Novinári ho vraj veľmi nemusia. Údajne je totiž arogantný a agresívny. On im na oplátku nevie prísť na meno a nadobúda čoraz intenzívnejší pocit, že komunikovať s médiami je len zbytočné mlátenie sena. Sympatický muž, ktorý nedávno oslávil Kristove roky, nám poodhalil aspoň čosi zo vzťahu k herečke Táni Pauhofovej, naznačil svoje rozčarovanie z negatívnych stránok medializácie a prezradil, prečo sa neoplatí čokoľvek si v živote plánovať.
Ako doktor Gregor ste v Ordinácii v ružovej záhrade oscilovali medzi dvoma ženami. Myslíte si, že sa to dá aj v reálnom živote? Milovať dve ženy a nevedieť sa rozhodnúť? Mali ste niekedy obdobie, že ste niečo podobné zažili, alebo si to teda aspoň viete predstaviť?
- Myslím si, že vzťah k dvom ženám v Ordinácii nebol rovnocenný. Jeden bol o nejakom silnom pute, možno mužsko-ženskom, medzi Luciou a Michalom, ale vzťah k druhej žene bol ovplyvňovaný a podmieňovaný tým, že tam bolo dieťa. Osobne som to vnímal tak, že jedno je niečo, kam to muža ťahá a druhé zase to, čo si človek pripomína a sám sebe vysvetľuje, že toto je to správne. No tam je silnejšie racio. Podľa mňa sa nedá paralelne viesť dva rovnocenné vzťahy. Osobne si myslím, že vzťah so Zuzanou by neprežil, keby tam dieťa nebolo. Pretože krízy boli dosť zlé a Michal by sa určite skôr rozhodol pre Luciu. Človek môže mať pocit, že ho to niekam viac ťahá, ale zároveň si uvedomovať, že musí byť dospelý a musí byť chlap a má určitú zodpovednosť, ktorú keď sa už raz rozhodol prebrať, tak si musí stáť za slovom.
Ordináciu ste vraj nerád pozerali. Prečo?
- V prvom rade vôbec nepozerám televíziu. A ďalšia vec - je pravda, že som väčšinu slovenských seriálov poriadne ani nevidel. Je to aj o nedostatku času, lebo málokedy som o ôsmej večer doma. A povedzme, že sa na seba neveľmi rád pozerám.
Aj tak vás verejnosť štylizuje do roly sexsymbolu, čomu sa vy veľmi bránite. S Táňou ste však boli vyhlásení za najkrajší pár. Keď sa tomu bránite vy, v poriadku, aké to však je žiť s najsexi ženou?
- (Ticho.) Také, ako si to nikto nedokáže predstaviť. Tak, ako si totiž ja nedokážem predstaviť žiť s inou ženou, ktorú by som poznal len do tej miery, že poznám len jej prácu a to, ako vyzerá. Nikto si nevie predstaviť, aké je to žiť s mojou ženou, lebo s ňou žijem len ja. Zatiaľ to zvládame. (Úsmev.)
Ktoré spoločné chvíle sú pre vás najvzácnejšie, keďže predsa len toho času na seba máte pomenej?
- Najvzácnejšie sú práve chvíle, ktoré nie sú časovo limitované. Čiže letné dovolenky, alebo sviatky, keď na seba máme čas a môžeme ho neobmedzene tráviť spolu.
Váš vzťah s Táňou, napriek tomu, že je dlhoročný a funguje, je z hľadiska bulváru vystavovaný nepríjemným situáciám. Obvinenie z vašej nevery s Dianou Mórovou bola predsa len silná káva. Ste natoľko zomknutí, že vás to ešte viac priblíži k sebe navzájom? Nemáte potrebu robiť nejaké vyhlásenia? Pretože umelec väčšinou mlčí, keďže ho bulvár raní, no nie je lepšie hneď reagovať? Myslíte, že aj to sa prekrúti?
- A nie? Neprekrúti sa? Často je úplne jedno, čo poviete. Je úplne jedno, čo poviete alebo nepoviete, aj tak si napíšu, čo chcú oni. Keď aj niečo poviete, tak si to zinterpretujú podľa toho, ako to vyhovuje im.
A nevedie vás to k tomu už vôbec nekomunikovať s médiami?
