Po každej skúšobnej jazde prichádzal domov v ťažkej depresii, jeho ego sa zvíjalo kdesi v prachu. Sám si dal pracovný názov - polovodič.
Vodičák urobil na prvýkrát. Dodnes sa tomu obaja čudujeme. Prešlo pár týždňov. "Ty debil, však už klikla oranžová! Magor, to nevieš hodiť blinker, keď preraďuješ? Babka, kam sa ponáhľaš, do hrobu? Nemôžeš počkať, kým ti skočí zelená? Joj, ta ty si gadžinel, to nemôžeš trochu pridať?" Vyberám len pár zverejniteľných citátov, ktoré sa rinuli plynulým prúdom spoza volantu vedľa mňa deň čo deň. Môjho drahého som si dávala ráno cestou do práce namiesto rannej kávy. V každej zákrute som počítala preťaženia v géčkach, ostentatívne som sa držala dverí, zapchávala si uši.
Najhoršie bolo, že som nemohla zadržať príval nadávok z jeho úst ani v lete, keď sme mali stiahnuté okienko, stáli sme na červenej a vedľa nás stálo nadupané delo s čímsi pokerovaným za volantom. "Však raz ťa niekto odbachne," nesmelo som špitla. "No a čo, debil je to!" znelo jasné vysvetlenie.
Raz veru došlo na moje slová. Nie, nikto ho neodbachol, ale fajka to bola celkom milá. Bola zima, na parkovisku záľahy snehu, predierali sme sa ním v zúfalej snahe nájsť voľný flek. A pred nami zrazu sused. Nemohol ísť po odhrabanom chodníku, ale krížom cez parkovisko. Drahý naňho zatrúbil tak, že odskočil pol metra. Našli sme flek a spokojne zaparkovali. Sused nám vyfúkol výťah pred nosom. My dole čakáme, čakáme... Výťah kdesi stojí. A tak sme sa vybrali pešo na ôsme poschodie. Jazyk po brucho, pľúca v prdeli. No jasné, sused nechal na svojom poschodí otvorené dvere.
Odvtedy môj drahý netrúbi, za volantom nenadáva... Niet slušnejšieho vodiča pod slnkom. Dodržiava všetky pravidlá cestnej premávky, nedostáva pokuty.
"Ty vole, si videl toho debila? Však nás skoro nabral! To je dilino, čo sa nehýbe, však už je zelená. Sa musíš vliecť jak slimák cez tú cestu?" Vyberám len pár zverejniteľných citátov, ktoré sa rinuli plynulým prúdom v našom aute. Z mojich úst. Neviem kedy, neviem prečo, štatefu nadávok som po mojom drahom prebrala ja. A bolo jedno, či som bola na sedadle spolujazdca alebo za volantom.
PS: V ten deň som sa strašne ponáhľala. Samozrejme, na semafore červená, predo mnou našťastie bolo len jedno auto. Hypnotizovala som semafor, nech už klikne oranžová. Klikla. A ten debil predo mnou - stál. Tak som ho fajne vytrúbila. A on? Vrátil mi to elegantne. Ostal stáť počas celej zelenej, počkal si na oranžovú a keď už išla končiť, vtedy vyrazil. Ja som ostala visieť na ďalšej červenej. Odvtedy už netrúbim, nenadávam. Som druhý najslušnejší vodič pod slnkom.
Autor: Klaudia J. Mojšová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
