Semafory sa od roku 1920, keď na návrh policajného dôstojníka Williama L. Pottsa bolo na jednej rušnej križovatke v Detroite inštalované prvé svetelné signalizačné zariadenie (tak sa semafory podľa nášho zákona nazývajú) s tromi svetlami (červeným, žltým a zeleným), príliš nezmenili. Za 90 rokov ich používania sa v podstate nepodarilo odstrániť ich hlavnú nevýhodu - vodič nikdy presne nevie, kedy „preskočí" jedna farba na druhú. S týmto problémom sa s využitím najmodernejšej techniky a elektroniky zásadným spôsobom popasoval až dizajnér Thanva Tivawong. Ten navrhol semafor v tvare presýpacích hodín, na ktorých vodič dobre vidí, ako sa čas danej farby „odsýpa" a podľa toho sa vie zariadiť. Navyše sú posledné sekundy svietenia danej farby indikované číslicami. Obrázok ukazuje tri rôzne fázy svietenia tohto inovatívneho semaforu. Treba však zdôrazniť, že všetky tieto fázy sa realizujú na jedinom svetelnom zariadení, tvorenom mnohými pixelmi (obrazovými prvkami), ktoré môžu svietiť rôznymi farbami. No a to je bohužiaľ aj hlavnou nevýhodou tohto inovatívneho semaforu. Farboslepí vodiči, ktorí sa na klasických semaforoch orientujú najmä podľa toho, ktoré z troch svetiel svieti, nemajú šancu zistiť, aká farba vlastne na „presýpacom" semafore svieti.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
