Korunované hlavy s vladárskymi insígniami a získanou mocou ešte nikdy nezískali aj vlastnosti, ktoré prislúchajú ich majestátu. V dejinách je dosť príkladov, keď panovníci svojou bezuzdnou túžbou po moci namiesto k rozkvetu priviedli krajinu do úpadku, ale aj takých, u ktorých bol prvoradý rozkvet krajiny, pri čom sa nevyhli omylom.

Nemusíme dlho hľadať v minulosti, pripomeňme si z nej dva protiklady: najneschopnejšieho arpádovského kráľa Ondreja II. a jeho syna a nástupcu Belu IV. - panovníka, ktorého mnohí označujú za druhého zakladateľa uhorského štátu. Jeho vláda bola poznačená naprávaním konania a spôsobu vládnutia jeho otca Ondreja II.

Nepatril k ambicióznym

Uhorský kráľ Ondrej II. (1177 - 1235) z rodu Arpádovcov už od detstva túžil po moci. Jeho brat - kráľ Imrich mu umožnil túto túžbu zrealizovať a Ondrej sa stal haličským kniežaťom. Nepatril k ambicióznym ani k obľúbeným, čo vyplývalo z jeho správania, takže bojari - mestská šľachta - ho z Haliče vyhnali. Hoci vo funkcii kniežaťa zlyhal, to mu neprekážalo, aby nepodkopával autoritu a kráľovskú moc svojho brata Imricha. Silou-mocou sa chcel stať kráľom namiesto neho, hoci na to nemal žiadne právo, nebol následníkom trónu, bol ním Imrichov syn Ladislav. Napokon sa mu podarilo násilím zmocniť sa Dalmácie a niekoľkých ďalších území, v ktorých sa začal správať, ako keby bol kráľom, ibaže veľmi sa líšiacim od Imricha.

I napriek tomu na počudovanie Ondreja ustanovil Imrich za poručníka svojho malého syna Ladislava. Ondrej s ním veľmi zle zaobchádzal a ukázalo sa, že to nebolo ľahostajné dvorskej šľachte ani cirkevným hodnostárom, na čo upozornili pápeža a ten Ondreja písomne napomenul. Ladislav ako päťročný zomrel a kráľom sa stal jeho poručník ako Ondrej II.

"Výpredaj" krajiny

Nástupom Ondreja II. na uhorský trón sa začal akoby "výpredaj" krajiny a úsilie o neobmedzenú moc panovníka. Nový kráľ s jeho dvorom začal viesť nákladný život, aj finančne náročné neúspešné vojenské výpravy - iba do Haliče ich viedol štrnásť, zopár bolo úspešných, no ani jedna sa neskončila nadvládou v tejto krajine. Panovník rozdával dary, udeľoval majetky domácej šľachte, čím si jej časť kupoval, čo vyvolalo nevraživosť neobdarovaných. Takto si kupoval aj priazeň cudzincom, čo pochopiteľne vyvolávalo v krajine pobúrenie.

Ondrej sa obával ohrozenia Uhorska tými kočovnými pastierskymi Kumánmi, ktorí sa po porážke ich vojenského štátu nepodriadili Tatárom a pobrali sa za Karpaty, až sa zastavili na východných hraniciach uhorského štátu. Proti nim požiadal o pomoc Rád nemeckých rytierov. Ondrej chcel, aby bol tento rád podriadený jemu a nie pápežovi, s čím nemohla cirkev súhlasiť a Ondrej II. musel v roku 1225 z krajiny odísť. Sám viedol štyri križiacke výpravy, všetky neúspešne, a tak sa skončila aj piata.
Zlatá bula Ondreja II.

Krajina bola oslabená mocensky, hospodársky i morálne, bol v nej chaos, takisto medzi šľachtou a svetskými hodnostármi. Kráľ nemal žiadnu autoritu, vznikali nepokoje, šľachta panovníka nenávidela a čakala na príležitosť, kedy sa mu pomstí. Pohoršený otcovým správaním a svedkom toho, čo sa dialo, bol Ondrejov syn Belo a otcovi jeho správanie vyčítal. Kritizoval ho za spôsob vládnutia, za rozdávanie majetkov, až konflikt, ktorý vznikol medzi otcom a synom, riešil pápež. Šľachte sa naskytla príležitosť na pomstu Ondrejovi a tá bola krutá - zavraždili jeho manželku kráľovnú Gertrúdu.
Tým sa však situácia nezmenila, ale vzišiel z nej v roku 1222 dokument Zlatá bula Ondreja II., formulujúci ako prvý práva a povinnosti uhorskej šľachty V rokoch 1231 - 1232 sa táto Zlatá bula upravila dodatkami i vypustením niektorých ustanovení, potvrdila a Ondrej II. sa ju zaviazal dodržiavať. V prípade, ak by ju nedodržiaval, mal ostrihomský arcibiskup právo exkomunikovať ho. Stalo sa tak a bol exkomunikovaný ešte v roku jej potvrdenia - 1232, pretože Ondrej nič nedodržal.

