že by ste ich fyzicky napadli a preto sú na vás takí milí?
- No mám pocit, že buď majú tí, ktorí ma nemajú radi, zo mňa strach, alebo... Lebo o mne sa vždy hovorilo, a ja si to aj myslím, že som človek, ktorý je buď milovaný, alebo nenávidený. Stredná línia neexistuje. Takže mám pocit, že keď natrafím na niekoho, kto má nemá rád, tak buď mu ani nestojím za to, aby mi to povedal, alebo má obavu. Bojí sa, že čo ja, medveď, mu teraz vykonám...
Je aj vaše vnímanie sveta čierno-biele? Keďže hovoríte, že vás buď ľudia milujú, alebo neznášajú, vidíte aj vy takto direktívne protipólne každodennú realitu?
- To nie, to by bolo strašne obmedzujúce. Necítim svet čierno-bielo. Myslím, že by som sa ochudobnil o mnohé vnemy a zážitky.
Knižku vám krstil fotograf Jan Saudek bozkami a jeden sa ušiel aj vám. Nakoľko sú vo vašom živote dôležité bozky a dôvernosti? V jednom z rozhovorov ste sa nechali počuť, že na vašej priateľke obdivujete dominantosť v pracovnej sfére, ale v dôvernostiach vo vzťahu ste vy ten, kto hrá prím. Sú pre vás preto blízkosť a dotyky dôležité?
- Určite. Samozrejme. Cítim to asi ako každý normálny priemerný človek. Doma, mimo oficiálneho sveta, som myslím si veľmi pokojný. Nemôžem si dovoliť sám o sebe povedať, že nežný, ale určite úplne iný človek. A mne to strašne vyhovuje. Napríklad, keď sa môžem objať so svojím synom, tak až vyslovene zelektrizujem. To sú také tie pocity a stavy, ktoré sa dajú ťažko okomentovať.
Pamätáte si na prvý bozk s Vandou? Kto vyvinul iniciatívu? A kto koho zbalil?
- Ona tvrdí, že ja ju a ja tvrdím, že ona mňa... Nevieme sa dohodnúť. A stalo sa to v New Yorku, kde ona zhodou okolností bola kvôli práci a ja sa len tak potešiť a tam asi aj padol prvý bozk.
Spomínali ste, že keď objímate syna, je to až elektrizujúci pocit. Nechá sa však 19-ročný chlapec objímať rád? Predsa len je to taký vek...
- Tak samozrejme, že človek to musí robiť obozretne... Mám však pocit, že je to celé strašne obnažené... Také maximálne oslobodzujúce. Keď ho cítim v náručí, je to neopakovateľný pocit. On je navyše človek, ktorý sa venuje bodybuildingu, čo znamená, že je to statný chlap, má široké plecia a všetko... A jednoducho viem, že tento človek je môj syn a som z toho nadšený. Navyše, máme výborný vzťah a veľmi kladne sa ku mne správa a ja k nemu takisto a často síce mám ambíciu radiť mu, aj to niekedy urobím, ale takou formou, že to nie je príkaz.
Čiže ste taktik...
- Vždy mu len dám radu a nech si spraví, čo chce. Lebo viem, ako to je, keď sa niečo niekde prikazuje. Ale ja si myslím, že pri tom, aký je, že má 1,9 metra a 90 kíl a je to chlapina, tak je takisto ako ja v určitých situáciách citlivý, možno až precitlivený človek. Máme k sebe veľmi blízko, myslím si.
A ako je to s dcérou?
- Tak to je strašná láska. Teraz je v Kanade na škole, takže... Hm...
Chýba vám?
- No ježiš, to sú niekedy stavy... Denne na ňu myslím. Vždy si poviem, že je niekde, kde má šancu učiť sa jazyky a vidieť iný svet, hurá. Ale občas na mňa tá jej neprítomnosť doľahne úplne likvidačne.
Súhlasíte teda s tým, že dcéra je najväčšou láskou muža?
- Ono sa to hovorí, ale ja to cítim úplne rovnomerne.
