Herec noblesy, komédie i tragiky. Je jednou z veľkých postáv divadelnej, rozhlasovej, televíznej i filmovej a estrádnej tvorby. Patril medzi hercov, ktorých meno na programe lákalo ľudí do divadla, bol nezabudnuteľný v množstve filmov. V ten deň sa vybral pozrieť si najnovší bratislavský most a previezť sa po ňom. V meste sa v to ráno, keď sa rozšírila zvesť o jeho tragickej smrti, hovorilo: "S Ferkom odchádza aj kus Bratislavy..."

Zo športovca herec

Kým sa nezabudnuteľný slovenský herec rozhodol pre túto profesiu, vyzeralo to, že sa bude venovať športu. Do roku 1934, kým ho prijali na Hudobnú a dramatikú akadémiu, sa venoval športu - ako futbalový dorastenec hrával v bratislavskom ŠK. Vo svojej zbierke športových úspechov má dokonca bronzovú medailu z olympiády v Garmischi, kde stál v hokejovej bránke, majstrovský titul mal aj z ping-pongu.

"Od Jarjabkovcov sme kúpili pingpongový stôl. Hrávali sme na ňom s chlapcami z ulice stolný tenis. Keď som si myslel, že som už ako-tak natrénovaný, vyzval som otca na súboj. My sme už mali moderné rakety, on vzal takú starú obyčajnú korkovú, a s ňou ma vybúchal. Nevedel som, že má majstrovský titul," zaspomínal si pre časopis Život hercov syn Michal.

Vzťah Františka Dibarboru k športu bol všeobecne známy, viedol k nemu syna, zaujímal sa oň aj ako divák. O futbale dokázal vtipne rozprávať celé hodiny - vedel o ňom takmer všetko. Aj preto mu dokonale sadla filmová úloha vo veselohre Skalní v ofsajde. Neraz sa podľa syna stávalo, že v televízii pozeral hokej, "no pri uchu mal tranzistor a tam počúval futbal. Koľkokrát si pri tom pospal! Keď sa hral nejaký významný medzištátny zápas, tak sa stretávali u Machatovcov, Jarjabkovcov, u Záborských alebo u nás a spolu pozerali".

V žilách mu kolovala talianska krv

Herec sa narodil do rodiny, ktorá do Bratislavy prišla z Talianska s menom DiBarbara. Z mesta Udine, ktoré v tom čase patrilo Rakúsko-Uhorsku, odišiel Františkov dedo Giacomo žiť k Viedni, kde mal fabriku na výrobu farieb na textil. Keď vyhorela, presídlil sa na Slovensko. "Pokiaľ viem, do Bratislavy. Otec tieto skutočnosti párkrát spomenul, ale ako malý chlapec som im veľkú pozornosť nevenoval. Dnes ľutujem, že som si to niekde nezapísal. Môj starý otec Filip bol železničiar. Po ňom zdedil otec lásku k železničným modelom," spomína Michal. V nevyužitej pivnici ich domu preto vyrástla krajinka s vláčikmi - modely priniesol herec z vtedajšej NDR.

František pochádzal z ôsmich detí, tri z nich však zomreli v mladom veku. Spomedzi súrodencov bol jediný, kto sa venoval umeniu. Ostatní inklinovali skôr k technickým odborom. „Jeho starší brat robil modely budov a pekne maľoval, ale to aj môj otec. Predné stránky všetkých scenárov si rozlišoval kresbami. Škoda len, že sa žiadny nezachoval."

Na herectvo ho vraj (možno nevedomky) upozornil otec, ktorý sa ho po jednej z návštev kina opýtal, či by nechcel byť hercom. Hoci sám nebol z brandže, u syna vypozoroval, že by to mohla byť správna voľba.

