Na smrť obesením odsúdený Martin Lecián ušiel z cely priam zázračne v noci z 25. na 26. septembra 1927, keď pritom ťažko zranil strážcu. Mladý bachar František Kiss na následky traumy zomrel. Stal sa tak desiatou obeťou postrachu celej Moravy, iba 26-ročného Martina Leciána. Ten síce z cely smrti ušiel, von z kvalitne zamrežovanej basy sa však nedostal. Napokon bol 6. októbra 1927 v Olomouci popravený na šibenici. Vykonávateľom rozsudku bol vtedy už 72-ročný štátny kat Leopold Wohlschlager. Lecián bol posledným odsúdencom, ktorého popravil pred odchodom do penzie.
Bol vzorným a talentovaným prváčikom
Tvrdý trest dostal Lecián zaslúžene. Jeho zločinecký životopis sa začal už na základnej škole v dedinke neďaleko Uherského Hradišťa, kde sa narodil. Bol vzorným a vraj aj talentovaným žiakom prvej triedy. Potom však prišiel osudový zlom. Už v druhej ľudovej začal vyčíňať. Učenie ho nezaujímalo, bol neposlušný, začal sa túlať. Rodina sa z vidieka presťahovala do hanáckej metropoly Olomouc, a keďže aj tu Martin stváral samé neprístojnosti, dostal sa do polepšovne, odkiaľ ho pustili až ako 18-ročného.
Výchova v ústave nepomohla. Martin Lecián sa za osem rokov, ktoré ho z brány polepšovne delili od šibenice, stal prízrakom. Preslávil sa ako zlodej, vojenský zbeh a niekoľkonásobný vrah. Spáchal okolo sto zločinov. Zviditeľnil sa ako lupič so špecializáciou na vykrádanie trezorov.
Medzinárodný náčelník?
Vtedajšia kasárska elita Leciánom opovrhovala, pretože k lúpežiam pridal aj niekoľko vrážd. Zvolil si nechutnú a československými kasárskymi majstrami opovrhovanú barbarskú metodiku otvárania trezorov. Leciánovo prenikanie k peniazom v "káčach" nebola lupičská jemná zámočnícka mechanika, ale brutálny útok hasákom. Nechcelo sa mu ani píliť zámky, bol chorý na tuberkulózu a pri pílení ho z prachu sililo na kašeľ. Preto trezory doslova rozpáral. Napriek nedžentlmenskému postupu bol na svoje kúsky namyslený. V chvastavom liste, ktorý poslal novinám, sa hrdo označil za "náčelníka medzinárodnej lupičskej spoločnosti".
Prezývali ho "postrach Moravy", ale nielen pre lúpeže. Keď ho povolali do armády, opakovane sa stával vojenským zbehom. Cestu nielen z kasární, ale dokonca aj z vojenskej nemocnice za slobodou lemovali mŕtvi z radov strážcov. Keď rok pred popravou utekal vedno so spoluväzňom Jánom Székelym z divízneho špitála v Olomouci, zranili zbehovia dvoch strážcov, jeden z nich zomrel. Zomrel aj jihlavský strážnik František Marčík či obecný strážnik Rudolf Horák zo Slavkova pri Brne alebo četník Antonín Stuchlý v Kvačiciach.
Lecián bol veľmi pracovitý zločinec. Policajné záznamy potvrdzujú, že za noc si trúfol kradnúť až v 8 objektoch. Bolo o ňom známe, že časom sa stal úzkostlivo podozrievavým a priblížiť sa k nemu mohol iba ten, kto poznal jeho heslo. Znelo: jedna červená ruža. Kto ho nevyriekol a dostal sa do Leciánovej bezprostrednej blízkosti, skončil na cintoríne alebo v šťastnejšom prípade v nemocnici.
Slečinkám sa páčil
Kraľoval v bulvárnych novinách. Slečny nad fotkami šarmantného elegána v klobúku a s cigarou vraj omdlievali. Z časopisov Lecián ako "hrdina" prenikol do pesničiek, ktoré potulní speváci šírili po krčmách a po dvoroch pod plnými pavlačami.
Pochybná lúpežnícka sláva prehlbovala Leciánovu trúfalosť, kradol stále bezočivejšie. Bol však nielen opatrný, ale aj ozbrojený. Aj keď ho v reštaurácii zatýkali, mal pod stolom ostro nabitú zbraň.
Keď mu za vraždy a lúpeže začalo prihárať, mienil ujsť do Poľska. Nepodarilo sa. Neuspel ani na súde, kde tvrdil, že sa na nič nepamätá. Po vynesení rozsudku smrť obesením mu prezident T. G. Masaryk milosť, o ktorú žiadal, neudelil.
Posledné hodiny života po dobrej večeri vraj mladý tuberák prefajčil. Jeho hrob na olomouckom cintoríne Černovír nebol nikdy označený, čo viaceré jeho mladé obdivovateľky mrzelo, lebo chceli poetické heslo fešáka Leciána naplniť darmi - červenými ružami.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
