Má triezvy pohľad na vzťahy i na svet a jej výraznou charakterovou črtou je hĺbavosť. Herečka Táňa Radeva v rozhovore prezrádza, kedy ju okolie môže počuť hutorec, či bude dobrá svokra, ako jej najlepšie chutia bobaľky a ako to je, keď žijú pod jednou strechou štyri umelecké duše.
Ako často sa rodená Michalovčanka dostane na východ?
- Žiaľ, vlastne len zriedkavo. Snažím sa aspoň raz do roka na hroby. Buď v lete, alebo v novembri...
Ako vás vnímajú kolegovia v Bratislave? Už si vás adoptovali za svoju, alebo vás ešte vždy majú za východniarku?
- Nuž neviem. Toto by ste sa asi skôr mali spýtať ich. Nás je tam však naozaj dosť východniarov, takže niekedy až mám pocit, že im aj trošku lezieme na nervy. Ale môžeme za to, keď sme takí šikovní?
A ste súdržnejší? Bijete spolu bandu?
- Neviem. Hm. Aby sme sa nejako mimoriadne stretávali mimo práce, tak to zase nie. Ale niekedy sa stane, že keď sa napríklad s Gabikou Dzúrikovou náhodou stretneme v šatni pri natáčaní Ordinácie v ružovej záhrade, tak si vždy prehodíme pár slov po východniarsky.
A ide vám to dobre?
- Myslím, že celkom slušne. Naozaj veľmi rada hovorím po východniarsky. Milujem toto nárečie.
Aj doma vám občas ujde pár slovíčok?
- Doma nie, lebo nemám s kým. Ale keď som len chvíľočku na východe, hneď cítim, aký mám prízvuk. V Dúbravke, v Zemplínskej Širokej a v Trebišove mám priateľov a príbuzných, takže v momente, ako za nimi prídem, začnem hutorec.
Ako riešite, keď je vám clivo za domovom? Zvyknete si napríklad uvariť nejaké východniarske jedlo, alebo zavolať kolegom z minulosti? Napríklad manželom Stražanovcom?
- Ich mám veľmi rada... My si tak z času na čas, najmä na sviatky, posielame esemesky. Kveta hrala s Idou Rapaičovou pred časom v Bratislave Mačaciu hru, tak som sa bola na nich pozrieť. Ukrajinci keď prišli s Revízorom, tiež som si to nenechala ujsť. Registrujem tieto veci, som dosť echtovná východniarka...
Ste aj taká temperamentná?
- Áno. Myslím, že áno.
Váš manžel to ako Bulhar predsa len nevie porovnať, takže sa musíte ohodnotiť sama... Ste teda aj taká výbušná, ako my východniari?
- Myslím si, že málokedy. Ale možno on by povedal, že hej... Asi vlastne som, keď sa tak zamýšľam.
Ako sa to prejavuje? Lietajú u vás doma taniere?
- To nie. Nie som ten typ, že by som sa vadila. Ale moje deti by asi vedeli povedať, keď na nich občas pokričím... Teraz už sú veľké, ale keď boli menšie a nepočúvali, to ma chytalo zúfalstvo a kričala som, keď nepoupratovali.
V jednom z rozhovorov ste sa nechali počuť, že si na sebe vážite to, že si dokážete priznať chybu. To je dosť náročné...
- Veru, vyčítajú mi, že sa až príliš opľúvam, keď o sebe hovorím. Dá sa však povedať, že mám asi príliš vysoko položenú latku. Ako herec a možno aj ako človek. Všetko robím najlepšie ako sa dá a trápim sa. Je to občas ťažké a teoreticky ovládam to, že by to tak nemalo byť, ale nemôžem sa zatiaľ prekonať. Ešte nie som na tej duchovnej úrovni.
A robíte pre to niečo? Dá sa to vôbec v sebe nejako odbúrať?
- No ide to veľmi ťažko.
V rámci Ordinácie stvárňujete sestričku Veroniku, ktorú ľudia vo vašom podaní milujú napriek tomu, že je to riadna beštia.
- Fakt? Myslíte si to? Ja mám na ňu tiež výborné ohlasy. Tak všelijako som si ju povymýšľala.
A máte ju radi? Napriek tomu, že to nie je práve pozitívna postava?
- Áno. Veľmi.
V podstate sú to už roky, ktoré ste s ňou svojím spôsobom stotožnená. Pristihnete sa v civile pri tom, že keď vidíte na niekom podobné charakterové vlastnosti, ktorými Veronika disponuje, tak jej ich ešte pridáte? Že si tú postavu vlastne takto šperkujete?
