Veď ináč by ani neboli prepadnutia, bitky, vojny, terorizmus v najrôznejších podobách od praveku po súčasnosť.
Aj pästný klin pravekého lovca, luky, kopije, meče, primitívne trhaviny padli do zabudnutia, postupne ich nahrádzali technicky dokonalejšie prostriedky a najnezmyselnejšie metódy aj na konanie zla.
Vzbura proti palatínovi
Mestá v minulosti dobývali obliehaním, krajinu pustošením požiarmi. Osobnosti, medzi nimi aj korunované, odstraňovali jedmi, vzburami, atentátmi. Jeden z príkladov je hneď v dejinách Košíc, kde v roku 1311 mešťania povstali proti palatínovi Omodejovi pri jeho slávnostnom príchode do Košíc, po ktorom by stratili svoje slobodné postavenie, lebo by sa museli podriadiť Omodejovi. Omodej padol v boji s Košičanmi v uliciach mesta a ich postavenie bolo zachránené. Zachránené a zvýhodnené - vďaka tomu, že Košičania pomohli kráľovi Karolovi Róbertovi v poslednej chvíli k víťazstvu v Bitke pri Košiciach, získali od neho viaceré výhodné privilégia. Vtedy platila zásada: kto je verný kráľovi, môže od neho očakávať výsady.
Bombardovanie Košíc v stredoveku
Košice boli v stredoveku známe svojím opevnením a považovali ich za nedobytné. V rokoch 1490-91 ich niekoľko mesiacov obliehali poľsko-litovské vojská kráľa Jána Alberta. Pevné mestské hradby aj ozbrojenci v nich odolávali nepriateľským útokom. Nedokázali však zabrániť škodám, ktoré spôsobilo bombardovanie na domoch a sakrálnych stavbách vnútorného mesta ako aj na huštákoch za múrmi, ktoré boli také spustošené, že ani po dvadsiatich rokoch nedosiahol počet domov taký stav, aký bol pred obliehaním mesta.
Toto bombardovanie Košíc v 15. storočí uvádzame ako zaujímavosť, i pre porovnanie s dobou, kedy sa odohralo spomenuté povstanie Košičanov proti Omodejovi v r. 1311 i Bitka pri Košiciach v roku 1312, ktorú vyobrazil iluminátor vo Viedenskej obrázkovej kronike. Na farebnom výjave je kráľ Karol Róbert v brnení, tiež ozbrojenci s kopijami, žiadne strelné zbrane. Preto je pravdivý opis kronikárov o Bitke pri Košiciach (ako uvádza vtedajšia kronika Bitka pri Rozhanovciach) ako o najkrvavejšej bitke v dovtedajšej histórii na našom území. Spôsobili to bodné a sečné zbrane.
O 179 rokov po týchto dvoch udalostiach už na Košice útočí Ján Albert bombardovaním trhavinami a tie, ako aj k nim potrebné zariadenia, získava z viacerých zdrojov, medzi nimi z poľského mesta Gdansk. Odtiaľ ich dopravovali do Košíc po suchozemských aj vodných cestách.
Poľský kráľ Ján Albert nedobyl Košice ani bombardovaním a Košičania sa stali víťazmi. Týmto víťazstvom preslávili mesto natoľko, že ho začali v iných krajinách označovať za nedobytné a navyše víťazstvom zachránili Vladislavovi II. uhorskú korunu, o ktorú sa usiloval Ján Albert. Mesto dostalo od Vladislava II. ako odškodné za vynaložené výdavky 9-tisíc zlatých.
Bombou na generála aj žandárov
Preskočme 430 rokov z doby bombardovania Košíc do prvej ČSR roku 1923. Vtedy začali v januári v niektorých úradoch podivné výbuchy pecí. Na Podkarpatskej Rusi sa spustila séria útokov na verejných činiteľov v bytoch aj úradoch výbuchmi pecí. Z policajných i z agentúrnych správ sme sa dozvedeli o výbuchu bomby v polovici februára na žandárskej stanici v Užhorode. Explózia zničila kanceláriu, služobný byt a poranila slúžku Albínu Hradilovú.