Jeho život bol spojený najmä s činohrou. Počas študentských čias na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave sa venoval réžii programov v kaviarni Múzeumka. O prvú veľkú hereckú príležitosť sa mu vraj postaral kolega Martin Gregor, ktorý upozornil Jána Jamnického na talentovaného spolužiaka. Na javisku stvárnil vyše 180 divadelných postáv, komediálnych aj tragických. Väčšinou sa dostával k epizódnym, no ku každej role pristupoval profesionálne, rád bavil kolegov i publikum. Veľký úspech mal ako farár v Shakespearových Veselých paniach z Windsoru. "Diváci videli takého Dibarboru, po akom vždy túžili. Nie satiricky uštipačného, ale humorne milého. Dobráka, ktorý zabáva okolie, akoby proti svojej vôli," napísal o predstavení kritik Ladislav Čavojský.

Jeho snom bolo zamávať odchádzajúcej sovietskej armáde

Do Slovenského národného divadla nastúpil hneď po skončení akadémie, hral aj v opere či v operete. V najslávnejšej Dusíkovej operete „Pod cudzou vlajkou" stvárnil postavu Gastona, z nej pochádza aj šláger Dedinka v údolí. Mnohí mu vyčítali, že sa dal nahovoriť na operety. Výčitky si nevšímal a tvrdil, že poriadny herec musí vedieť hrať, tancovať i spievať. "Som za to, aby mladí herci prešli takouto školou. Môžu sa uvoľniť, rozohrať, a to s pocitom suverenity. Okrem toho musia uplatniť všestrannosť pohybu, reči, improvizáciu, cez tanec, spev - čo je základom abecedy herectva."

Aj na svoje estrády si neraz vypočul kritické slová, o ich zmysle však nepochyboval. S hudobno-zábavným programom „S Kristínkou" prebrázdil celé Slovensko.

„Ľudia po takomto kumšte prahli, chceli sa zabaviť, zasmiať, chceli, aby k nim niekto prehovoril zo srdca. Zabávať v tých rokoch, keď sa nesmelo myslieť nahlas, to predsa stálo za to," vravel Dibarbora, ktorý sa netajil ani svojou láskou k opere. S manželkou Kvetou často chodievali na predstavenia, a ak sa dalo, občas i do zahraničia. "Dovolenky sme trávievali ako väčšina rodín v socialistickom Československu. Ak pri mori, tak v Rumunsku, Bulharsku, a ak sa pošťastilo vybaviť, aj v Juhoslávii. Párkrát sa nám podarilo vycestovať na Západ. Keby otec videl, aké je to dnes jednoduché, bol by veľmi rád."

Na vtedajšiu politiku mal herec svoj názor, ktorý občas aj pekne nahlas povedal. "My herci sme boli tak trochu ako v bavlnke, mali sme status akejsi výkladnej skrine komunizmu a zrejme vďaka tomu sme mali zachovanú istú slobodu. Niektorí ju aj značne využívali, pamätám si, že napríklad Ferko Dibarbora si počas nakrúcania v televízii niekedy poriadne zanadával. Hocikedy, keď sa kazili kamery alebo iná technika, vykrikoval: ´Aj za tieto posrané kamery môžu komunisti!´ Našťastie, vždy mu to prešlo," spomína so smiechom herečka Zuzana Kocúriková.

Dušan Jamrich ho kvôli rečiam o komunizme označil položartom za prognostika. "Jeho snom bolo stáť na peróne a s úsmevom zamávať odchádzajúcej sovietskej armáde," vraví herec. Žiaľ, už sa toho nedožil.

Sedel vo väzení

Málo sa vie aj o tom, že zamladi si Dibarbora posedel aj vo väzení. „Detaily nepoznám, bolo to ešte počas vojny. Spomínal mi len, že ho fašisti na tri dni zavreli. S partiou ľudí, ktorí nesúhlasili s fašizmom, sa schádzali v nejakom byte a o poschodie vyššie sídlilo nemecké komando," povedal Životu jeho syn Michal.

Na Ferka si s láskou spomína aj jeho kolega Jozef Dóczy: „Keď sa ešte hrávali naživo inscenácie v televízii, vypadol mi text. Hral som s takými osobnosťami, ako boli Ferko Dibarbora, Jožko Kroner, Ivan Rajniak. Naraz som nevedel, čo povedať. Vypúlil som oči a na čelo mi vystúpili kropaje potu. Zachránil ma Dibarbora. Začal naprázdno otvárať ústa, gestikulovať a rozhadzovať rukami. Na obrazovke sa objavilo - Prepáčte poruchu. Neskôr sme sa na tom zabávali, ale vtedy mi nebolo jedno," vraví Dóczy. "Mal šúchavú chôdzu, potmehúdsky úsmev a jeho reč sa nevyhýbala dvojzmyselným narážkam. Javisko napĺňal čistým humorom," píše zas o ňom Ladislav Lajcha.

