Verdiho La Traviata, kde robila svoju poslednú réžiu, je doposiaľ v repertoári Štátneho divadla Košice. Na jeho doskách strávila viac ako 50 rokov. Božena Hanáková nedávno oslávila okrúhliny - 80 rokov. Zaspomínali sme si teda na jej umelecký život, ale aj detstvo v hereckej rodine.

Lásku k umeniu nasávala takpovediac už s materským mliekom. "Som z hereckej, hudobníckej rodiny. Všetci boli upísaní umeniu - moja mama, otec, nevlastný otec... Ja som tiež divadlo milovala od malého malička. Bolo mi jedno, čo tam budem robiť - hoci aj upratovačku - hlavne aby som v ňom bola," vraví s úsmevom Božena Hanáková, ktorá sa narodila v Košiciach a tu od skončenia vysokej školy žije.

Prvé kroky na javisku si však vyskúšala v Bratislave. Tam v tom čase pôsobila jej mama. "Chodila som na balet. Ako divadelné decko som to mala zdarma, pretože herci boli chudobní."

A tam sa to všetko začalo. "Účinkovali sme vo všetkých operetách, hercom ako Dibarbora sme robili 'křoví', alebo sme hrali černoškov v Aide. Odmala som všade recitovala, predvádzala sa."

Matka z nej chcela bankovú úradníčku

Hoci jej mama Ružena Kustrová bola umelkyňou telom i dušou, pre dcéru si predstavovala iné povolanie. "Chcela, aby som bola bankovou úradníčkou. V tom období bolo dobré mať štátne zamestnanie, bola to istota. Nie ako herectvo, kde boli ľudia v lete na žobračenke a čakali, či ich od novej sezóny budú ešte potrebovať alebo nie," spomína pani Hanáková.

Podľa nej je javisko droga. A ona jej podľahla už ako malá. Nevenovala sa však iba spevu - výborne tiež tancovala, cudzia jej nebola ani činohra. Možno práve to ju predurčilo na to, že ju diváci zbožňovali v operetách, hoci jej osobne boli bližšie opery.

"Na Vysokej škole múzických umení sme boli vychovávaní k vážnej muzike. Aj preto som po škole prijala umiestnenku do Košíc - mala som na výber medzi Novou scénou a tunajším divadlom. Tu som však videla šancu aj na účinkovanie v opere, ku ktorej som inklinovala. No keďže som bola aj pohybovo zdatná, hneď ma vrhli do operety a o chvíľu ma už nazývali subretou. Priznám sa, trošku som sa tomu bránila - vravela som, aká som ja subreta? Veď spievam Mozarta, Bacha... Aj na koncerty v liečebných domoch som si vždy brala množstvo nôt, lebo som chcela vychovávať obecenstvo. No nikto to nechcel. Každý chcel len Poľskú krv, takže som si tie noty zas zabalila a viezla domov. Napokon som však spievala aj postavy v Mozartových operách, Olympiu v Ofenbachovi..." - vraví pani Božka.

Veľmi rada spomína na svojich pedagógov. Medzi nimi napr. na prof. Enrica Manniho, ktorý vychoval aj Imricha Godina a učil ju spievať, keď prišla do Košíc, na pedagógov z VŠMU - Budského, Strelca, Ferencziho, či na choreografa Maximiliana Fromana.

Bez driny by bol talent pramálo

"V divadle som si prešla všetkým od piky. No vždy som prahla po ďalšom a ďalšom vzdelaní. Vedela som, že maturita nestačí, že je to len všeobecné vzdelanie a že bez driny a vzdelávania by bol talent pramálo. Treba totiž myslieť aj na staršie roky, keď už nestačí iba pekne podskočiť. To, čo človek robí, musí mať aj hĺbku. A tú som sa ja snažila aspoň čiastočne preniesť aj do operety."

