Tento je však z celkom iného cesta. Aj on vyrástol v detskom domove. Spomienky naň však považuje za nádherné. Dnes už pod ochrannými krídlami tiet nežije. No to, ako sa zaradil do života, ich určite hreje pri srdci - skončil vysokú školu, hrá po boku veľkých hercov ako Milan Lasica či Bolek Polívka a od novej sezóny je stálym členom Štátneho divadla Košice. František Balog.
KOŠICE. Do detského domova v Šarišských Michaľanoch prišiel malý Ferko ako trojročný. Všetci si veľmi rýchlo všimli, že malé chlapča má umelecké vlohy, a tak sa už ako päťročný stal členom známeho speváckeho zboru Sloníčatá. Dlho bol jeho tvárou.
"Sloníčatá sa práve rozbiehali, čakal ich prvý koncert v Michaľanoch, keď teta riaditeľka spomenula, že by potrebovala malého chlapca na jednu pesničku. Decká, čo so mnou bývali, vedeli, že si rád pospevujem, tak ma odporučili. Ešte v ten deň ma vyskúšali pri klavíri, spieval som pesničku o slonovi. Keď som dospieval, začala riaditeľka zvolávať všetky ostatné tety, aby si ma prišli vypočuť," smeje sa dnes herec, ktorý sa na 20 rokov stal sólistom súboru.
"Účinkoval som tam až do 25 rokov. Ešte aj teraz chodíme občas s kamarátom za Sloníčatá spievať na niektoré akcie. Kým tam bude pani riaditeľka, budeme tam asi aj my."
V domove vyrástli aj lekári či inžinieri
Život v detskom domove opisuje mladý muž iba v superlatívoch. "Viem, že množstvo detí považuje domov za katastrofu. Keď počúvam ich príbehy, ďakujem Bohu, že som sa dostal do domova, v ktorom som vyrastal. Vďaka tetám som prežil krásne detstvo aj pubertu, vedeli nás podchytiť, motivovať, ukázať nám, na čo máme. Tým, že sme na sebe pracovali, nebol čas na nezbedy, výtržníctvo. Veľa mojich rovesníkov sa perfektne zaradilo do normálneho života. Sú z nich inžinieri, lekári, majú rodiny, deti, pekný život. No poznám zároveň aj prípady, ktoré sa skončili úplne inak. Najmä deti, ktoré veľmi túžili ísť späť k rodičom a tí im nedokázali ponúknuť možnosť rozvíjať sa."
Na rodičov si nepamätá
Hoci bol Ferko domovák, nikdy tým vraj netrpel. "Necítil som inakosť, ani pocit nejakej krivdy oproti deťom, ktoré vyrastali vo svojej biologickej rodine. Dnes už mám nad tým úplný nadhľad a túto skúsenosť využívam skôr vo svoj prospech. Napríklad v divadle sa dá všetko, čo človek zažije, zužitkovať a použiť."
Túžbu či smútok za rodičmi vraj nikdy nezažil. "Nepoznám ich, všetky spomienky mám len na detský domov, takže mi dlho ani nedošlo, že mám nejakých rodičov. Keď som bol väčší, brávala si ma vždy istý čas nejaká rodina na víkendy, výlety, dovolenky... Raz sme dokonca koncertovali v Bratislave, kde ma museli vziať do nemocnice. Zvyšok súboru však odcestoval domov, a tak sa ma tam ujal jeden pán zo sponzorskej firmy. Chodil za mnou do nemocnice a napokon ma počas štúdia na vysokej škole finančne aj duševne veľmi podporoval."
Za svoju rodinu Ferko považuje riaditeľku detského domova, kde vyrastal, Evu Džodlovú. "S ňou som od malička, vždy ma chránila, držala nado mnou ochrannú ruku. Keď bolo zle, vždy mi bola nablízku."
Urobila zaňho aj pár životných rozhodnutí. "Ako 18-ročný som mal prestúpiť na hotelovú školu v Bratislave. Mala sa tam o mňa starať rodina, ktorú som spomínal. Pani riaditeľka však cítila, že pre mňa ešte nenastal ten pravý čas. Trvala na tom, aby som skončil hotelovku v Prešove a potom že sa uvidí. A mala pravdu. Myslím, že ak by som vtedy odišiel, skončil by som ako čašník vo výčape."
