Poľský richtár odkrýva recept, prečo ich Tatry prosperujú

Tatranskí podnikatelia od Kežmarku po Štrbské Pleso už dlho sledujú vývoj v poľských Tatrách pozornejšie ako na newyorskej či bratislavskej burze. Tam podľa mnohých našincov vládne skutočný ekonomický boom, ktorý sa v tejto chvíli vraj nedá zastaviť.

Vojt (richtár) 12-tisícovej prihraničnej Tatranskej Bukoviny Sylwester Pytel vysvetľuje, či rozmach, o ktorom slovenskí majitelia penziónov a hotelíkov iba snívajú, naozaj oni zažívajú a čo ho spôsobuje.

Ste vojt Tatranskej Bukoviny. V nej je však aj niekoľko šoltýsov. Čo sú to za funkcie, aký je v nich rozdiel?

- Vojt je niečo ako u vás primátor. Volia ho všetci ľudia celej gminy, je platený len pre túto prácu. Napríklad naša gmina (obec - pozn. red.) sa skladá z ôsmich dediniek (wieś - pozn. red.) a každá má svojho šoltýsa. Ten je niečo ako pomocník vojta. Hoci občas dostane nejaké diéty a náhrady, má svoje vlastné povolanie. O peniazoch rozhodovať nemôže.

Máte výrazný rockový imidž. Ako to ľudia vnímajú vzhľadom na to, že ste primátor?

- Keď som kandidoval, vraveli: ostrihať, nos radšej sako. Povedal som, že nie. Nech ma zvolia, aký naozaj som, s mojimi záujmami a zvykmi, nie akého by ma niekto chcel mať. Nikto sa zatiaľ na to nesťažoval. Keď treba, viem si rýchlo dať oblek a obliecť sa podľa príležitosti.

Môže sa takýto rockový vzhľad obrátiť aj na výhodu?

- Myslím, že áno. K lokálnej politike môže pritiahnuť veľa mladých ľudí, ktorí by sa o voľby možno ani nezaujímali. Pôjdu voliť toho, koho stretnú na koncerte, na horách a podobne.

Sú rozdielni "vaši a naši" Tatranci?

- Po zrušení hraníc to ani nevidím. Najmä my gorali, napríklad ja mám ujkov, tetky v Kežmarku, Levoči. Chodíme na svadby, pohreby. Podľa mňa sme taká jedna veľká rodina.

Napriek tomu u nás mnohí vravia, že u vás ľudia vedia robiť a rozhýbať biznis. Najmä teraz, u vás sa stavia a máte plné hotely. A Slováci, aj keď niečo postavia, majú prázdno. Prečo?

- Naši gorali vždy žili v oveľa ťažších podmienkach. U vás boli pekné polia, dlhé leto, všetko rástlo rýchlejšie a viac. Na slovenskej strane bolo jednoducho ľahšie prežiť. Preto naši gorali museli veľa pracovať a popri tom vymyslieť, aby to, čo robia, prinieslo čo najväčší efekt. No a v 21. storočí sa toto obrátilo. Už nepočítajú, či kúpiť ďalšiu kravu, nové políčko, aby prežili, ale aký hotel vybudovať, kde postaviť vlek, čo ponúknuť turistom. Na našej strane to teda máme takto vžité. Za čo najmenší náklad získať čo najväčší zisk. Obnáša to i riziko, projekty, kde sa všetko vsadí na jednu kartu. Ale ak to vyjde, zisk a úspech je trojnásobný. U vás sa možno do toho rizika až tak nejde.

A ten úspech sa teraz u vás dostavil?

- Myslím, že áno. Každý hovorí o hospodárskej kríze. Ale v Bukovine tento rok všetko šlo hore. Stavby, investície. Nemám poruke presné čísla, ale napríklad vidno, ako si rodiny kupujú nové autá. Niekedy, ak päťčlenná rodina mala jedno, to bolo dosť. Dnes má vo väčšine najmenej dve autá.

Niektorí u nás hovoria, že za rozdielny vývoj a výsledky môžu aj veľkí investori ako J&T v Tatrách alebo Jan Telensky v Poprade. U nás investujú najviac takí, u vás vraj nie a darí sa lepšie. Je to tak?

- U nás sa do veľkých projektov spájame, popri tom má každý svoj biznis. Do projektu napríklad na lyžiarsky svah vstúpi aj 200 ľudí, ktorí na ňom vlastnia rôzny pozemok. Preto sa musia dohodnúť. Niekoľko desiatok dá dokopy peniaze. Tí ďalší poskytnú v okolí ubytovanie a jedlo. Iní sa postarajú o propagáciu, parkovanie a podobne. Každý skrátka niečo urobí a potom z toho svojho profituje. Každý s každým sa pozná a preto nehrozí, že by niekto niečo robil zle. Lebo každý je zároveň závislý na tom, ako dobre urobí svoj podiel práce. Ak niečo urobí zle, všetci sa budú mať zle, ale aj naopak. Termálny park má napríklad až 400 spoluúčastníkov, ale je len jeden šéf, jedna firma, jeden riaditeľ.

A nie je práve problém dohodnúť sa na tom jednom riaditeľovi?

- Nie, hlasuje sa, funguje to.

Teda lepšia cesta ako veľkí investori?