- Viete, ja nemám problém komunikovať s novinármi. Ja mám problém s férovosťou a čestnosťou. Pretože keď sa vás niekto niečo opýta, vy mu odpoviete a je to vzápätí použité inak a proti vám a je to prekrútené... Ak sa k niekomu snažíte byť fér a čestný, tak to očakávate aj naspäť a keď vás niekoľkonásobne niekto sklame, oklame a presvedčí vás, že nedokáže byť fér, nemáte s ním chuť ďalej komunikovať. No nechcem to vôbec komentovať, lebo aj toto dokážu prekrútiť proti mne. Je to niečo neobhájiteľné a nevysvetliteľné. Preto už naozaj o určitých veciach nehovorím. Aj sa čudujem, že som vám odpovedal na pár otázok zo súkromia o našom vzťahu, lebo ani o tom už nerozprávam. Neoplatí sa. Negatívnych skúseností je príliš veľa. Prečo by som mal v sebe neustále hľadať ochotu komunikovať? Hlavne keď nevidím vôbec význam v tom, že či niečo poviem, alebo nepoviem, vždy si to len prekrútia. Tak nech si robia. Možno som už voči tomu viac obrnený, ako kedysi. Nemôže to predsa ovplyvňovať môj život a nemôžem si zakladať na tom, čo o mne napíše bulvár, hoci ovplyvňuje verejnú mienku.
Nedávno ste mali narodeniny a oslávili krásne Kristove roky. Nechcem sa vás pýtať na to, či sa už cítite byť stopercentne dospelým, keďže zvyknete vravieť, že ste dospeli kvôli dopravnej nehode spred pár rokov. Skôr by ma zaujímalo, či ešte máte obdobia, keď blbnete. Len tak detsky a hravo...
- Určite áno. Neviem však celkom presne, čo si pod tým predstavujete. Myslím si však, že toho malého chalana, alebo dievčatko, by si mal v sebe každý z nás uchovať a bolo by veľmi zlé, keby ich v sebe ktokoľvek stratil. Nemyslím tým však infantilitu, ale skôr vnútornú slobodu, bezstarostnosť a schopnosť rýchlo zabúdať na negatívne.
V súvislosti s nehodou ste spomínali, že odvtedy si nerobíte plány. Kolobeh života nás však väčšinou veľmi rýchlo opäť stiahne k tomu, že si tie plány robiť musíme a človek sa stresuje kvôli nepodstatným veciam. Vám sa podarilo nenechať sa opäť vtiahnuť do tohto kolotoča?
- Som nútený robiť pracovné plány. No inak už nemám odvahu čokoľvek si plánovať a nemám už pocit, že si v živote naplánujem veci tak, ako chcem ja. Život vždy niečo prinesie a podľa toho sa treba zariadiť. Čím viac sa človek na plány upína, tým viac môže byť sklamaný, ak to nevyjde. To však nevylučuje to, aby mal človek ciele. Alebo aby sa o niečo snažil. Ale ak sa vám stane niečo, čo v sekunde vaše aktuálne plány okamžite zmení a otočí a pocítite nekompromisnú moc života, tak pochopíte, že si môžete plánovať a pechoriť sa a zo všetkých strán mať pocit, že je všetko ošetrené, aby to vyšlo tak, ako chcete vy. Život to aj tak môže v sekunde zmeniť a o to je to krutejšie. Nie, nedal som sa vtrhnúť späť do toho, aby som si myslel, že si môžem presne naplánovať svoj život. Nevylučuje to však to, že sa môžem o niečo snažiť a mať cieľ možno niečo dosiahnuť. Robím to však s tým, že si uvedomujem, že to nezávisí len odo mňa.
O čo sa teda snažíte?
- (Smiech.) To by ste chceli vedieť. Asi tak, ako každý človek. Mám prácu, aj osobný život... O niečo aj tu aj tam. Čo už to je, to je moja vec. Ale v podstate asi pokoj, vyrovnanosť a šťastie.
Povedzte aspoň pracovný cieľ, keďže o súkromí sa až tak baviť nebudeme.
- Čo by vás uspokojilo, keby som vám povedal? Že sa snažím čo? Byť dobrý herec?
No ja neviem, o čo sa snažíte...
- Možno to ani nemusíte vedieť.
Podľa všetkého je však vašou snahou byť naozaj dobrým hercom, keďže je to pre vás prvoradé a kvôli práci ste už napríklad viackrát odmietli ponuku účinkovať v šou Let´s Dance...
- No cítim sa ako herec. A viac-menej som vždy hovoril, že je táto práca pre mňa prvoradá a zosobňuje to, čo som vždy túžil robiť. Nechcel som chodiť po reláciách, nechcel som rozprávať vtipné príhody, ani byť súčasťou nejakej šou, ktorá vlastne možno že má niečo spoločné s mojou prácou, ale mne nie je blízka. Ale hlavne som sa nechcel púšťať do niečoho, čo by mi znemožňovalo robiť prácu, ktorú mám rád. To je celé.