Belo IV. popudil proti sebe šľachtu

Charakteristika Belovho otca ako najneschopnejšieho Arpádovca neplatila pre jeho syna a následníka trónu Bela IV. (1206 - 1270, kráľom 1235 - 1270), ktorý mal s otcom veľké rozpory. Korunovaný bol ako osemročný, vlády sa ujal po 21 rokoch. Prvé, čo si zaumienil urobiť ako kráľ, bola - dnes by sme povedali rekonštrukcia či reorganizácia dvorského poriadku, revízia hospodárenia a hospodárstva krajiny, súpis neoprávneného vlastníctva kráľovských majetkov, výmena kráľových poradcov a konsolidácia pomerov všetkých vrstiev obyvateľstva.

Belo sa zbavil všetkých otcových poradcov a jeho rozhodnutia boli aj kruté. Niektorých postavil pred súd, mnohí skončili vo väzení i na popravisku, dal urobiť revíziu otcom darovaných i samovoľne si privlastnených majetkov, z ktorých veľkú časť odňal a boli vrátené do kráľovského majetku. Stalo sa to, čo Belo nepredpokladal: šľachta ho začala nenávidieť. Medzi oboma stranami sa začal otvorený boj. Podarilo sa jej oslabiť kráľovu moc a zhabať niektoré kráľovské majetky.

Pálenie stoličiek hodnostárov

Šľachtu popudilo proti nemu aj jeho prebudovávanie dvorskej kultúry na princípe nadradenosti kráľa a v záujme návratu kráľovského majestátu. Na poradách s kráľom bolo dávnym zvykom, že šľachta na ne prichádzala so stoličkami, na ktorých počas zasadnutia sedela. Od Belovej vlády mohli v prítomnosti kráľa sedieť iba členovia kráľovskej rodiny, biskupi a najvyšší štátni hodnostári. Prikázal veľmožom stoličky polámať, hodiť ich na jednu hromadu a potom ich dal podpáliť. Začal platiť nový poriadok - rokovalo sa postojačky. To vyvolalo ešte väčší vzdor.

Tatársky vpád

V tejto situácii vyhovel Belo žiadosti kumánskeho panovníka a poskytol kočovným pastierom aj jeho armáde nezaľudnené územie Potisia. Musel vedieť, že riskuje odvetu Tatárov možným napadnutím, ale rátal s prípadnou vojenskou pomocou Kumánov proti nespratnej šľachte. Odveta za pomoc Kumánom prišla po neposlúchnutí chánovej písomnej výzvy v roku 1240, aby Belo prestal chrániť Kumánov, ktorých považoval chán za svojich poddaných a pohrozil vojenskou mocou. Belo neposlúchol, takže na jar roku 1241 sa začala hnať na Uhorsko niekoľkotisícová tatárska armáda.

Kráľ sa rozhodol brániť krajinu na rovine v puste Mohi (v terajšom Maďarsku) južne od Košíc pri rieke Slaná. Cez ňu viedol iba jediný most a ten dal Belo prísne strážiť, lebo odtiaľ čakal útok. Tatári zaútočili prebrodením cez Slanú na tábor kráľovej armády a všetci v nej padli. Kráľ ušiel v sedliackom odeve s pomocou rytierov svojej družiny cez Gemer, Nitru, Bratislavu do Viedne k bratrancovi Fridrichovi II. Vzťahy medzi kráľovským príbuzenstvom sú nevyspytateľné. Bratranec si vynútil od Bela ako protihodnotu za pomoc tri územia, ale vzápätí ho vyhnal. Našiel útočisko v terajšom Chorvátsku v Záhrebe, odkiaľ ušiel pred Tatármi na pobrežie a ostrovy Jadranského mora. Po návrate do spustošenej krajiny sa zrejme neporušila tradícia po moci túžiaceho rodinného príslušníka. Belov syn Štefan viedol proti nemu vojnu, zvíťazil v nej nad otcom a krajina sa rozpadla na dve časti.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.