- To nehovorím, ale pri nich je tu v našom turizme riziko, že chcú najmä taký zisk, ktorý si plánujú odniesť k sebe domov. Tu v Bukovine všetko, čo na nových lyžiarskych svahoch a termálnych parkoch zarobíme, ostáva u nás doma a ďalej sa investuje. Sú to minimálne zisky, ktoré sa však ďalej použijú. Nechceme byť ihneď boháčmi, lebo vieme, že sa to nedá. Raz áno, taký je plán, ale o 15, 20, 30 rokov a naše deti dostanú tie peniaze. Dovtedy treba investovať. Ďalší vlek, bazén, tak, aby ponuka a prostredie bolo atraktívne. Napríklad pri termálnom parku boli náklady enormné, už len geologický prieskum. Na zisky sa počká preto veľmi dlho. Lenže všetci tí majitelia akcií parku majú zároveň aj penzióniky, reštaurácie a z termálnej vody už profitujú ihneď takto nepriamo cez iné biznisy.

Termálny park, to sú desiatky miliónov eur. Nebol problém získať takéto peniaze pre majiteľov penziónov a polí, hoci ich je aj 400?

- Nie, nepotrebovali sme ani žiadne peniaze z fondov EÚ. Ak banka vidí dobrý projekt, stačí jej to. Vtip je v tom, že aj banka funguje na rovnakom princípe drobných účastníkov z celého Poľska ako náš termálny park. Nejde o bežnú komerčnú či zahraničnú banku, ale skôr bankové konzorcium drobných akcionárov takýchto bánk z celej krajiny. Teda majitelia nesedia v Berlíne, Emirátoch, ale tu a tam v Poľsku a aj preto sú prístupnejší na takýto projekt, ktorý však musí mať kvalitný biznis plán.

Vy by ste tu veľkých vôbec pustili?

- Takto otázka presne nestojí. Jedna holandská spoločnosť tu chcela postaviť veľký discobar. My sme to zamietli, lebo by sa tu nehodil a narušil prostredie malých goralských krčmičiek. Iný veľký projekt z Emirátov by narušil architektúru. O to ide.

Ako vidíte potom budúcnosť Tatier našich a vašich?

- Myslím, že o niekoľko rokov to bude jeden celok. Nie sme konkurencia, čím pestrejšia ponuka, tým lepšie pre každého. Príde taký čas, že budeme promovať jedny Tatry. Príďte do Tatier. Nie do Zakopaného, nie do Popradu, Bukoviny. Navonok voči Nemcom, Maďarom, Angličanom budeme len jedny Tatry.

Je teda Bukovina príbeh úspechu?

- Niekedy každý poznal len Zakopané, dnes sme najväčšie lyžiarske stredisko v Poľsku. Tejto myšlienke sa predtým ľudia smiali. Paradoxom je, že každý, kto prichádza z Poľska do Tatier, ide najskôr cez Bukovinu. Tá využila túto svoju šancu. Bol to premyslený plán, nie náhoda. Dôkazom je, že vskutku vôbec nemáme najlepšie kopce na lyžovanie. V mnohých susedných obciach i na Slovensku majú oveľa lepšie. My však máme na tých svojich vleky, oni nemajú. V tom je rozdiel.

Lyžiarske strediská na poľskej strane Tatier napredujú míľovými krokmi. Foto: Tomáš Tišťan

Nebojíte sa, že vám iní odkukajú vaše nápady?

- Inšpiráciou už sme a ako som povedal, konkurenciou kvôli pestrosti ponuky v Tatrách nie. My sme sa sústredili na malé detailíky, voľné parkoviská, zábavu, nočné osvetlenie. Ak sa všetky dali dokopy, pomohlo to.

Majú vaši ľudia záujem o Slovensko, napríklad o náš jazyk?

- Ale áno, veľmi. Ja sám sa hotujem kúpiť si slovník. A rovnako ma neskutočne poteší, ak niekto od vás skúša hovoriť poľsky.

Je pre vás slovenčina ťažká?

- Nie, veľa slov z goralčiny, najmä tej staršej, sa nachádza v slovenčine. Ak ideme na Slovensko, hovoríme skôr po goralsky ako poľsky. Ľudia z Varšavy nám vtedy takmer nerozumejú, Slováci skôr.

Hovorí sa u vás goralsky bežne?

- Každý deň, aj keď medzi mladými pomaly menej a menej. Aj tento náš jazyk sa mení a modernizuje. Na radnici napríklad všetci hovoria goralsky. Spisovnou poľštinou hovoríme len vtedy, ak príde niekto, kto tak nehovorí.

Bude to tak aj o 30 rokov?

- Dúfam. Riziko je najmä u mladých. Niekedy sa dieťa naučilo doma rozprávať goralsky a spisovne poľsky až v škole. Dnes sa učí oboje naraz, aby bolo na školu lepšie pripravené. Ak však naša "gwara" prežila 400 rokov, dúfam, že vydrží ďalej. Robíme preto veľa vecí, súťaže, rôzne učebné projekty.

Niečo o gmine

Tatranská Bukovina

Gmina Tatranská Bukovina sa skladá z ôsmich dediniek Tatranská Bialka, Tatranská Bukovina, Brzegi, Groň, Lesnica, Repiská, Čierna Hora, Jurgov. Posledné tri boli počas Uhorska a Slovenského štátu súčasťou Slovenska. Aj preto v nich majú urbáre a roztrieštenejšie pozemky, ako v západných častiach gminy. Rovnako goralský dialekt najmä u starších a kroje sú takmer navlas podobné tým na slovenskej strane.

Za posledné roky zažíva ekonomický rozvoj. Riaditeľ Regionálnej rozvojovej agentúry Horný Spiš Vladimír Petra napríklad hovorí, že v Bukovine možno sledovať, ako sa rodí naozajstné druhé Švajčiarsko. "O pár rokov ho tu budeme všetci vidieť, myslím ekonomicky veľmi bohatý kraj a ľudí. Veľmi im to tu funguje."