adol. Ani nie rok od svadby sa zbalila a presťahovala do svojho nového bytu. Paradoxne tieto veľké zmeny zvládla bez liekov proti depresii, o ktorej predtým otvorene hovorila. Hoci priznáva, že s rozpadom manželstva stroskotali všetky jej sny a ideály, jedným dychom dodáva, že má dosť sily a chuti vstať, otriasť sa a prijať novú lásku. Kamil a Kristína sa od svojho rozchodu stretli po prvýkrát práve na východe Slovenska - počas hosťovania s hrou Radošinského naivného divadle O láske, kde stvárnili pár.
Onedlho tu máme koniec roka. Zvyknete v takomto období bilancovať?
- Koniec roka býva pre mňa vždy sentimentálny. Na Silvestra zvyknem mať splín, na odchádzajúci rok sa dívam s melanchóliou a mám podozrenie, že tentoraz to nebude iné. Aj keď si myslím, že v zásade som mala pekný rok. V mnohom veľmi poučný, mala by som sa, samozrejme, aj na čo posťažovať, ale myslím, že v globále som šťastná.
Splín na Silvestra? Myslela som, že chodíte niekam divoko žúrovať.
- Samozrejme, že Silvestra netrávim sama v paneláku, kde si o polnoci búcham petardy a idem spať. Určite ho aj tento rok strávim s priateľmi. Ale vždy si nejakú chvíľu nechám aj sama pre seba. A s rodičmi a bratom máme taký zvyk, že si o polnoci voláme. Je to trošku adrenalín chcieť sa dovolať na Nový rok tesne po polnoci, ale zatiaľ sa nám to vždy podarilo. Vzájomne si poprajeme pekné veci, povieme si, že sa ľúbime. Takže napokon má Silvester celkom pozitívnu atmosféru.
Čo si budete tento rok priať do nového roka?
- Môj dedulko ma naučil, aby som si vždy priala, že chcem byť šťastná, lebo vtedy budú šťastní aj ľudia, ktorých mám rada.
Čo vás ešte dedulko naučil?
- Čo je to nosohltan a ako sa vyberajú mandle... Bol totiž krčný lekár. A ešte ma naučil variť a smiať sa zo života.
A nechcel, aby ste sa stali lekárkou?
- Veľmi túžil po tom, aby aspoň jedno z jeho vnúčat - my s bratom alebo naši 2 bratranci - šlo v jeho šľapajach, ja som si aj chvíľu myslela, že zachránim situáciu, ale vyvinulo sa to inak. A myslím si, že bol v princípe rád, lebo obľuboval chodiť na premiéry a v osemdesiatich štyroch rokoch baliť moje kolegyne. Díval sa im do výstrihu a hovoril: "Už sme sa určite niekde videli, ja vás poznám..." A kolegyne s ním ochotne flirtovali, pretože to bol veľmi zaujímavý chlap. A mám ešte jedného dedka a ten je tiež veľký playboy.
Narodili ste sa do dobrej rodiny...
- Do výbornej. Už dlhšie to plánujem, ale teraz to už musím naozaj zrealizovať, že si na tričko dám z každej strany fotku jednej babičky a napíšem: "Mám dobrý genetický základ." Jedna babička bola herečka v prešovskej spevohre a druhá bola jednou z prvých televíznych hlásateliek a obe boli neuveriteľne krásne.
Na ktorú sa podobáte?
- To je zaujímavá "story", lebo ľudia, ktorí poznali babku Joju Farkašovú, tvrdia, že sa podobám na ňu, a tí z okolia babky Katky Klačanskej zas tvrdia, že som celá ona. No rozhodne viem, čo som po ktorej zdedila - prsia po babke Farkašovej a ruky po Klačanskej. Po tej teraz nosím aj obrúčku pre šťastie.
Ako ste k nej prišli?
- Asi pred polrokom som žúrovala s mojou maminkou, a keď už vypila za pohárik vína, ukradla som jej ju z prsta. Jej teda ostala dedulkova, ja mám babinkinu, a vždy keď sa stretneme, tak si nimi štrngneme.
Už viackrát ste spomínali slovo šťastie - čo potrebujete k tomu, aby ste sa cítili šťastná?
- Musím byť spokojná, zdravá, ľúbiť a byť ľúbená, nemôžem mať depky, musím sa vedieť tešiť. A ja keď sa teším, tak skackám, a keď skackám, viem, že som šťastná. Takže ak by sme to zhrnuli do jednej vety - musím byť skackavá...
V úvode ste povedali, že tento rok bol pre vás veľmi poučný. Čo vás naučil?
- Veľmi presne mi zadefinoval, čo chcem a čo nie. Nechcem to bližšie špecifikovať, pretože sú to veci, ktoré sa netýkajú len mňa. No v každom prípade som si určila presné hranice, za ktoré už nie som ochotná ísť, pretože vždy, keď som to urobila, to pre mňa dopadlo zle. Ak ma teda bude niekto najbližšie nútiť tú hranicu prekročiť, pošlem ho bez mihnutia oka do kelu a pokojne aj ďalej.
Rozišli ste sa s manželom ako kamaráti?
- Kým sa dopracujeme do štádia skutočného kamarátstva bez akýchkoľvek výčitiek, je ešte potrebný čas. Neviem si predstaviť vzťah, ktorý by plynulo prešiel z partnerstva do kamarátstva bez nejakého medzistupňa. Ale myslím si, že je úplne skvelé, že spolu hráme. Na východe Slovenska sme sa stretli vlastne prvýkrát od nášho rozchodu a bolo to veľmi vtipné.
