"Kam sa pcháte?" skríkol na vodiča.
"Nesiem ťažko chorého na príjem," vyľakane odpovedal sused.
"Autom nesmiete! Vyložte ho a preparkujte!" zavelil vrátnik.
"Veď v areáli stojí tisíc áut," zaprotestoval som.
"To neznamená, že ich tu bude tisíc jeden."
Než som sa nazdal, vytiahol ma za nohu a pištoľou ukázal na neďaleké dvere.
Pomaličky som sa odtackal k pultu centrálneho príjmu.
"Čo chcete?" opýtala sa ma milo sestrička.
"Mám strašné bolesti," povedal som popravde.
"Ste objednaný? V pondelok ráno prijímame dohodnutých pacientov, nie hocikoho."
"Nie, nestihol som, tá bolesť prišla tak rýchlo..."
"A obvodnú lekárku ste navštívili?"
"Nie, myslel som..."
"Choďte najprv tam, nech vás ona pošle, prečo otravujete rovno nás?"
"Mám pocit, že je to akútne."
"Tak bežte za ľudovým liečiteľom a nám dajte pokoj."
"Prosím vás, predsa nechcete, aby moje dve deti zostali bez otca!"
Zazrela na mňa podozrievavo, či nekamuflujem a naveľa vytočila číslo.
"Ahoj, jeden človek sa tu domáha k vám. Že čo mu je? Čo vám je?"
"Zápal slepého čreva. Asi."
"Vraj má zapálené črevo slepé, ale nevie to isto. Kde či bol? A na očnom ste už boli? A prečo nejdete najprv tam, keď je slepé?"
"Prepáčte, ja sa..." chcel som čosi vykoktať, ale odpadol som.
Keď som sa prebral, sedel som na lavici pred chirurgickou ambulanciou. Predo mnou stálo desať ľudí v rade, ako kedysi na banány pred Vianocami. Vyšla sestrička, ale kým som sa zdvihol z lavice, schmatla prvé papiere od starčeka pred dverami a zmizla dnu. Pomaličky som sa plazil k dverám.
"Takých mám najradšej. Tvária sa, že umierajú, aby sa mohli predbehnúť," frflala pani v stredných rokoch, ktorá nastupovala do nemocnice pekne po poriadku objednaná.
Tretia pacientka v poradí to nevydržala a skočila na mňa rybičku. O chvíľu som bol ovešaný chorými ženuškami ako rugbyový hráč. Skúšal som sa vytiahnuť z klbka, ale prehnal som to, lebo keď sa otvorili dvere, pristáli na mojom čele.
"Čo za simulanta tu leží," zvrieskla sestrička, ktorá lomcovala dverami búchajúc ich o moju hlavu, aby mohla vyjsť.
"Predbieha sa, priplichtil sa posledný a chce ísť dnu prvý," žalovali ľudia.
"Čo vám je?
"Mám zápal slepého čreva."
"A prečo ste tu, na chirurgii? Zmiznite na infekčné!" zavelila.
Pozbieral som posledné zvyšky síl a snažil sa byť ostrý.
"Ale tam ste ma už zbytočne posielali pred dvoma rokmi, keď som dostal pankreatitídu. Vždy to robíte."
"Ale veľmi to nepomáha, pretože sa stále trepete k nám!"
"Ja sa polepším, len mi pomôžte, prosím vás."
Ani brvou nehla, iba sa nahla bližšie.
"A prečo sa neošetríte sám, keď viete, čo vám je? Nažeriete sa ako sviňa a my aby sme vás zachraňovali?"
Díval som sa do tých úprimných ľudských očí, z ktorých sálalo teplo a neha a uznal, že má pravdu.
Teraz, keď sú o dve hodiny viac, ležím doma na veľkom stole v jedálni a pripravujem sa na zákrok. Na malý stolík som si poukladal všetky lekárske pakšamenty od chirurgického noža, cez svorky, dezinfekčné prostriedky až po tampóny, aby sa krv nerozlievala po novej plávajúcej podlahe a chystám sa operovať. Ešte si nasadím anestéziu a držte mi palce.
Budem druhý človek na svete, ktorý sám seba zoperuje v celkovej anestézii.
Tým prvým bol, pochopiteľne, Chuck Norris.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