Diskrimináciu kvôli rómskemu pôvodu nezažil
Až po hotelovej akadémii smerovali totiž Ferkove kroky na herectvo do Košíc. "Vždy som si myslel, že sa budem živiť spevom. Veľmi ma to bavilo. Našťastie ma po strednej škole nevzali na výšku do Banskej Bystrice, a tak som šiel na súkromné konzervatórium do Košíc. Tu som zistil, že ma nesmierne baví herectvo. Keď potom na Vysokej škole múzických umení otvorili muzikálové herectvo, bol to odbor pre mňa ako stvorený. Aj keď dnes musím priznať, že ma už viac láka činohra."
K tej ho posunuli najmä jeho ročníkoví vedúci na vysokej škole - Vladimír Strnisko a Ingrid Timková. "Boli na nás dosť tvrdí, museli sme na sebe poriadne makať. Hoci sme boli muzikáloví herci, viac sme robili činohru. Dnes im za to ďakujem," vraví mladý muž, ktorý sa vraj s diskrimináciou kvôli svojmu rómskemu pôvodu nikdy nestretol. "Umelecký svet je také liberálne prostredie, že sa nad niečím takým ani nedá uvažovať. Mám skôr skúsenosti s pozitívnou diskrimináciu, pretože som 'typ'. Ale spolužiaci mi to nikdy nezazlievali."
Hrať s Lasicom bola veľká príležitosť
Po skončení vysokej školy bol Ferko istý čas na voľnej nohe. Vtedy dostal aj ponuku účinkovať v už naštudovanom predstavení Mínus dvaja. "Potrebovali záskok, a keď ma pán režisér Nvota oslovil, bez váhania som okamžite súhlasil. Dostal som nahrávku a keď som prišiel na prvú skúšku, ktorá sa zvolala iba kvôli mne, bol som síce nesmierne pripravený, ale aj tak som mal veľkú trému. Hrať s pánom Polívkom a Lasicom bola a je pre mňa veľká príležitosť, vynikajúca skúsenosť a škola."
Aj keď po škole hosťoval v divadlách v Bratislave, v Brne i v Košiciach, najviac ho lákal návrat na východ. "Túžil som po angažmán v Štátnom divadle Košice. Na západe by som mal síce možnosť vyberať si z viacerých scén, je tam viac režisérov, ale ja som zástancom vety, ktorú povedala nebohá pani Růžičková - že šťastie je veľká snehová guľa, ktorá sa nabaľuje, a tým sa stále zväčšuje a zväčšuje. Takto chcem ísť aj ja - pomaly, ale isto."
Hoci najradšej má činohru, túži stále rozvíjať saa skúšať nové herecké techniky. "Veľmi rád mám napríklad improvizáciu."
Okrem divadla sa Ferko už niekoľko rokov venuje aj umeleckým workshopom, ktoré robí pre detské domovy a deti zo sociálne slabších rodín. "Raz ročne robíme veľkú letnú akadémiu, ktorej vyvrcholím je Roma bašavel."
Herec však napriek svojmu pôvodu rómčinu vôbec neovláda. "U nás v domove bolo veľmi málo Rómov, nemal som sa ju od koho naučiť," vraví F. Balog, ktorý za svoje najväčšie šťastie považuje fakt, že sa ho rodičia rozhodli dať do detského domova. "Nesmierne im za to ďakujem. Dali mi tak šancu vyrásť v prostredí, ktoré ma naučilo pracovať na sebe, rozvíjať sa a vďaka tomu sa profesionálne venovať niečomu, čo ma napĺňa a robí šťastným."
So sestrou ho spojil Facebook
V detskom domove vyrastala aj jeho sestra Darina. "Dlho som o nej vôbec nevedel. Žila pritom iba v tri kilometre vzdialenom Malom Šariši. Stretli sme sa na jednom z našich koncertov. Dnes je vydatá za Angličana a po desiatich rokoch, čo sme sa nevideli, sa mi ozvala cez Facebook," dodáva s úsmevom mladý herec.
U Heleny Růžičkovej. Sloníčatá účinkovali so známou herečkou v televíznych programoch. Ferko dole druhý sprava. Foto: archív
V domováckej izbe. Na detstvo má krásne spomienky. Foto: archív
Herec miluje bezprostredný kontakt s divákmi. Foto: archív
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