Rád "cukroval" záhradu

Hoci v práci sršal humorom, doma nebol stredobodom pozornosti svojím večným žartovaním. "Otec bol normálny človek ako každý iný. Nikdy nevyrábal kanadské žartíky," spomína Michal, ktorého vraj otec nasilu do herectva nenútil. "Rýchlo by sa totiž zistilo, že jablko padlo ďaleko od stromu," usmieva sa a prezrádza, že obľúbeným spôsobom, ako otec relaxoval, bolo vysedávanie na terase či práce v záhrade. Najradšej kosil trávnik mechanickou kosačkou, plel burinu. "V časoch, keď už mal cukrovku a lekári mu naordinovali pohyb, hovorieval, že ide 'pocukrovať' záhradu."

Hoci obľúbený herec trpel na viacero chorôb, v septembri roku 1987 zomrel na následky dopravnej nehody. „Otec mal ako bývalý fajčiar a diabetik problémy so srdcom, prekonal aj infarkt. Lekárov poslúchal, ale vždy sa nejaký drobný hriech našiel." Rodina vedela, že s jeho srdcom je to dosť zlé. Lekári ich upozornili, že koniec môže prísť každú chvíľu. Zaskočilo ich len to, ako sa to stalo. Na to pripravení neboli. „Zranenia, ktoré pri dopravnej nehode utrpel, neboli veľmi vážne, keby mal zdravé srdce, bez problémov by sa z nich vyliečil."

Michal prezradil, že sa snaží budovať videoarchív toho, čo jeho otec vytvoril. „Mám rád jeho komické postavy, ale Vlčie diery si veľmi cením. Dovtedy ho považovali za komika a veľmi sa tomu bránil. Chcel hrať aj vážne úlohy, bol presvedčený, že na to má. Spomínal, že režisér Vlčích dier Paľo Bielik hľadal niekoho, kto by zahral nemeckého dôstojníka. Otec za ním zašiel a povedal mu, že to zahrá, veď po nemecky vie. Bielik mu úlohu dal a dopadlo to tak, že táto rola je dodnes vysoko oceňovaná." Dibarbora za ňu dokonca dostal Národnú filmovú cenu za herecký výkon.

Bol zahľadený do partnerky Paľa Bielika

Zaujímavosťou pritom je, že Dibarbora bol kedysi zahľadený do Bielikovej partnerky. Vo svojich spomienkach to uvádza Ladislav Chudík: "Boli ženy, čo ma milovali, a ja som o tom nevedel. Boli také, čo som si zaľúbene obzeral, a ony to nezbadali, či nechceli zbadať." Medzi tie patrí herečka Marta Černická († 81) - prvá žena, do ktorej sa Chudík zaľúbil. No nebol jediný, a aby to bolo pikantnejšie, sokom v láske sa mu stal kolega a priateľ František Dibarbora († 70). Našťastie z toho nebol medzi nimi konflikt, pretože herečka bola zadaná - žila s Bielikom.

Profil

• Divadelné pôsobenie - 1938-1982: Činohra SND (s výnimkou rokov 1940-42, keď pôsobil v Opere SND a rokov 1946-52, keď pôsobil na Novej Scéne).
• Najvýznamnejšie inscenácie: Bratia Karamazovci, Revízor, Jožko Púčik a jeho kariéra, Inkognito, Veselé panie z Windsoru, Kým kohút nezaspieva.
• Najdôležitejšie filmy: Dovolená s Andělem, Smrť šitá na mieru, Skalní v ofsajde či Vlčie diery, v ktorom stvárnil rolu fašistického dôstojníka Hermanna Thieleho.
• Ocenenia: 1949 - Národná filmová cena za herecký výkon v diele Vlčie diery, 1986 - titul zaslúžilý umelec.

ato

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.