Očividne ste aj veľmi zodpovedný typ. Bolo to tak vždy?
- Možno je to tým, že vám záleží na vašej práci, ako na takej. A ja si myslím, že každý veľmi dobre vie, že to, ako k nemu budú príležitosti prichádzať v budúcnosti, závisí aj od toho, čo za sebou necháva. A v našej práci to platí dvojnásobne. V našom profesionálnom živote nemáme zaručené vôbec nič. Ani sa nedá získať nejaká záruka. V podstate len, ak sú s nami spokojní režiséri a diváci, je dosť veľký predpoklad, že ponuky budeme mať aj ďalej. A ak väčšinu vecí odflákneme, tak to bude na náš vlastný úkor.
Nemáte pocit, že tým, ako urputne chcete robiť pravé herectvo a nemáte rád celé to haló okolo, tak vám vlastne doktor Gregor trošku ublížil? Nepochybne to pre vás bola obrovská príležitosť, ale stali ste sa mediálne známym, čo vy vlastne nechcete...
- Až takto by som to nepovedal. Hoci totiž herec robí svoju prácu dobre, pokiaľ nie je súčasťou mediálneho sveta, tak sa o nej nevie. S úspechom prichádza aj viac ponúk. A po celý čas sa snažíte najmä o priazeň divákov. A keď je divákov viac a chcú sa na vás pozerať, tak je to o dopyte po vás, čo mediálny svet so sebou prináša. Ja som len vždy hovoril, že to nechcem takým agresívnym spôsobom, keď zrazu začnú mať novinári pocit, že majú právo vŕtať sa vo vašom súkromnom živote, sledovať vás, paparacovať vás, kam idete jesť a ako si naberáte jedlo do úst, s kým sa stretnete a s kým nie. Zrazu majú pocit, že disponujú právom, že musíte odpovedať na otázky z vášho súkromia a ak neodpoviete, tak si skrátka niečo vymyslia.
Prečo myslíte, že to tak je?
- Chcú sa vám pomstiť, pretože sú ješitne urazení a cítia sa ohrdnutí, že ste ich odmietli. A ja si hovorím, prečo by som kvôli ľudskej hlúposti mal prestať robiť niečo, čo mám rád? Ešte vždy toto všetko zlé nie je silnejšie, než moja túžba robiť herectvo. Avšak občas je ten humbuk okolo mňa až hyenistický. Neviem, niekomu to možno robí dobre. Niekto možno práve od začiatku práve o toto stojí. Potvrdilo to x známych ľudí, že zo začiatku človek stojí o medializáciu a túži sa stať populárnym a známym, ale potom to samozrejme prinesie svoju obeť. Ste pod drobnohľadom, každý váš krok posudzujú... A kto to posudzuje? Kto je ten, ktorý má právo posudzovať, čo vy robíte, prečo to robíte a či je to dobré alebo nie?
Mali ste niekedy okrem médií negatívnu skúsenosť aj s bežnými ľuďmi?
- Nie. Ľudia väčšinou rešpektujú, že ste takisto len človek, že aj vás môže niečo trápiť, niečo bolieť, nemusíte mať vždy náladu a nemusí vám byť vždy do spevu. Ak chápu, že nemusíte vždy chodiť so širokým úsmevom a otvorenou náručou a rešpektujú to, tak ich záujem samozrejme vôbec neprekáža. Pre mňa takisto existuje kopec ľudí, ktorých keď stretnem naživo, tak je to pre mňa udalosť a pozerám sa za nimi. Samozrejme, nie všetci vás môžu mať radi, nie všetkým môžete vyhovieť, ale ja mám pocit, že ako sa správate vy, tak sa budú správať aj k vám a čo človek zo seba vydáva, to môže očakávať späť. Nesmie sa potom čudovať, že ak zo seba púšťa negatívno, tak sa mu to vracia. Verím v bumerangový efekt.
Potom sa však novinári, ktorých ste spomínali, tomuto vymykajú, keďže vy napríklad v rámci nášho rozhovoru pôsobíte ako príjemný človek...
- Neviem. Určite sú aj výnimky a je na inú debatu, prečo to tak je a prečo je kopec chudákov novinárov nútených kreovať určité veci. Vždy je to aj o človeku. Niekto nemusí mať chrbtovú kosť. Podľa mnohých novinárov som arogantný a agresívny. Práve preto už s nimi nemám chuť nejako extra komunikovať. Pretože mi to príde ako príliš prízemný boj o ich priazeň. Naozaj nemienim svoj život podriadiť tomu, aby o mne písali dobre.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