- Myslím, že áno. Vychádza to z toho, ako si vybudujem vnútorný monológ, v rámci situácie a vzťahov k ostatným postavám. Vždy si to nejako odôvodním a dám tam štipku humoru. Mám Veroniku rada, tak dúfam, že to aj cítiť. Ide mi o to, aby ju diváci mali radi napriek všetkému.
Stretli ste sa však už a s negatívnymi reakciami?
- Zatiaľ nie. Keď sa aj náhodou stane, že ma niekto zastaví v obchode, tak mi vždy vravia: Ježišmária Veronika, my vás máme tak radi. Takže som šťastná. Len nám, prosím, ďalej držte prsty a zachovávajte priazeň. Sme vám za to povďační.
Ste vďačná scenáristom za to, že keď to už vyzerá, že sa Veronika ukľudní a skrotne, tak zase dej zauzlia nejakou jej zákernosťou?
- Jasné, že som vďačná, to viete. Vždy si na tom zgustnem.
Človek sa rokmi vyvíja. Badáte na sebe oproti minulosti posun v hodnotách, prípadne v nazeraní na svet?
- V hodnotách asi ani nie. Skôr v hodnotení. Myslím, že som tolerantnejšia a mám viac pochopenia pre ľudí blízkych, aj tých vzdialenejších. A tak sa mi zdá, že toto je to úplne najdôležitejšie na svete. Myslím si, že na základe toho sú aj vzťahy iné a ľudia sa potom majú nejako radšej.
Vyvíja sa však vždy aj človek, ktorý roky žije vedľa vás. A dnes je taká doba, že sa väčšinou ten druhý vyvíja iným smerom a dvojica sa odcudzí... Vy sa však už s manželom poznáte 33 rokov a oslávite 30. výročie svadby, takže sa vám to podarilo. Čo je najdôležitejšie na tom, aby sa to nepokazilo? Najmä, keď ste obaja umelci...
- Je to tak, máme to ešte horšie. Ale musíte si v prvom rade určiť priority a pre nás, myslím si, že pre obidvoch, bola vždy na prvom mieste rodina. A keď je to podložené láskou, toleranciou a vzájomnou úctou a pochopením, tak si myslím, že to ide. Ale obidvaja musia chcieť. Určite, že prejdete rozličnými fázami a ten druhý vás samozrejme občas aj rozčúli a niekedy až žasnete, ako môže niečo urobiť, alebo povedať... A rovnako to vníma aj druhá strana, lebo nikto nie je ani čierny ani biely... My sa s manželom hlavne veľa rozprávame. Chodievame každý večer na prechádzku so psíkom. Kedykoľvek. Keď prídem o desiatej večer, tak o desiatej. Keď o jednej v noci, tak ideme vtedy. Muselo by byť neviem čo, aby sme to zrušili. Možno zo stokrát sa stane dvakrát, že nejdeme. A na prechádzke celý čas predebatujeme a máme radosť zo seba navzájom.
Ako sa vraví, chlap sa nedá zmeniť, dá sa možno len jemne obrúsiť. Držíte sa toho?
- Tak tak. Treba ho len pochopiť a zmieriť sa s určitými vadami. Ale brať to tak, že aj on sa musel zmieriť s určitými našimi zápornými vlastnosťami. My si obaja myslíme, že vôbec nie je náhoda, že sme sa stretli. A skutočne si myslím, že sa navzájom učíme a duchovne popri sebe rastieme. Práve tou toleranciou a pochopením určitých vecí.
Čím sa navzájom hýčkate? Ak chcete manželovi urobiť radosť, tak čím?
- Ani vám nebudem hovoriť... Keď dobre... navarím. A som milá a usmievavá. No neviem, čo vám mám povedať.
Máte dve deti, ktoré tiež žijú umením. Aké je to, keď žijú pod jednou strechou štyria umelci?
- Nie je to jednoduché, lebo umelci sú na seba nesmierne citliví a každý sa snaží nejako presadiť. Toto všetko musíte v rodine zladiť, no našťastie si myslím, že každý jeden z nás si to uvedomuje a každý sa snaží o to, aby dal priestor aj tomu druhému. A celkom nám to ide, keďže mám 27-ročného syna a 24-ročnú dcéru a ešte sme stále všetci štyria doma. Občas si už hovorím: Panebože. Ale nechce sa im ísť z domu. Niežeby som sa hnevala, ja sa nehnevám, ale... divím sa. Asi je to preto, že my sme nemohli nikde chodiť. Čiže sa im čudujem, že sa im nechce ísť niekde do sveta. Stále tvrdia, že chcú pracovať pre túto krajinu. To znie hrozne... Ale aj ja som rokmi zistila, že som veľmi hrdá Slovenka a neviem, či sa to nejakým spôsobom neprenieslo na deti.
Deti už sú veľké, nechystajú sa zakladať si rodiny? Jemne ich nepobádate?
