Zoči-voči Klausovi, podľa ktorého euro čaká prežitie za cenu obrovských nákladov a politicko-fiškálnej federácie, Mikloš postavil pod otáznik samotnú "udržateľnosť projektu". Áno, ako "krajnú" z možností (rečou agentúr), pričom pridal i dve konkurenčné alternatívy. I tak je samotný fakt, že pripustil koniec eura, zásadná informácia.
Treba totiž predoslať, že rozpad jednotnej meny resp. delenie eurozóny je pre väčšinu politikov predstava stále väčšmi fantastická ako diskutovateľná. Všetci totiž žijeme v pocite, ktorý navodili optimistické 90-te a nulté roky, teda že budúcnosť je môžbyť odlišnou, ale v podstate len predĺženou verziou minulosti. Aj dobre informovaných ľudí, ktorí rozpad eura považujú za bláznovstvo, je tak veľa, že Mikloš vyčnieva už len tým, že je v obraze. (Proti námietke, že nemôže nebyť v obraze ten, kto navštevuje schôdzky Ecofinu, stojí argument, že tam chodieval aj istý Počiatek.)
O to horšie ale pre Mikloša. S veľkou nástojčivosťou sa totiž opäť natíska napr. otázka, že čo mala znamenať naša grécka aféra. Pretože, ako sme si povedali už dávno, slovenským želiezkom v gréckej dráme (fraške) nebolo zďaleka "iba" tých 800 mld. eur, ktoré ušetríme, ani naša pravda, že čo je to za falošnú solidaritu a morálny hazard (a pod.), ale predovšetkým geopolitická pozícia, do ktorej Slovensko posúvajú rôzne scenáre vývoja. Teda, ak ja, minister financií, pripúšťam "neudržateľnosť projektu" eura, aký mám plán pre krajinu, až nadíde deň po veľkom tresku?
Najčastejšia verzia, ktorá sa utáborila v nemeckých médiách, je tzv. "severné euro", teda fiškálne zodpovedný okruh okolo Nemecka, v ktorom sa ale meno Slovenska nevyskytlo ani omylom. Ani raz, ani v jedinej z predbežných "nominácií" možného členstva. Tak. Zároveň si Merkelová s Putinom zo samej lásky padajú do náručia. Aký dopad môže mať v tejto novo sa tvoriacej konštelácii, vrátane búrlivých zmien v susedstvách (Ukrajina, Maďarsko) grécka vývrtka na ďalší príbeh Slovenska? Je možné, že žiadny. Strategický zreteľ, aby sme si pri potenciálnom prekresľovaní mapy Európy neuškodili, však musel stáť vysoko nad inými, ktorými sa riadilo grécke rozhodovanie vlády.
Ďalšia vec je rozpočet. Ak odhliadneme od sizyfovskej logistiky prípadného návratu k zvrchovanej korune, tak priamo úmerne devalvácii Sk voči akejkoľvek mene, ktorou sa bude platiť v Nemecku, sa zvýši hodnota slovenského dlhu denominovaného v eure. Alebo nie? A otázka je: Ak jeden politik vidí, povedzme, takú 5-percentnú pravdepodobnosť "neudržateľnosti projektu" (a inak by o tom ani nehovoril), ako môže nečinne pustiť rozpočet 2010, ktorý ako jediný v Európe druhýkrát po sebe prekračuje plánovaný deficit úplne nehorázne a bez korekcie?? On sa nebojí Boha? A ako sa môže podpísať pod mäkučký rozpočet 2011, keď Slovensko ako "periférny člen eurozóny" má všetky náležitosti prísť ako ďalšie na ranu hneď po tzv. skupine PIIGS?
No. Z európskej dlhovej krízy vedú už len radikálne chodníčky. Pozitívne aspoň je, že na Slovensku je už jeden politik, ktorému to dochádza.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
