Trpezlivosť s dlhovou krízou Európy včera vykypela i na Slovensku. Z vyhlásenia Richarda Sulíka, že „je najvyšší čas, aby SR prestala slepo veriť rečiam lídrov eurozóny a pripravila si plán B, ktorým je opätovné zavedenie slovenskej koruny", sa rozbehli všetky mravce po chrbte. Než suverenisti vypijú šampanské a federalisti si vyberú povraz, na ktorý sa obesia, pár detailov na vytriezvenie.
Pracovať na niečom, čo Sulík nazval „plán B", je elementárna abeceda každej vlády, ktorá funguje v tejto dlhovej kríze. Vzhľadom na to, že musia byť v najvyššom stupni utajenia, sa dá len pokladať za isté (a nie prisahať), že „exit stratégie" sú dávno rozpracované od Nemecka po Grécko. Vrátane scenára návratu k suverénnym menám. Predseda NR SR (!!) tým, že hovorí o „najvyššom čase pre SR", dáva dokonalú indíciu pre domnienku, že Radičovej vláda sa na vývoj, ktorého realita je už vyššia ako nízka, vôbec nepripravuje, hoci môže číhať už za rohom. To je škandál prvého stupňa, pričom indíciu ešte zosilňuje, že keby niečo mali, Sulík by musel byť informovaný, že téma je taká „top secret", že o tom nesmie nieže písať do Hospodárskych novín (!!), ale ani šepkať vlastnej žene do uška.
Dôvody na utajovanie (zdravíme WikiLeaks) nás uvádzajú do jadra problému. Nová koruna, vzniknutá či spontánnym, či riadeným spôsobom, by okamžite devalvovala o desiatky percent či k euru, či k akejkoľvek mene, ktorou sa bude platiť v Nemecku. Skutočnosť, že priamo úmerne znehodnoteniu by sa zvýšil štátny dlh denominovaný v eure, je pritom ešte detail voči tomu, že každý, komu zostali štyri bunky v lebke, by si všetky aktíva preniesol do Nemecka tak, že v slovenských bankách by nezostala ani vindra... Znehodnotenie majetku, ktorý by sa zmrazil na Slovensku, a nepredstaviteľný chaos, ktorý by vznikol, predpokladá vyhlásenie akéhosi výnimočného stavu dlho pred „rekonverziou". To sa však v demokracii celkom nedá, keďže ani rozhodnutie o návrate ku korune, ani o oklieštení základných práv nemôžu urobiť Mikloš, Radičová a NBS, ale jedine NR SR, a to neutajíte.
Z vlastného rozhodnutia teda Slovensku eurozónu opustiť nevie. Jedine, ak impulz príde zvonka, avšak aj taký scenár, ako vystúpenie Nemecka, je predstava nesmierne zložitá. Ale dobre. Keďže dlhodobo jedinou alternatívou je ekonomická a politická federácia, so stratou (oklieštením) rozpočtových a daňových suverenít, ktorú väčšina politických reprezentácií a takmer všetko voličstvo „severu" odmieta, k scenárom rozpadu je budovanie únikových východov povinnosť. Tu sa však nič nebuduje (zrejme), akurát tára. Teda robí presne to jedno, čo sa nesmie.
Problém slovenského ústupu od eura sa začína podobať prístupu k euru v tom zmysle, že na kauze, ktorá presahuje ich poznanie, si politici robia imidže a kampane. Ten istý Sulík, ktorý dnes píše, že „Gréci žili 30 rokov nad pomery (...) a banky na tom slušne zarábali, lebo si účtovali prirážky k úrokom" (pravda je presný opak, grécke úroky boli nízke ako nemecké), pred voľbami na otázku, či „považujete teda štátne dlhopisy stále za istotu?", odpovedal, že „jasné, veď skrachoval iba Island, a to je miništátíček". No. To bolo v júni, keď krach Grécka už bol mesiace na programe a val vztýčený...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