- Ono je to ich vec, už ako to bude... Do toho sa im nechcem montovať. Možno si to však len nahováram, že im nezasahujem do života. Ako každá mama.
Viete si aj predstaviť aká budete svokra?
- To si tiež nahováram, že dobrá.
Niektoré však rovno povedia, že zlá, tak to s vami nie je také hrozné.
- Určite sa budem snažiť, aby som mladým do vzťahu nezasahovala. Ale to sa teraz ťažko hovorí. Hneď ako to vyslovujem, si uvedomujem, že je to blbosť. Lebo pokiaľ to človek nezažije... Ale jedno viem iste. Moja mama bola vynikajúca svokra, čo tvrdí aj môj muž. Takže predpoklady mám dobré.
Zvyknete si s manželom tak trošku kibicovať do remesla? Poviete si otvorene, keď sa vám nepáči niečo na jeho obraze a jemu na stvárnení vašej postavy?
- Určite. Jeden na druhého veľmi dáme. Myslím si, že on má cit pre tieto veci a dovolím si povedať, že ja tiež pre jeho maľovanie.
Vy osobne ste niekedy skúšali maľovať?
- Viete čo, áno. Keď sme ešte nemali deti a už sme boli manželia a bývali v Prešove, chodievali sme na výlety s bicyklom. Manžel zobral pakšametle a aj ja som maľovala. Takže keď už budem úplne že babička, keď Boh dá a ak sa dožijem, tak budeme spolu ešte niekde maľovať.
Vašou veľkou vášňou okrem herectva je učiteľstvo. Učiteľky však majú syndróm mentorovania. Vám to doma blízki nevyčítajú?
- Nie, ale určite to mám. Jednak tým, že som z učiteľskej rodiny, vo mne nejaké gény sú. Stopercentne sa to niekedy objaví, ale snažím sa, aby to bolo v rozumnej miere.
Blížia sa Vianoce. Keď si zaspomínate, vybavia sa vám nejaké konkrétne nádherné z detských liet?
- Nie. Furt nám totiž padal stromček... A bola nervozita, lebo všetci chceli, aby všetko dobre dopadlo. Ja sa preto snažím, aby to u nás už teraz bolo inak. My sme sa totiž vždy usilovali, aby to bolo čo najlepšie, no stromček furt padal a padal, televízor nikdy nefungoval, rúra vybuchla... Stále niečo. Takže teraz sa pokúšam o zmenu. Pretože aj ja som sa dlhé roky veľmi snažila, okná som chcela mať poumývané, všetko upratané a nakúpené, čo sa už v posledných rokoch nedá. Mám veľa práce, ale to zase chvála Pánu Bohu. Nemám však na to čas. A tiež nenávidím chodiť po obchodoch, to je pre mňa pohroma. Už som preto aj 24. doobedu kupovala darčeky. Je to strašné, lebo nakúpite plno blbostí, ktoré ostali v drahých obchodoch. Snažím sa však teraz hlavne o to, aby bola pohoda. Teda pokúšam sa a nie vždy mi to ide. Niekedy sa ešte prejaví to staré vo mne, prehnaná pedantnosť a perfekcionizmus... A hlavne robím ešte jednu vec. Začala som variť o deň skôr a som pokojnejšia.
Čo máte na Vianociach najradšej?
- Kapustnicu a bobaľky, bez nich to nejde. Ja jem bobaľky a kapustnicou ich vlastne zalievam, takže papám jedno s druhým. Jeme z jednej misky, lebo v tom je veľká spolupatričnosť. Niečo z minulosti, keď sme u baby v Jastrabí jedli z jednej misy. To sú tie nezabudnuteľné momenty a presne toto si nechcem nechať ujsť a prísť o to. Vždy si v takých chvíľach spomeniem na východ.
Profil herečky
Táňa Radeva, rod. Červeňáková sa narodila v roku 1957 v Michalovciach.
Je absolventkou Divadelnej fakulty bratislavskej VŠMU.
Pôsobila v Divadle Jonáša Záborského v Prešove (1980 - 1984), v Štátnom divadle v Košiciach (1984 - 1995), v Divadle Andreja Bagara v Nitre (1995 - 1997).
Dlhoročne sa venuje pedagogickej činnosti, jej najslávnejšou dabingovou postavou je Murphy Brownová.
Účinkovala v množstve filmov, z aktuálnejších je to napríklad Ticho, Bathory, Tango s komármi a seriály Mesto tieňov a Ordinácia v ružovej záhrade.
Už 30 rokov je vydatá za bulharského výtvarníka Miroslava Radeva, s ktorým má dve deti. Syn sa venuje grafickému dizajnu a dcéru si podmanila scénografia a kostýmové výtvarníctvo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