Dnes majú operní a operetní speváci otvorené dvere do sveta, tí najlepší hosťujú na scénach všetkých kontinentov. Pred 50 rokmi však boli možnosti hosťovať v zahraničí značne obmedzené. "Okrem slovenských scén som hosťovala v Prahe, Ostrave, Brne, Miskolci, tri týždne sme boli na zájazde v Nemecku a Holandsku. To boli pre mňa dosť muky, pretože sme sa museli svoje roly naučiť po nemecky a ja som ten jazyk ešte od čias nemeckej okupácie z duše neznášala. Ako dieťa som sa pre tú svoju averziu nebola schopná naučiť ani O Tannenbaum. Túto rolu som však zvládla tak, že mi nikto nechcel veriť, že po nemecky nerozprávam. To je jeden z príkladov, že ak človek skutočne chce, naučí sa všetko."

Pani Božka vraj nespočetne veľakrát ďakovala Pánu Bohu za to, že jej okrem talentu nadelil aj šťastie. "Nie každý, kto má talent, má aj šťastie, že ho objavia, podporia a dajú mu príležitosť rozvíjať sa. Ak sa tak nestane, talent väčšinou zakrpatie."

Rodina bola vždy na prvom mieste

Väčšina mladých umelcov prichádza na divadelné dosky s obrovskými ambíciami. "Množstvo speváčok si myslí, že hneď budú spievať Violety, Mařenky. Ja som divadelný život poznala z domu, vedela som teda, že netreba mať prehnané očakávania, že všetko musí prísť postupne. Preto som každú rolu, ktorú som dostala, robila od srdca," vyznáva sa pani Hanáková, ktorú istý čas lanárili do angažmán v Lipsku. "Odmietla som kvôli rodine. Nevedela som si predstaviť, čo bude s deťmi, či tam budeme mať kde bývať. A pre mňa bola rodina vždy na piedestáli môjho hodnotového rebríčka."

S manželom výtvarníkom Jánom Hanákom sú svoji už viac ako 58 rokov. "Dali sme sa dokopy na vysokej škole. Manžel ma videl tancovať v Lúčnici sólo, na ktoré som sama robila choreografiu a asi som bola výborná, lebo to vtedy všetci tvrdili. (smiech) A odvtedy mi nedal pokoj. Dokonca mi hneď povedal, že si ma chce vziať za ženu. Brali sme sa ešte v treťom ročníku na vysokej škole, ale neľutujem. V manželstve sa, samozrejme, všeličo vyskytne, žena musí vedieť veľa tolerovať, ale vedela som, že ma veľmi ľúbi a to je dôležité."

Za základ dobrého manželstva považuje pani Hanáková porozumenie, toleranciu a spoločné záujmy. "Treba vedieť pochopiť jeden druhého. Keď sme začínali, nemali sme nič, iba zdravé ruky a ochotu pracovať, no vedela som, že si budeme rozumieť."

Nežiarlil jej manžel nikdy na javiskových partnerov? "Asi žiarlil, ale nikdy mi nič nepovedal," vraví so smiechom Božena Hanáková.

V živote je najviac hrdá na svoje dve dcéry a štyroch vnukov. "Naštudovala som množstvo krásnych postáv, robila som asistencie réžie, režírovala som, učila, mám za sebou množstvo vynikajúcich žiakov, no najviac hrdá som na svoju rodinu, na svoje deti a vnúčatá, ktoré sú vlastne pokračovateľmi nášho života."

Hoci je už pani Hanáková na dôchodku, o dianie v košickom divadle sa stále zaujíma. "Chodievame na premiéry a veľmi sa teším, že môžem povedať, že dnešní mladí speváci sú stále lepší a lepší."

Najhlbší zážitok z opery, ktorý v sebe dodnes nosí, má vraj ešte zo svojich študentských čias, keď bola na predstavení v Drážďanoch. "Boli ešte celé rozbité po vojne a Borisa Godunova hrali v divadle, ktoré ako jediné nebolo zbombardované. Bolo to veľmi silné."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.