Takže máte dve veľké lásky.
- No.
Čiže konečne prežívate úplne spokojné a šťastné obdobie v práci i súkromnom živote. Neuvažujete s Vandou o dieťati? Niekde ste spomínali, že by ste sa aj celkom tešili...
- No tak o tomto sa nehovorí, to sa buď stane, alebo nestane. Ale mám obavu povedať, že mám šťastné obdobie, lebo to keď dáte von takúto správu, zhodou okolností to hneď môže priniesť negatívne protireakcie. Ale vládne mi momentálne v živote a duši pokoj, mám prácu, mám rodinu, mám, čo chcem, a mám z toho radosť.
Celkovo však nie ste typom človeka, ktorý by sa vopred na niečo tešil...
- Ja totiž hneď vidím veci budúce, teda tie, ktoré by mali prichádzať. Tým nechcem povedať, že som nejako prehnane obozretný. Kladné reakcie na moju prácu ma napríklad tešia, ale žeby som bol zase nadšený, to nie. Ja taký skrátka nie som. Som dosť pochybovačný človek a spochybňujem svoje aktivity pomerne výrazne.
Ako vnímate plynutie času. Beží vám rýchlo, alebo sa pomaly vlečie?
- Mám pocit, že beží rýchlo. Viete, keď som mal dvadsať rokov a niekto mal päťdesiat, tak som si myslel, že to už azda ani nežije. A pritom, keď dožijem, budem mať budúci rok päťdesiat a to je také číslo... Ale keď sa nachádzate v určitej pohode psychickej a fyzickej, tak to potom zrazu inak hodnotíte... Zistíte, že to bol len nejaký malý drobný nepodstatný zlom vo vašom živote a idete ďalej. V prípade, že sa začnú zdravotné problémy, bohužiaľ, tam sa už nič robiť nedá. Ale keď to pôjde naďalej takto, ako to ide teraz, tak by to mohlo ešte nejaký čas ísť.
Kedy ste naposledy zažili takú peknú chvíľu, že ste mali pocit, že by sa čas mohol zastaviť?
- Vždy mám fascinujúci pocit z prírody, najmä prežiarenej slnkom. Je to úžasné. Ako keď sa hovorí, že najkrajšie, čo sme v živote počuli, je ticho, a najkrajšie, čo sme videli, je nebo. Tak naozaj, na prahu základných vnemov a pocitov sú tie najintenzívnejšie zážitky.
Z čoho čerpáte energiu na svoje pracovné aktivity?
- Neviem z čoho. Žiaľ, nemám veľkú kondíciu a lepšie by sa mi žilo, keby som mal. Raz za čas sa človek dobre vyspí a to pomáha. Prípadne dvakrát za deň a nejako sa to hádam do mňa naleje...
Pred dverami sú sviatky pokoja. Ako ich vnímate?
- Asi vás sklamem, lebo som človek, ktorý nemá rád Vianoce.
Prečo?
- No práve, že každý sa na mňa preto zaskočene pozerá. Neviem. Na mňa skrátka padá strašný sentiment a najmä od istého času, keď sme začali so Soňou deliť na Vianoce deti a pojem rodina bol tým pádom definitívne preč... Hrozne ma odrádza taký ten bláznivý ošiaľ nákupov. Ľudia potrebujú mať všetko a všade a myslím si, že z toho podstatného si zbytočne odkrajujeme. Teraz mi bude, samozrejme, logicky veľmi smutno za Emou. A možno to dopadne príjemne, neviem. Ale nikdy sa nezvyknem tešiť. Nikdy skrátka nepoviem, že sa teším na Vianoce.
A na čo sa teda zvyknete tešiť, keďže ste opatrný v očakávaniach?
- Teším sa z maličkostí. Najmaličkovanejších. Mňa naozaj poteší prechádzka prírodou, úchvatné výhľady, ticho... Podľa mňa sú to bežné veci, ako u všetkých, v úvodzovkách normálnych, ľudí. V ničom nie som iný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
