Na to, ako mu divá tatranská medvedica zverila do opatery vlastné mláďa, však určite nikdy nezabudne.
PREŠOV. "Počas jednej z vynášok mi volal vysielačkou kolega. Povedal som mu, že v lese počujem veľký lomoz. On mal zas dojem, že ho počas vynášky čosi veľké sprevádza. Poznamenali sme, že medvede by už mali spať, ale že človek nikdy nevie," začal svoje rozprávanie Fero.
Cestou k druhému batohu, ktorý mal vyniesť na Zbojnícku chatu, začul ťažké kroky a fučanie. "Pri batohu ma očakávala medvedica s mláďaťom. Pokus o útek nemal cenu, medvedica by ma bola dostihla. Aj tak som sa nedokázal ani pohnúť. Dala mi čas na predýchanie. Keď som bol z najhoršieho vonku, vzala do papule mláďa a položila mi ho k nohám."
Potom začala Fera oňuchávať a oblizla mu ruky. Takmer omdlel. Napokon sa po medvieďa zohol a medvedica ustúpila. Vidiac, že mladé je v jeho náručí spokojné, postavila sa na zadné, zarevala a odišla. Nosič ešte dlho ostal stáť s kŕčmi v nohách, a potom si ich v treskúcej zime musel rozmasírovať.
"Keď som zavolal kamarátovi, že mi medvedica nechala medvieďa, opýtal sa ma, či som v poriadku." Keď sa postavil s batohom na chrbte, medvedík si začal vykračovať popri ňom.
Mláďa sa spriatelilo s nosičmi i záchranármi
"Asi má problém s brlohom a nemá ako prezimovať. Zrejme sa bojí o malého, aby nezahynul cez zimu. Cupitá predo mnou, akoby sa nechumelilo," hlásil už aj tak dve hodiny meškajúci Fero do vysielačky.
"Otázok bolo veľa - či si privykne na ľudí, či sa medvedica poň vráti, či sa mláďa bude chcieť vrátiť k matke, či ho stará prijme... Počínanie medvedice nikomu nedávalo logiku. Malý macko sa v chate uvelebil, našiel si miesto v kúte a tam aj hneď zaspal. Inštinkt mu vravel, že je v dobrých rukách a nemusí sa ničoho obávať."
Medvedica sa za mladé záchranárom odplácala
"Medvedica kolegom medzičasom niekoľkokrát pomohla pri lavínových nešťastiach, z ničoho nič sa objavila a ukázala im, v ktorých miestach sú zasypaní ľudia. Niekoľkokrát v zlom počasí sprevádzala nosičov pri vynáškach na chaty. Vedeli sme o tom a keď sa raz na ceste objavili napríklad popadané stromy a trápili sme sa, čo s tým urobíme, našli sme stromy odpratané. Iné vysvetlenie, ako že nám pomohla medvedica, naozaj nebolo. Dala najavo, že o nás vie, že sa o nás postará, ak budeme v núdzi. Tak ako sa my nateraz staráme o jej potomstvo," povedal Fero.
Dojemný deň rozlúčky
"V tridsiaty mesiac, ako sme mali medvieďa v opatere, si jeho mater poň prišla. Ten deň ostane všetkým natrvalo v pamäti. Na malom bolo od rána badať zvláštnu veselosť. Každému sa plietol pod nohy, akoby sa chcel s každým rozlúčiť osobitne. Zrejme tušil, že si poň príde mama. Toto tušenie sa prenieslo na chalanov. Príliš sme si na medveďa zvykli. Ak tam nebol, starali sme sa, čo môže robiť, kadiaľ sa túla... Jeho veselosť sa v nás menila na smútok. Po obede si do nohy všetko osadenstvo vyšlo pred chalupu Horskej služby zafajčiť. Zaujímavé bolo, že nik to nenavrhol, no napriek tomu sa tam všetci zišli. Macko sa predvádzal. V tú chvíľu sme všetci boli namäkko. Zakrátko sme začuli ťažké, pravidelné fučanie. Pár metrov pred nami sa medvedica zastavila, nepohnuto pozorovala, čo sa deje, potom sa postavila na zadné laby a pomrmlala si. Podišla k mackovi, niekoľkokrát mu svoju labu položila na hlavu, akoby ho bila a upozorňovala, aby sa už prestal predvádzať."
Koniec predstavenia bol unikátny. "Matka medvedica prišla na tri kroky k Ferovi, znova sa postavila na zadné a svojou rečou mu čosi hovorila. Nikto jej nerozumel, ale všetci pochopili, že mu ďakovala svojským spôsobom," hovoria zápisky Ferovho kolegu, ktorý si ich spoločné príhody zaznamenával. "A keď dokončila 'príhovor' k Ferovi, urobila pár krokov späť a so všetkými sa obaja hlasným a dlhým zarevaním rozlúčili. Slová sa zadrhávali hlboko v hrdle. Ktosi odkiaľsi vytiahol fľašu domácej slivovice a začal do horčicových pohárov ulievať. Na rozlúčku s medveďmi. Hoci kým bol medzi nami, tak sme si to neuvedomovali, až pri jeho odchode sa nám napĺňal zmysel a význam tohto spolužitia. Všetci sme sa cítili byť čímsi naplnení," objasnili zápisky pocity všetkých prítomných.
"Nostalgia z odchodu medvedíka pominula, aj keď smútok a spomienky tu boli stále. Dva a pol roka je príliš dlhý čas na to, aby sme po pár týždňoch naň celkom zabudli," zakončil bývalý nosič Fero Krištofóry svoje rozprávanie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