Skôr by som čakala, že to bolo rozpačité, možno bolestné...
- Jasné, že to bolo aj trošku bolestné. No keby ste počuli tie texty, ktoré hovoríme, tak tam je taká evidentná irónia, že to bolo aj smiešne. A my obaja máme celkom rozvinutý zmysel pre humor. Vďaka tomu sme to vlastne mohli prežiť. Pán Štepka to nazval psychohygienou.
Na východe ste s Hrou o láske absolvovali hneď niekoľko predstavení. Ako sa vám prvýkrát po rozchode zdieľal s expartnerom spoločný priestor na javisku?
- Neviem ako Kamil, ale ja som sa len utvrdila v tom, že nemôžeme byť partneri, ale ľudsky sa máme radi, takže hoci sme sa v súkromí nevyhľadávali, stretnúť sa pri práci bolo celkom príjemné. Na základe toho sme si mohli uvedomiť, že sme dvaja inteligentní ľudia, ktorí spolu vedia fungovať, komunikovať, zasmiať sa. Lebo poznám aj ľudí, ktorým vzťah nevyšiel a do konca života sa už spolu nerozprávali. Do takého štádia by som dospieť nechcela, pretože sa mi to zdá veľmi nevyspelé.
Takže ste vôbec neuvažovali, že by ste z predstavení, kde spolu hráte, odišli?
- Myslím, že sme spolu prežili isté obdobie, ktoré bolo pre nás oboch veľmi závažné a jedinečné, už nikdy to také isté s nikým iným nebude, ale neviem, prečo by som s tým mala mať problém. Samozrejme, je mi ľúto, čo sa stalo, pretože všetky moje sny a ideály padli, ale nevadí. Vstaneme, oprášime sa a ideme ďalej. Navyše, kebyže odmietam s Kamilom hrať, som takmer bez práce a my obaja máme teraz na krku hypotéky.
Keď sa človek žení alebo vydáva, nepredpokladá, že o rok ho čaká úplne nový štart bez partnera... Ako ste ho zvládli?
- S pocitom veľkej úľavy. Nehovorím, že sa diali iba zlé veci, ale ani iba dobré.
Nie je vám ľúto, že ste sa vydali?
- Za tým, že som sa vydala, som si stopercentne stála, takže to neľutujem. Trošku možno ľutujem, že keď jedného dňa stretnem niekoho úžasného, kto si ma bude chcieť naozaj zobrať, budem jednak viac otáľať, nehovoriac o tom, že si to teraz vôbec neviem predstaviť a už si ho nebudem môcť zobrať pred Bohom.
Je to pre vás dôležité?
- Je. Nie som síce praktizujúca katolíčka a na cirkev mám svoj názor, no verím v Boha a kostol je pre mňa posvätné miesto. Preto si myslím, že si tento krok treba naozaj dobre uvážiť a mali by ho urobiť iba ľudia, ktorí sú si stopercentne istí. No ja to cítim tak, že Pánbožko to všetko, čo sa stalo, chápe, a nemyslím si, že s tým má nejaký problém.
Po rozchode si človek väčšinou nevie predstaviť, že by mal byť nejaký iný vzťah, iná láska...
- Aj ja som si tým, samozrejme, prešla. Vravela som, že sa už nezamilujem. Ale fakt je, že to potrebujem ako soľ - milovať, byť milovaná, môcť sa o niekoho oprieť, môcť sa s niekým každodenne tešiť a objímať. Je už druhá vec, že po tejto skúsenosti nebude asi také jednoduché získať si moju dôveru.
Na čo sa najbližšie tešíte?
- Na Vianoce.
Kde ich budete tráviť?
- Práve mi rekonštruujú byt, takže som pobalená v igelitke a vždy som u niekoho zložená. Rodičia mi, samozrejme, ponúkali, že môžem ísť bývať k nim, ale návraty k rodičom bývajú pre 28-ročné "dieťa", ktoré je už dávno samostatné, kruté. Niežeby som s nimi nebola rada, ale keby sa ma prišli štyrikrát pýtať, či nie som hladná, upozorniť ma, že by som už mala ísť spať, volali mi, kde som a kedy prídem domov... Asi by som na nich bola nervózna, pričom by si to vôbec nezaslúžili! No do Vianoc budem hádam s prerábkou hotová a chcela by som rodičom navrhnúť, aby na Štedrý večer prišli ku mne. Myslím, že keby tam už boli zažité Vianoce, bola by som tam už úplne ako doma.
Čo vám nesmie chýbať v byte, aby ste sa tam mohli cítiť ako doma?
- Teraz síce plačem a som nervózna, pretože je tam všade hnusný biely prach, pričom som to už mala všetko pekne vystierkované, vymaľované, zariadené, ale inak bol ten byt láska na prvý pohľad. Mám tam úžasných susedov, byt je úplne podľa mojich predstáv, mám v ňom šuchotavú perinu, veľa úložného priestoru, 1 šuplík len na pančucháče a vŕzgajúce parkety. Mamka vravela, že keď som bola malá, stále som chcela vŕzgajúce parkety. Ja si na to síce nepamätám, ale splnil sa mi teda detský sen...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