Na druhý deň ráno po tomto výbuchu podľa správy tlačovej agentúry "...vybuchla bomba v jedálni bytu zemského vojenského veliteľa pre Podkarpatskú Rus generála De Castellu, zdemolovala nábytok, roztrieskala obloky a dvere. Zranený nebol nikto, lebo byt bol prázdny. Polícia v ten istý deň zistila páchateľov a zatkla sedem osôb. Výbuch spôsobili bomby vyhotovené z palivového dreva a ekrazitu." Potom nasledoval opis bomby.
Ekrazit v polene
Keď služobná Albína Hradilová prikladala do žandárskej pece polená dreva, ako by ju mohlo napadnúť, že medzi nimi sú aj výbušné.
Nebolo na nich nič vidno. Ani nemohlo byť, lebo podľa opisu žandárskeho veliteľa v agentúrnej správe bol do polena dlátom vyhĺbený otvor, do neho dali pol kila ekrazitu, zakryli ho dreveným vrchnákom z dosky a tak upravili, že nik nemohol ani len tušiť, aké je to špeciálne poleno. Vtedajší teroristi takto pripravené ekrazitové bomby poukladali medzi "naštósované" drevo vonku pred tými úradmi, kde mali naplánovaný atentát alebo chceli postrašiť niekoho z ich predstaviteľov. Bombu umiestnili podľa predpokladu, kedy asi príde naň rad na základe zistenia, koľko dreva približne spália denne v úradoch alebo v bytoch. Ak sa takéto ekrazitové poleno priložilo do pece, bol to poriadny výbuch, aj s pecou.
Roľník teroristom
Na výrobu polenových bômb sa v Užhorode špecializovala skupina, ktorá v ČSR organizovala protištátne akcie a atentáty vo verejných budovách aj bytoch reprezentantov vojenskej aj civilnej správy. Dodávateľom ekrazitu a inštruktorom bol šéf propagačnej kancelárie v Miškolci major Neviczky.
Páchateľom v uvedených dvoch prípadoch v Užhorode bol Pavol Hripák, roľník z Radvanky, ktorého na výrobu ekrazitových polien zaškolil v Miškolci major Neviczky a ďalších dvoch členov skupiny - Andreja Kodolesa a Vladimíra Oeryho získal Hripák z Radvanky a sám ich vyškolil. U nich našla polícia počas domovej prehliadky dve bomby a ďalšie stihli hodiť do rieky Uh. Tri bomby boli určené do palivového dreva a teda pre výbuch v peci na užhorodskej železničnej stanici a tri, ktoré hodili do Uhu, na koľajnice železničnej trate do Košíc. Tam ich mal položiť bývalý železničný zamestnanec Vladimír Oery, ktorý odmietol po vzniku ČSR zložiť sľub vernosti republike a preto bol prepustený. Podľa Hripákovej výpovede bolo ľahké získať ho ako spolupracovníka pre atentáty, pretože v nich realizoval svoju pomstu za prepustenie. Polícia našla u neho dvanásť kíl ekrazitu.
Výrobu zdokonaľovali
Bomby, ktoré našla polícia u Oeryho, boli na nerozoznanie od normálnych polien. Bolo vidno, že ich výroba sa zdokonaľuje. Už ich neprikrývali vrchnákmi z dosák, ale po výbere vhodného polena ho rozrezali na polovicu, potom vyvŕtali do každej dieru, naplnili výbušninou a zlepili.
V Košiciach bol ekrazitovým teroristom napodiv študent medicíny Kalmár a "mal na starosti" atentáty v civilných a vojenských úradoch. Na túto činnosť ho osobne pripravoval tiež v Miškolci Neviczky. Na zakladanie výbuchov v pražských a bratislavských peciach boli pripravení Kalmárovi kolegovia z radov tamojších vysokoškolákov. Našťastie tam ani jedna pec nevybuchla, pretože inštitúcie, kde mali byť spáchané atentáty, nemali drevo naštósované vonku, ale uskladnené v budove a to už vyžadovalo viac času a získanie kontaktov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
